O Mitterrandovi sa traduje, že nafingoval pokus o atentát a najal si ozbrojencov, ktorí naňho strieľali a predstierali, že sú pravicoví alžírski teroristi. Jeho komplic sa po zadržaní políciou tejto ľsti vzdal.

Príbeh o Putinovi je oveľa závažnejší. Tvrdí, že teroristické bombové útoky na obytné domy v Moskve a iných mestách na jeseň 1999, pri ktorých zahynulo vyše 300 ruských občanov v spánku, boli v skutočnosti operáciou pod falošnou vlajkou FSB s cieľom ospravedlniť vojenskú intervenciu v Čečensku a zvýšiť politickú úspešnosť Vladimira Putina pred prezidentskými voľbami v roku 2000.

Teória falošnej vlajky vždy napínala zdravý rozum. Predpokladaná odmena – zvýšenie popularity, ospravedlnenie už celkom dobre odôvodnenej vojny – nebola ani zďaleka úmerná obludnosti zločinu. Na oficiálnom vysvetlení, že išlo o teroristov z Čečenska alebo Dagestanu, pre ktorých bolo vraždenie nevinných ľudí už dávno zbraňou, nebolo vo svojej podstate nič nepravdepodobné.

Short dáva za pravdu obžalobe, ktorá triedi stranu za stranou dôkazy o type použitej výbušniny a časovom slede udalostí. Napriek tomu dochádza k záveru, že príbeh o falošnej vlajke je “takmer určite falošný”. Rozpráva sa s vtedajším šéfom moskovskej stanice CIA a bývalým šéfom MI6, ktorí dospeli k rovnakému záveru. Bývalý šéf MI6 tvrdí, že v tom období mala MI6 v Rusku “veľký prienik”. Je nemožné, aby sa operácia takéhoto rozsahu uskutočnila bez toho, aby sa o nej dozvedeli západné spravodajské služby.

Prečo sa teda ešte aj dnes v renomovaných publikáciách, ako je Atlantic, opakuje tvrdenie, že Putin sa podieľal na bombových útokoch na byty? Odpoveď odhaľuje podceňovaný aspekt našej súčasnej konfrontácie.

V západnej tlači sa množia lži o Putinovi. Shortova kniha vyvracia najmenej pol tucta konšpiračných teórií, ktoré (ako dokazujú jeho poznámky pod čiarou) kolujú nielen na okraji, ale aj medzi novinármi hlavného prúdu: že Putin bol nemanželské dieťa z Uralu, ktoré bolo tajne adoptované; že nariadil vraždy Anny Politkovskej, Borisa Nemcova a ďalších.

Atentáty sú obzvlášť dôležitou súčasťou Putinovej osobnosti, ktorá bola vytvorená v západnej tlači. Pravdepodobne sú základom pre prezidenta Joea Bidena, ktorý v marci 2021 nazval Putina “vrahom”, čo bol prešľap, ktorý hlboko urazil Rusov bez hmatateľného prínosu. Ulica pred ruským veľvyslanectvom vo Washingtone dnes vďaka zákonu Kongresu a mestskej rady D.C. nesie názov “Boris Nemcov Plaza”, čo naznačuje, že za Nemcovovu smrť je zodpovedná Putinova vláda.

Problémom je, že podľa Shorta sa žiadna z týchto vrážd nedá hodnoverne spojiť s Putinom. Politkovskú zavraždili Čečenci, ktorí nepotrebovali žiadne povzbudzovanie. Putin “nemal žiadny mysliteľný dôvod chcieť, aby Nemcova zabili”. Nemcov bol v najlepších rokoch a už nepredstavoval hrozbu. Jediná vražda, z ktorej Short obviňuje Putina, je vražda Alexandra Litvinenka, bývalého dôstojníka FSB, ktorý sa naďalej pohyboval v temnom svete špionáže z Londýna, a preto to Putin mohol považovať za spravodlivú hru.

Litvinenko v Londýne okrem iného aktívne a hlasno propagoval teóriu o bombových útokoch na byty pod falošnou vlajkou, a to v rozhovoroch pre tlač a v knihe s názvom Blowing Up Russia. Nerobil to sám od seba. Podpísal sa pod neho oligarcha Boris Berezovský – a nebol jediný. Počas londýnskeho exilu Berezovský dotoval mnohých spisovateľov a niektorých najlepších britských odborníkov na vzťahy s verejnosťou, aby poškodili Putinov obraz v zahraničí. Nešlo len o osobnú nevraživosť. Ak by bol Putin niekedy vytlačený z funkcie a Berezovský by sa mohol vrátiť ku korytu v Rusku, jeho investície do PR by sa viac než vrátili.

Takže práve tu mali pôvod mnohé z týchto divokých fám: v šekovej knižke mŕtveho oligarchu. Väčšou otázkou je, prečo tieto mýty naďalej kolujú a nie sú vyvrátené.

Nemožno americkým čitateľom vyčítať, že divoké historky o Putinovi berú za bernú mincu. Priemerný Američan toho o Rusku veľa nevie, a pokiaľ vie, veci ako atentáty a bombové útoky sú tam normálne. (Skutočne, raz som sa jedného Francúza opýtal na falošný pokus o atentát na Mitteranda a on mi odpovedal: “Áno, je to pravda, ale musíte pochopiť, že francúzska politika je iná.”)

Zodpovednosť nesú naši odborníci na Rusko. Ich úlohou je oddeliť fakty od fikcie pre laikov. V prípade Putina sa tejto povinnosti vzdali. V Amerike sa predáva veľa kníh o Putinovi a je pozoruhodné, že niektoré z tých najhysterickejších – tvrdiacich, že je zvyčajným vrahom alebo súčasťou desaťročia trvajúceho sprisahania KGB – sú od autorov s najlepším kreditom.

Shortova kniha je najlepším životopisom Putina, ktorý je v súčasnosti k dispozícii. Jeho pohľad je nestranný, a dokonca vcelku nepriaznivý pre jeho subjekt. Na jednom mieste uvádza, že holubice ako Jack Matlock a Stephen Cohen “často preháňali snahu vysvetliť Putinove činy a nakoniec sa zdiskreditovali”. Na každú konšpiračnú teóriu, ktorú Short vyvráti, pripadá obvinenie voči Putinovi, ktoré považuje za usvedčujúce. Ale už len tým, že ponúka Putinov pohľad z vlastnej perspektívy ako protiklad k západnej interpretácii, sa Short stavia pred konkurenciu.

Šírenie nepravdivých príbehov o Putinovi škodí Amerike, pretože verejnosti poskytuje mylný pohľad na dôležitého geopolitického hráča. To však nie je jediná škoda. Dialóg medzi dvoma stranami závisí od toho, či každá strana predpokladá, že tá druhá je na určitej úrovni racionálna, schopná logicky uvažovať a posudzovať fakty a záujmy. Ak sa vo vplyvných kruhoch tolerujú obludné príbehy napriek opačným dôkazom, potom má strana, o ktorej sa klame, dôvod pochybovať o splnení tohto kritéria pre dialóg.