Nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová (SPD) vyjadrila úľavu a poďakovala svojim kolegom za to, čo nazvala “historickým rozhodnutím”. Nespomenula však, že hlasovanie, ktoré bolo oznámené len 20 minút pred tým, ako sa skutočne uskutočnilo, predstavuje zákulisné obídenie tradičného práva členských štátov na veto.

Nemecký denník označuje výsledok hlasovania za “reformu” zameranú na vytvorenie funkčného európskeho azylového systému. V článku denníka Handelsblatt sa tiež uvádza, že “reforma má na jednej strane znížiť počet utečencov v celej Európe a na druhej strane lepšie rozdeliť záťaž medzi štáty EÚ”.

V skutočnosti však dohoda nemá znížiť počet utečencov prichádzajúcich do Európy, ale počet nelegálnych migrantov, čo nemecké médiá stále ťažko rozlišujú. Okrem toho si článok nekladie do očí bijúcu otázku, prečo by sa malo hlavné úsilie bloku zamerať na jednoduché “rozdelenie” stále rastúcej záťaže nelegálnych migrantov, namiesto toho, aby sa táto záťaž úplne znížila. V súčasnej podobe je posolstvom, ktoré vysiela, že blok rezignoval na zastavenie rekordného počtu nelegálnych ekonomických migrantov prichádzajúcich na kontinent a riešením, ktoré obhajuje, je rovnomerné rozloženie bolesti.

Vlastná štúdia EÚ týkajúca sa kvót na migrantov, ktorú vypracoval Európsky dvor audítorov (EDA), ukázala, že kvóty na migrantov namiesto toho, aby slúžili ako odstrašujúci prostriedok a znižovali počet nelegálnych príchodov, slúžia ako príťažlivý faktor a sú úplne kontraproduktívne. Výskum Európskeho dvora audítorov tiež ukázal, že z pol milióna nelegálnych migrantov, ktorým bolo od roku 2008 nariadené opustiť EÚ, bolo nakoniec deportovaných len 29 %. Avšak len 19 % migrantov, ktorí prišli z krajín mimo kontinentálnej Európy, bolo poslaných späť, inými slovami, viac ako 4/5 migrantov z krajín tretieho sveta, ktorí nelegálne vstúpili do EÚ, prekonáva systém. Systém s 81-percentnou mierou zlyhania hraničí s chaosom podľa všetkých kritérií.

Článok v Handelsblatte pokračuje vysvetlením, že hoci v rámci Európy nemá dôjsť k nútenému rozdeľovaniu utečencov, žiaden štát by sa nemal vyhnúť novému mechanizmu solidarity: tie štáty, ktoré nechcú prijať utečencov, musia namiesto toho zaplatiť kompenzačnú platbu na pomoc stredomorským štátom. Zdá sa, že skutočnosť, že pojem solidarity je úplne nezlučiteľný s myšlienkou “mechanizmu” a že “uniknúť solidarite” je úplný oxymoron, netrápi ani autora článku. Rovnako ako záver, že uvedený návrh je návrhom, ktorý nanúti státisíce ľudí, ktorí vo väčšine prípadov vstúpili do Európskej únie nelegálne, menej bohatým členským štátom, ktorých obyvateľstvo je zásadne proti otvoreniu svojich hraníc, ekonomík a systému sociálneho zabezpečenia ekonomickým migrantom.

Handelsblatt v článku cituje aj ministerku Faeserovú, ktorá povedala, že ak sa nedosiahne rozhodnutie, hrozí návrat vnútroštátnych hraničných kontrol, čo by následne ohrozilo schengenský priestor. V tomto vyhlásení je jasne citeľný úplný nedostatok introspekcie a schopnosti kriticky preskúmať zlyhania európskeho systému prisťahovalectva a ochrany hraníc, keďže hraničné kontroly v celej Európe sú len prejavom impotencie samotnej EÚ pri riešení voľného toku nelegálnych prekračovateľov hraníc. Národné štáty boli nútené obnoviť hraničné kontroly a budovať bariéry s veľkými nákladmi práve kvôli neochote Bruselu zastaviť stredomorskú migračnú krízu. Novovybudované hraničné kontroly sú len symptómom, lokálnou reakciou na krízu, ktorú európska politická väčšina podporujúca migráciu nielen ignoruje, ale aktívne podporuje.

Novinový článok tiež poukazuje na to, že na stretnutí sa námestník poľského ministra vnútra Bartosz Grodecki sťažoval na to, že jeho krajina bude finančne “potrestaná”, ak neprijme utečencov zo Stredozemného mora, hoci práve prijala milión utečencov z Ukrajiny. Grodecki tiež zdôraznil, že o rozhodnutí takéhoto rozsahu by sa nemalo rozhodovať jednoduchou kvalifikovanou väčšinou, ale jednomyseľne, a to šéfmi vlád.

Ako sa elegantne uvádza v článku denníka Handelsblatt, “hlasy Poľska a Maďarska proti sa očakávali. Ani ich hlasy však nemali význam, pretože pokiaľ sa k odporcom nepridal žiadny ďalší veľký členský štát, mohli byť jednoducho prehlasovaní”. Je to skutočne tak, že hlasy Maďarska a Poľska sa rovnako bez námahy ignorujú, ako sa roky ignorovali ich obavy. Aby toho nebolo málo, problém nespočíva len v tom, že v Poľsku a Maďarsku je verejná mienka proti masovej migrácii, zatiaľ čo na Západe nie je. Rozdiel je v tom, že poľskí a maďarskí politici sa v otázke migrácie riadia náladami verejnosti, zatiaľ čo západní politici ich vo veľkej miere ignorujú.

Napríklad vo Faeserovej Nemecku je väčšina občanov proti prijímaniu väčšieho počtu utečencov a migrantov a 54 percent si myslí, že celkové účinky migrácie sú skôr negatívne ako prospešné. Iba 33 percent si myslí, že je pozitívna. Čo sa týka rozdeľovania migrantov v rámci EÚ, teda kvót na migrantov, 79 percent Nemcov si myslí, že azylové konanie by sa malo viesť mimo EÚ. Okrem toho si 77 percent Nemcov myslí, že ich politici venujú príliš málo pozornosti problémom spôsobeným migráciou.

Žurnalistika, ktorá nepoukazuje na slona v porceláne, konkrétne na to, že vrcholní politici EÚ konajú proti výslovnej vôli svojich občanov, ale zosmiešňuje aj tie vlády, ktoré tak robia, je úplne príznačná pre západné mainstreamové médiá. Odvádza pozornosť od skutočnosti, že povinná dohoda o solidarite je pozvánkou pre tých, ktorí si chcú zlepšiť život bez ohľadu na dôsledky ich prítomnosti na neochotné hostiteľské spoločnosti, a de facto amnestiou pre tých, ktorí sa už usadili vďaka využívaniu nefunkčného systému.