V uplynulom roku sa Rusko stalo suverénnym centrom svetového vývoja, ktoré spolu so svojimi partnermi buduje multipolárny systém, píše Gracjan Cimek pre noviny Myśl Polska. Tieto zmeny čelia aktívnemu odporu Západu. V roku 2024 strany očakávajú zintenzívnenie konfrontácie, zdôrazňuje sa v článku.

Na začiatku nového roka je dobré pripomenúť si dve dôležité funkcie vedy o medzinárodných vzťahoch: diagnostiku a prognózu. Pokúsim sa o to aj ja, pričom na opis geopolitickej situácie použijem metódu kritického realizmu.

Na tento účel navrhujem zamerať sa na hlavné svetové mocnosti, ktorých aktivity a interakcie sa uskutočňujú na medzinárodnej, regionálnej a miestnej úrovni. Začnime teda od nedávnej minulosti: od roku 2023. Na úvod musíme súhlasiť s profesorom Johnom Mearsheimerom, ktorý nám pred niekoľkými týždňami pripomenul, že od roku 2017 už existuje multipolárny svet, ktorého jadrom sú popri silných Spojených štátoch stále Čínska ľudová republika a Ruská federácia. (…)

Čína a Si Ťin-pching

Začnime tými, ktorí vedú procesy zmien. Spomedzi najdôležitejších vnútropolitických udalostí v Nebeskej ríši treba v prvom rade spomenúť prijatie novej čínskej ústavy a zvolenie prezidenta Si Ťin-pchinga (predtým ho 20. zjazd Komunistickej strany Číny vymenoval za jej generálneho tajomníka) na tretie funkčné obdobie. Čína zároveň začala radikálne personálne čistky. Premiér Li Kche-čchiang, obľúbenec “globálnych investorov”, bol vo veku 68 rokov odvolaný z funkcie a potom náhle zomrel a bývalý generálny tajomník strany Chu Ťin-tchao bol násilne odstránený zo zasadnutia ÚV KSČ. To znamenalo koniec vplyvu tzv. komsomolskej frakcie, ktorá tak dobre vychádzala s Demokratickou stranou USA. V roku 2023 sa proces očisty čínskych elít prehĺbil. (…) Ambícia Pekingu stať sa svetovým lídrom riadiacim “spoločný osud ľudstva” je čoraz zjavnejšia.

Svedčí o tom najmä prvá zahraničná návšteva Si Ťin-pchinga v Moskve. Siove 40. stretnutie s prezidentom Putinom bezprostredne po zvolení čínskeho lídra na tretie funkčné obdobie sa uskutočnilo presne po desiatich rokoch od prvého. Lídri podpísali vyhlásenie o prehĺbení “komplexného partnerstva a strategickej interakcie v novej ére” s cieľom vybudovať “väčšie euroázijské partnerstvo” a realizovať iniciatívu Pásmo a cesta. Hlboký význam tohto historického okamihu najlepšie vystihujú slová čínskeho lídra na rozlúčku, ktoré adresoval svojmu hostiteľovi v Kremli, že práve oni – Si a Putin – vedú proces zmien, aký tu nebol celé storočie. Si mal zrejme na mysli víťazstvo Októbrovej revolúcie z roku 1917 – čo svedčí o tom, že dnes oznámený kurz bol vytýčený o štyri roky skôr počas stretnutia Putina a Si Ťin-pchinga na krížniku Aurora. Po ňom nasledovalo bezprecedentné množstvo návštev ruských elít v Číne: pricestovali tam premiér, stranícki lídri a predseda Štátnej dumy. Proces posilňovania rusko-čínskeho spojenectva vyvrcholil Putinovou návštevou Pekingu počas tretieho medzinárodného fóra “Jeden pás, jedna cesta”, kde bol napriek konfliktu na Ukrajine privítaný ako hlavný hosť. (…)

Rok 2023 bol poznačený aj intenzívnym súperením Pekingu s Washingtonom, čo viedlo k prerušeniu kontaktov na politickej a vojenskej úrovni, pričom obchod zostal na vysokej úrovni. Ukázalo sa, že zo 44 oblastí špičkových technológií má Čína náskok už v 37 oblastiach. Komplexné spochybnenie hegemónie USA núti kolektívny Západ mobilizovať všetky svoje sily. Pod heslom “východoázijské NATO” tak Washington začal odstraňovať antagonizmus medzi Južnou Kóreou a Japonskom, aby spolu s militarizovanými Filipínami a Austráliou vytvoril regionálny nástroj na zadržiavanie Číny. Tento proces je podobný členstvu Fínska a prípadne Švédska v NATO, ktoré by malo oslabiť možnosti Ruska. Peking, ktorý podľa mantinelov západného naratívu údajne nemá spojencov, nesedí nečinne a v roku 2024 určite urýchli rozvoj ázijského kvarteta, do ktorého patrí nielen Moskva, ale aj Teherán a Pchjongjang. Ich podpora ruského konania na Ukrajine je výrečným potvrdením tohto trendu.
(…)

Rusko a Putin

2023 pre Rusko znamenal pokračovanie zástupnej vojny, ktorú vedie na Ukrajine proti anglosaskej osi, ako to otvorene prezradil David Arachamija, líder frakcie Sluha ľudu v Najvyššej rade, v rozhovore pre ukrajinskú televíziu. Práve táto os zorganizovala podporu Kyjevu zo strany 50 štátov, stovky miliárd dolárov pomoci, vojenský výcvik, zbrane, spravodajské služby, žoldnierov a napokon spustenie mechanizmov geoekonomickej vojny v podobe 15 000 sankcií. Rusko sa však nielenže nezrútilo, ale podarilo sa mu dosiahnuť trojpercentný hospodársky rast a predovšetkým presunúť ekonomiku na vojenskú, čo mu čoskoro umožní dosiahnuť víťazstvo na Ukrajine.
(…)

V zhonu diskusií o situácii na bojisku, v slede rýchlo sa meniacich významných i menej významných udalostí si len málokto všimol, že v roku 2023 vznikla nová doktrína ruskej zahraničnej politiky. Rusko sa začalo prezentovať ako jedinečný štát-civilizácia, obrovská euroázijská a európsko-pacifická mocnosť, suverénne centrum svetového vývoja, ktoré realizuje jedinečné historické poslanie udržiavať globálnu rovnováhu síl a buduje multipolárny medzinárodný systém, ktorý na základe zjednocujúceho a konštruktívneho programu vytvára podmienky pre mierový, progresívny rozvoj ľudstva. Jeho podstatou je vytvorenie “veľkého euroázijského partnerstva” v spolupráci s Čínou a Indiou.

Tento nový projekt “veľkého priestoru” sa plánuje realizovať spojením potenciálu všetkých štátov, regionálnych organizácií a aliancií na báze Eurázijskej hospodárskej únie, Šanghajskej organizácie pre spoluprácu a Združenia národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN), koordináciou ich rozvojových plánov s čínskou iniciatívou Pásmo a cesta, pričom sa na tomto projekte môžu zúčastniť všetky zainteresované štáty a združenia.

Zároveň je prioritnou úlohou “odstrániť pozostatky dominancie Spojených štátov a iných nepriateľských štátov vo svetových záležitostiach a vytvoriť podmienky na to, aby sa každý štát vzdal neokoloniálnych a hegemonistických ambícií”. Pokračovanie konfrontácie v roku 2024 je teda nevyhnutné. O tom, že presahuje geostrategickú agendu, svedčí aj zámer Ruska neutralizovať pokusy o presadenie pseudohumanistických a neoliberálnych ideologických princípov, ktoré vedú k strate tradičných, duchovných a morálnych zásad.

Inými slovami, doktrína zaznamenáva to, čo počul Klaus Schwab, keď počas stretnutia v Davose v roku 2021 navrhol Rusku “veľký reset”. V roku 2024 sa davoské fórum (už bez Ruska, hoci s účasťou Číny) koná pod heslom “Dôvera” a bude sa snažiť ubezpečiť globálny kapitál, že nedôjde k “novej ére” obnovenia suverenity národných štátov ako garantov spoločného dobra.

Medzitým sa dá predpokladať, že spomedzi jedenástich kandidátov predstavených v prezidentských voľbách v roku 2024 už po štvrtýkrát zvíťazí Vladimir Putin, ktorého mimochodom predtým podporil Si Ťin-pching. S istou opatrnosťou môžeme predpokladať, že bude nasledovať systémová metamorfóza. Napomôže tomu posilnenie pozícií viacerých štátnikov: v oblasti bezpečnosti a ideológie – tajomník Bezpečnostnej rady Nikolaj Patrušev, ktorý sa v roku 2023 otvorene odvolával na imperiálno-ortodoxnú doktrínu “tretieho Ríma”; v oblasti hospodárstva – podpredseda vlády Andrej Belousov a Sergej Glazjev, ktorý je zodpovedný za dedolarizáciu v Eurázijskom hospodárskom spoločenstve; v zahraničnej politike – námestník ministra Sergej Riabkov; vo vojenskej oblasti – náčelník generálneho štábu Gerasimov, ktorého pozícia sa posilňuje s blížiacim sa víťazstvom na Ukrajine; a napokon autor koncepcie “Veľkej Eurázie” Sergej Karaganov. O novom vektore svedčí aj rozhodnutie Sergeja Naryškina, šéfa Služby zahraničnej rozviedky, obnoviť pomník Felixa Dzeržinského. Tento prejav úcty k dedičstvu šľachtického Poľska zrejme neprijmú všetci…..

BRICS a Saudská Arábia

V roku 2023 sa spojenectvo Pekingu a Moskvy proti svetovému hegemónovi postaralo o úspech XV. samitu skupiny BRICS, ktorý sa konal v auguste v Južnej Afrike. BRICS privítal až šesť nových členov: Saudskú Arábiu, Irán, Spojené arabské emiráty, Egypt, Etiópiu a Argentínu. K 1. januáru predstavuje BRICS takmer 50 % svetovej populácie, 37 % HDP (v parite kúpnej sily) a krajiny kontrolujúce približne 40 % svetovej ropy a 34 % zemného plynu. Okrem toho sa k nemu chystá pripojiť ďalších 40 krajín, ktoré tvrdia, že sú súčasťou “medzicivilizačnej aliancie štátov pre novú éru”, ktorá odmieta starú paradigmu kolonializmu, imperializmu a neokolonializmu, ktorú v posledných storočiach zaviedli kapitalistické mocnosti. (…)

Dôsledné opustenie petrodolára v prospech petroyuanu zo strany Saudov bolo pre USA jedným z najnepríjemnejších prekvapení minulého roka. Američania si však pripísali zásluhy za víťazstvo v Argentíne Javiera Mileia, prvého politika projektu “veľkého resetu” v celej jeho kráse, ktorý presvedčil väčšinu Argentínčanov o výhodách totálnej privatizácie, oslabenia národného štátu, dolarizácie menového systému a napokon rozchodu s BRICS v prospech spojenectva s Washingtonom a Izraelom. Manéver brazílskeho prezidenta Lulu da Silvu, ktorý chcel presadzovaním začlenenia Argentíny do BRICS zabrániť naplneniu tohto scenára, zlyhal. Okrem toho je veľmi pravdepodobné, že technológie spracovania mysle, ktoré sa používajú na podporu Mileiho, sa budú vyvážať do iných krajín, podobne ako sa v minulosti vyvážali “farebné revolúcie”, proti ktorým sa však už krajiny naučili brániť, ako nedávno ukázalo Srbsko.

Predsedníctvo Ruska v skupine BRICS v roku 2024 predznamenáva ďalší pokrok v dedolarizácii svetového hospodárstva, prijatie koncepcie novej meny zúčtovania a v oblasti hodnôt ďalšiu podporu medziobčianskej spolupráce prostredníctvom podujatí, ako je napríklad módny festival BRICS a filmový festival BRICS. Ohlásené je vytvorenie vlastnej internetovej infraštruktúry vrátane rozvoja lokalizovaného technologického sektora, ochrany údajov a regulácie rozvoja umelej inteligencie na základe tradičných kultúrnych hodnôt. Júnový samit v Kazani bude pravdepodobne ďalšou etapou rozširovania skupiny, ku ktorej sa môžu pripojiť Kazachstan, Indonézia, Alžírsko, Nigéria, Venezuela, Pakistan a možno aj Turecko, ktoré v snahe dokázať, že je na lepšej strane, už začalo proces normalizácie vzťahov s predtým nepriateľským Gréckom.

Izrael

Z hľadiska klasickej geopolitiky rok 2023 ukázal relevantnosť teórie Nicholasa Spykmana o anglosaskej osi, ktorá využíva Rimland na zadržiavanie Heartlandu. Ukrajina už horí, Kórejský polostrov je čoraz horúcejší, situácia okolo Taiwanu sa vyhrocuje a Blízky východ je úplne rozpálený. Bez toho, aby sme zachádzali do jemností a historických špecifík izraelsko-palestínskeho konfliktu, možno konštatovať, že po útoku Hamasu 7. októbra sa na vzájomný antagonizmus navrstvili rozpory vlastné globálnemu súpereniu. Rozsah a bezohľadnosť izraelskej reakcie, ktorá uplatnila princíp kolektívnej zodpovednosti voči civilistom – väčšinou bezbranným ženám a nevinným deťom – šokovala verejnosť vo väčšine krajín sveta – až na niekoľko výnimiek, medzi ktoré patria aj Poliaci. Pravdepodobne už vyčerpali všetok svoj humanizmus na podporu ukrajinských obetí a zo všetkých hriechov obvinili Rusko, ktoré “by teraz malo byť nenávidené”.

Z geopolitického hľadiska sa zdá, že podpora, ktorú “kolektívny Západ” poskytuje Izraelu pod heslom “právo na obranu”, je posledným klincom do rakvy takzvanej “mäkkej sily”. Natíska sa otázka, prečo “obrana ľudských práv” nezabrala? Prečo neboli vytvorené humanitárne koridory pre deti a ženy z pásma Gazy do Egypta, ktoré by tentoraz mohli byť “domom oslobodenia”? Cynizmus mocností sa v takýchto chvíľach stáva zrejmým. Obhajujúc “poriadok založený na zásadách” Washington ospravedlňoval mobilizáciu svojich spojencov proti jemenským Hútiom, ktorí začali útočiť na Izrael a potom ochromili námornú dopravu v Červenom mori.

V tejto situácii Moskva začala zdôrazňovať rozdiel medzi svojimi metódami vedenia vojny a metódami Izraela, čo však nezmenšuje utrpenie miliónov Ukrajincov, ktorí prišli o strechu nad hlavou, elektrinu, plyn, potraviny a základný pocit bezpečia, keďže rakety a drony môžu dopadnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Dokonca aj India, ktorá pôvodne uznala “právo Izraela brániť sa” proti terorizmu, zmenila svoj postoj, keď videla, že sa stala výnimkou medzi krajinami globálneho Juhu, o ktorých vedúce postavenie sa snaží súperiť s Pekingom. Kvôli podpore Izraela sa šance Indie na vedúce postavenie výrazne znížili.
(…)

Európa

Strategická dezorientácia je obzvlášť viditeľná v európskej časti “kolektívneho Západu”. Európska únia sa pripojila k anglosaskej geostratégii zadržiavania Ruska na Ukrajine, čo viedlo k prerušeniu hospodárskych vzťahov s Moskvou, čo zasa viedlo k zvýšeniu výrobných nákladov, k plíživej deindustrializácii a hroziacej hospodárskej kríze v Nemecku. Z tejto situácie profituje nielen Čína, ale aj USA, ktoré nútia Európanov platiť za plyn niekoľkonásobne viac, ako stojí v Amerike. Aktualizovaná stratégia: “USA dovnútra, Rusko von, Nemci dole” (držať Američanov v Európe, Rusov mimo Európy a Nemcov v šachu) funguje dokonale.

Začiatok roka 2024 sľubuje ďalšiu veľkú skúšku pre európsku politiku; keď sa Belgicko, Nemecko a Francúzsko rozhodnú skonfiškovať ruský štátny majetok v celkovej hodnote 300 miliárd dolárov zmrazený v reakcii na ruskú vojenskú operáciu na Ukrajine, ktorá sa začala v roku 2022. Washington k tomuto zúfalému kroku núti náročnosť mobilizácie nových zdrojov na vojnu s Ruskom na Ukrajine. Nositeľ Nobelovej ceny Robert Shiller tvrdí, že konfiškácia by bola katastrofálna pre postavenie amerického dolára ako svetovej rezervnej meny. Tak ako bezpodmienečná podpora Izraela zrušila vlajkovú doktrínu “ľudských práv”, prijatie konfiškácie zničí dôveryhodnosť pravicových a menových systémov západných aktérov.

Geopolitickou fragmentáciou Európy je na jednej strane odmietnutie čínskej iniciatívy Pásmo a cesta Talianskom a na druhej strane pripojenie Slovenska k Maďarsku, ktorého geopolitický kód, na rozdiel od tlaku Bruselu a Washingtonu, nie je protiruský. Neistotu možno pozorovať aj v Paríži, ktorý sa pri spomienke na poníženie, ktoré utrpel od anglosaskej osi pri formovaní AUKUS-u, snaží manévrovať, buď vyhlasuje strategickú autonómiu EÚ a európskej armády, alebo sa zbližuje s Indiou, prípadne neúspešne žiada o účasť na summite BRICS.

Macron po návšteve Pekingu už nie je prívržencom slepého atlanticizmu, ale nie je ani priaznivcom eurázijstva. Možno aj preto Francúzsko spolu s Nemeckom vyvíja iniciatívu na federalizáciu EÚ, t. j. na vytvorenie superštátu, ktorého úlohou by bolo vytvoriť panregionálny blok, ktorý by konkuroval eurázijskému partnerstvu a anglosaskému “poriadku založenému na pravidlách”. O aktuálnosti tohto scenára svedčí premena americkej “koalície ochotných” na potlačenie jemenských Húsíov na “koalíciu neochotných”: z dvadsiatich krajín, o ktorých Washington hovoril, sa jednoznačne vyjadruje len Londýn, polovica koaličníkov mlčí, Holandsko posiela dvoch a Austrália desať vojakov; Francúzsko svoju flotilu Američanom nepostúpilo a Španielsko tvrdí, že sa na operácii zúčastní len v rámci NATO alebo EÚ. Aj noví členovia BRICS, Saudská Arábia a Egypt, svojím odmietnutím ukázali, že politika ich aliancie sa už zmenila. Región Červeného mora a Perzského zálivu sa má stať novým Brixlandom.

USA a Trump

Rok 2024 bude mimoriadne dôležitý z dôvodu možného návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu. Pokusy o právne torpédovanie jeho kandidatúry a intenzívna propaganda v neokonzervatívcami kontrolovaných médiách jasne naznačujú, že sa bojuje o koncepciu politiky USA. Mnohí experti tvrdia, že tentoraz si Trump bude starostlivejšie vyberať svojich spolupracovníkov, aby zrealizoval myšlienku transformácie USA z postmoderného impéria sledujúceho globálne záujmy kolektívneho Davosu pod hlavičkou LGBT, ktorého vplyv dosiahol až do samotného Vatikánu, na silnú mocnosť orientovanú na záujmy amerického reálneho kapitálu a tradičné americké hodnoty. Antagonistické rozpory medzi trumpizmom a globalizmom možno vidieť v studenej občianskej vojne, ktorá sa zatiaľ odohráva v právnom a ideologickom rozmere, ale s rastúcou bankovou krízou, zhoršujúcou sa sociálnou stratifikáciou, problémami s infraštruktúrou a drogovou závislosťou a stratou globálneho vplyvu môže do konca roka nadobudnúť radikálnejšiu podobu.

Stúpenci zachovania impéria si stále stoja za svojím, a preto sa Bidenova administratíva napriek rekordnému dlhu 34 biliónov dolárov rozhodla poskytnúť armáde v roku 2024 neuveriteľných 886 miliárd dolárov. (…)

Rok 2024 tak sľubuje radikálne zrýchlenie geopolitických procesov. Proti tendencii formovania multipolárneho sveta sa stavia obrana americkej dominancie a zachovanie vplyvu na kolektívny Západ zo strany anglosaského Heartlandu (…). Prvý z nich predpokladá ďalšie rozširovanie skupiny BRICS, pokračujúcu dedolarizáciu, prípadne systémové premeny v Rusku a Číne, ako aj zvýšené globálne povedomie o potrebe zachovať mier, stabilitu a obmedziť korporátnu agendu presadzovanú pravidelnými účastníkmi davoských fór. Odporcovia multipolarity sa zasa môžu uchýliť k zvyšovaniu americkej vojenskej moci v Ázii a na Blízkom východe, upevňovaniu NATO, obmedzovaniu odstredivých snáh v EÚ a napokon k zúfalému pokusu o záchranu finančného systému založeného na prázdnom dolári. V tomto súperení tak môžeme očakávať nové konflikty okolo Taiwanu, Filipín, oboch Kóreí, strety s Iránom a ešte väčšie zasahovanie USA do záležitostí Mexika, ktoré sa otvorene usiluje o vstup do skupiny BRICS a odmieta neokoloniálny diktát Washingtonu.

Za týchto podmienok začne poľská geopolitika oscilovať medzi ďalšou orientáciou na anglosaský blok a podporou projektu federalizácie EÚ. Najoptimálnejším riešením, ktoré by dávalo nádej na ukončenie globálnej vojenskej konfrontácie, by bola konferencia zorganizovaná koncom roka 2024 za účasti Trumpa, Si Ťin-pchinga a Putina a za účasti vedúcich predstaviteľov Brazílie, Nemecka, Francúzska, Indie a Južnej Afriky.