„Slovensko žije všetkými farbami“, hovorí slogan reklamnej kampane spoločnosti Absolut, s ktorou sa v týchto dňoch môžeme stretnúť v slovenskom verejnom priestore. Kampaň je zameraná na to, „aby si čo najviac Slovákov uvedomilo, že farba pleti neurčuje to, kým sme,“ ako hovorí tlačová správa.

Kampaň odštartovala skladba „Slovenské mamičky, pekné dcéry máte“ od slovenského dídžeja Jimmyho Pé a Slovenky Natálie Dongovej s africkými koreňmi, ktorú isté dieťa označilo ako „zombie verziu“, pre jej podivný začiatok. Pointa však prichádza na konci, keď speváčka odetá v kroji s partou na hlave svoju tvár odhalí až v závere spotu: „Som Natalie, a aj ja som Slovenka. Slovensko už dávno žije všetkými farbami, tak sa vykašli na predsudky. Poď žiť, nechaj žiť!“ hovorí. V rámci kampane sa pod názvom Slovensko hrá všetkými farbami so svojimi skladbami spojili aj ďalší interpreti rôznej farby pleti, ako napríklad Separ, Majk Spirit, Tono S, DJ FVLCRVM či speváčka Veronika Strapková, aby vytvorili pre tento účel spoločný playlist na Spotify .

„Táto kampaň nebude len v onlajne, spotrebitelia sa s ňou budú môcť stretnúť aj v rámci ďalších ako keby nejakých miest. Budeme mať silnú outdoorovú kampaň v podobe autorunov alebo citylightov, zároveň vám predstavíme aj aktivitu spojenú so Spotify, no a vlastne budeme mať silný PR support. Očakávame zároveň veľkú influencerskú podporu primárne v onlajne,“ povedala brandmanažérka Magálová takmer po slovensky.

Dôvodom pre spustenie takejto kampane podľa Magálovej bolo, že pre značku potrebujú dostať lokálne relevantný obsah, teda nejakú tému, ktorá je v danom regióne živá. Rozhodli sa pre multikultúrnosť – vskutku, Slovensko ničím iným tak nežije ako témou multikultúrnosti…

Mimochodom, účastníci tlačovky dostali ako darček fľašu Absolut vodky so stužkou s folklórnym motívom, na ktorej je našitý text #SLOVENSKOZIJEFARBAMI, v taške s logom Pernod Ricard – francúzskej korporácie, ktorá pred desiatimi rokmi získala značku Absolut. Majiteľmi Pernod Ricard sú (popri menšom podiele rodín zakladateľov) zväčša investičné spoločnosti zväčša spoza oceánu, typu Morgan Stanley a pod. Tu teda vidíme, že korene farebnej identity pôvodne švédskej značky Absolut sú naozaj autenticky multikultúrne, a dali by sa použiť aj iné slová.

Ako uviedla pani Magálová, súčasťou kampane bol aj prieskum verejnej mienky na vzorke 1000 respondentov o tom, do akej miery občania prijímajú ľudí z iných kultúr. Podľa prieskumu ako svojho zaťa či nevestu by sme my Slováci najradšej videli práve belocha, ide až o 94 % opýtaných. Pri ostatných rasách sa stretávame skôr s odmietaním: po belochovi sme by v rodine akceptovali mulata, avšak ide už len o tretinu opýtaných. Výraznejšie odmietanie vidíme pri černochoch či aziatoch, keď predstavu, že by dieťa ako svojho partnera priviedlo Afroameričana či Ázijčana odmieta až 80 % našincov. Najhoršie dopadol prieskum pre Arabov, ktorých by do rodiny chcelo prijať len 11 % opýtaných.

Pokiaľ ide o to, s kým by sme sa chceli priateliť, tam sme o čosi zhovievavejší: otvorení sme najmä belochom (92 %), kamarátstvo s mulatom, černochom či aziatom si vie predstaviť viac ako 60 % opýtaných a menej ako polovica by sa chcela priateliť s človekom arabského pôvodu. Na párty by černocha, aziata či mulata zavolala len polovica Slovákov a zábavu s ľuďmi arabského pôvodu si vie predstaviť len tretina opýtaných. Naopak, belocha by si na párty zavolalo až 94 % respondentov.

Manažérka spoločnosti Absolut Zuzana Magálová interpretuje tieto výsledky ako rasistické a zaťažené predsudkami. Jej interpretácia je však plná zavádzania a logických chýb. Pozrime sa na to bližšie.

Magálová komentuje fakt, že hoci len 56 % opýtaných má osobnú skúsenosť s človekom s inou farbou pleti, väčšina z nich by ľudí inej rasy odmietla nielen v rodinnom živote či kruhu priateľov, ale aj pri zábave na párty. Tvrdí, že je to predsudok. Nuž, dajme tomu: ale v živote aj v mnohých iných prípadoch musíme robiť vážne rozhodnutia len na základe intuície a naša voľba je legitímna – napríklad ani s politikmi, ktorých volíme, nemáme bezprostrednú skúsenosť, a predsa je to rozhodnutie brané vážne. Kto si dovolí tvrdiť, že v tomto prípade je národ nesvojprávny?

Samotný slogan „Slovensko žije farbami“ je v podstate vulgárna manipulácia. Áno, máme na Slovensku modré nebo a žlté púpavy. Ale tak to asi slniečkari nemysleli – z kontextu je jasné, že mysleli rasy. A to je hrubé zavádzanie: ľudia si tu žijú vo svojich komunitách, Slováci popri Maďaroch, Rusíni, Židia, Česi, a vo veľkej väčšine ani zďaleka (zatiaľ) neriešia spolužitie s exotickými cudzincami. Samozrejme, samostatnou témou je rómska otázka…

Magálová: „Iná farba nie je nevýhoda, ale istým spôsobom výhoda, pretože vďaka ich rozmanitosti Slovensko žije všetkými farbami a pestrosť nám naozaj všetkým pristane.“ Povedzme to isté opačne: kto je iba obyčajne po slovensky biely, má istým spôsobom nevýhodu a jeho bielosť mu nepristane. A z tohto uhla pohľadu sa zrazu ukazuje, že tento spôsob uvažovania pani Magálovej je istým spôsobom rasistický.

„Veríme, že posolstvo bude doručené a aj na Slovensku sa mnohým otvoria oči a začnú sa na svet pozerať bez predsudkov a hejtov, a budú mať veselší a pestrejší život,“ hovorí pani Magálová. Otvorene teda naznačuje, že my tu na Slovensku mnohí (myslí tú štatistickú väčšinu?) máme oči zavreté a pozeráme sa na svet s predsudkami a „hejtmi“. A tiež hovorí, že život bez (rasovej, hoci toto slovo nepoužila) pestrosti je smutnejší a fádnejší. Chudáci naši predkovia, tí potom mali zrejme život smutný a nudný – väčšina z nich nestretla človeka inej farby celý život…

„Čo oceňujeme ako veľmi pozitívnu vec je to, že všetky činy, ktoré majú nejaké rasové alebo xenofóbne pozadie, prešli nejakou klasifikáciou a spadajú pod špeciálny útvar, ktorý je činný v trestných konaniach a vďaka tejto rekvalifikácii sa deje to, že polícia sa mohla začať venovať lepšiemu, otvorenejšiemu svetu a to číslo je veľmi alarmujúce, pretože za posledný polrok sa polícia začala venovať činom, ktorých je viac ako súčet za roky 2014 a 2015.“ Konečne sa pani Magálová dotkla okrem vzletných fráz aj podstaty myšlienkového smerovania celej veci…

„Stop nenávisti,“ hovorí Magálová v mene kampane Absolut. Ale je niečo nenávistné voči čiernovláskam na tom, ak sa mi páči blondínka? Čo je nenávistné na tom, ak si väčšina obyvateľov praje žiť v tradičných komunitách tak ako žili doteraz po stáročia, bez exotických cudzincov? Som presvedčený, že keby v prieskume bola otázka „Máte sympatie k exotickým ľuďom žijúcim si svojím spôsobom života vo svojich krajinách?“ tak by veľká väčšina Slovákov odpovedala áno. Toto predsa vôbec nie je o nenávisti. A okrem toho: drvivej väčšine ľudí nevadí jednotlivec. V časoch socializmu, keď sem chodili študenti z Angoly, Kuby či Vietnamu, málokto s nimi mal problém, naopak, ľudia sa s nimi radi zoznamovali a priatelili: nešiel z nich strach, pretože nepredstavovali ohrozenie. Zato dnes je tu pomerne realistická možnosť, že cudzinci, ktorí sem prichádzajú, budú tu za pár rokov mať svoje uzavreté enklávy, tak ako v západnej Európe. Vznikne komunita, geto a potom už ide o súperenie o životný priestor. A toto tiež nie je ani nenávisť ani predsudok, len celkom racionálne uvažovanie o holej životnej realite. V tejto súvislosti hovoriť o nenávisti je  jednoducho odporné zavádzanie úplne ignorujúce tisíce rokov histórie, počas ktorej naši predkovia túto zem v krvi bránili, aby na nej mohli žiť ich potomkovia a nie exotickí cudzinci.

„Sme si istí, že pestrosť a odlišnosť každého z nás našu krajinu zjednocuje a posúva vpred,“ hovorí Magálová. Podľa nej Absolut verí, že čím viac odlišností sa spája, tak tým je svet pestrejší, inšpiratívnejší, a krajším miesto na život. Škoda, že pre toto bizarné tvrdenie neuviedla žiadne dôkazy – a najmä aspoň jeden príklad niektorého z európskych národných štátov, kde by azda takýto experiment dlhodobo fungoval. Zámerne spomínam európske štáty a nie krajiny, kde prišelci pôvodné obyvaateľstvo už vykynožili, napríklad USA.

Pestrejší, inšpiratívnejší, krajší… aj v ZOO by sa niekomu mohlo zdať krajšie, inšpiratívnejšie a pestrejšie, keby boli všetky zvieratká naaranžované spolu do jednej klietky: srnka, tiger, žralok aj pštros. Otázka len je, či by im tam bolo všetkým spolu dobre a ako dlho by im to vydržalo v tej „inšpiratívnej“ podobe.

Ivan Lehotský