Keďže zákoník mu protirečil otázkou: “A kto je môj blížny?” Ježiš vyrozprával jedno z najkrajších podobenstiev, ktoré zachytil evanjelista sv. Lukáš o Milosrdnom Samaritánovi. Ja ju však kladiem úprimne z túžby po večnom živote pre seba i svojich blížnych. Nasledujúcu 16. nedeľu roku C sme počuli 4 záverečné verše /Lk . 10, 38 – 42/ o Ježišovej návšteve sestier Márie a Marty, kde Ježiš vyjadril podporu Márií, ktorá sedela pri jeho nohách a počúvala jeho slová keď Marta žiadala Ježiša aby jej pomohla s obsluhou. Na 17. nedeľu v roku sme počuli začiatok z 11. hlavy Lukášovho evanjelia /1 – 13/, kde Ježiša požiadal jeden z učeníkov aby ich naučil modliť sa a on ich naučil modlitbu Otče náš, síce trochu v odlišnom podaní, ako ju zachytil evanjelista Matúš a ktorú sa modlíme aj dnes, a zdôraznil im potrebu vytrvalej a dôvernej modlitby.

Tento biblický text liturgických čítaní posledných troch nedieľ, nám kladie pred náš zrak dva základné piliere nášho duchovného života. Modlitbu a prácu, rozjímanie a činnosť, vnútornú i vonkajšiu aktivitu, duševný a telesný rozmer človeka… Človek má dušu i telo, pre svoj plnohodnotný život a rozvoj potrebuje sa sýtiť pokrmom duchovným, duševným i telesným.

Ako to čítame na prvých stránkach Biblie, Boh stvoril z hmoty človeka a vdýchol mu dušu. Teda človek je plnou bytosťou ak fungujú obidve stránky jeho podstaty, telesná i duševná, ak buduje vzťah s Bohom a s ľuďmi. Nikto neobstojí sám. Potrebujeme sa navzájom. Potrebujeme iných ľudí k tomu, aby sme mohli existovať. Potrebuje stáť pevne na dvoch pilieroch, na telesnom aj duševnom. Podobne ako máme dve nohy, na ktorých môžeme bezpečne stáť a kráčať vpred, tak máme aj dve hlavné, podstatné stránky našej existencie.

Ježiš počas celého života sa zameriaval na to, aby obidve podstaty človeka, telesná i duševná fungovali v súlade, v spolupráci, vo vzájomnej zhode a navzájom sa podporovali. Liečil a uzdravoval problémy duše i tela. Niektorí viac venujú rozvoju telesného, materiálneho rozmeru a iní sa sústreďujú viac na duševnú činnosť. V Cirkvi je už stáročia prirodzené, že aj niektoré rehole sa sústredia viac na konkrétnu službu, činnosť, zdravotníctvo, školstvo, výchovu, misie, sociálnu činnosť… iné viac na kontempláciu, apoštolát, duchovné aktivity. Kňazov nazývame aj duchovnými otcami, keďže ich úlohou by malo byť žiť tak, aby upriamovali nielen slovami, ale celým svojim životom ľudí na duchovný život a vertikálnu rovinu života. Každý máme iné predpoklady, dary a schopnosti pre život.

V dnešnom svete nám nikto nič nedaruje a tak je našou povinnosťou si svojou zodpovednou prácou zarábať na svoje živobytie. Ale je chybou, ak sa celkom vylúči duchovný rozmer. Telesný rozmer sa ani vylúčiť úplne ani nedá, človek nemôže existovať, ak nemá prístup k vzduchu, vode, k pokrmu. .. Takto je to zariadené, že dieťa tieto veci dostáva skrze svojich rodičov a cez iných ľudí. Ak sa človek sústredí len na materiálny rozmer stáva sa to pre neho tragické.

Život si nedal sám, je tu Boh, ktorý pre človeka pripravil svet a podmienky pre jeho život a múdry človek si uvedomuje veľkosť Božích darov, ktoré ľudskému rozumu sú len ťažko pochopiteľné a prejavuje mu svoju vďačnosť. A predsa dnes aj v našej krajine čoraz viac ľudí žije akoby Boha nebolo. Necítia potrebu, ďakovať mu, chváliť ho, prosiť ho. Vzdávajú sa svojich kresťanských koreňov, ktorí si naši predkovia vážili, podľa nich sa usilovali žiť, odovzdávať ich aj nasledujúcim generáciám a pre ne aj veľa obetovali a trpeli. To že to prináša množstvo negatívnych dôsledkov je zbytočné hovoriť.

Boh človeka svojím slovom aj usmerňuje k šťastiu, keď ho človek ignoruje, komplikuje si život. A to platí o rovine jednotlivcov, rodín, spoločenstiev, obcí, národov, sveta. Svet sa nám akosi zamotáva. On môže ísť aj inak ako si to my naplánujeme, pretože nie sme jeho vlastníci, sme len nájomníkmi, telo a veci sme dostali do užívania len na krátky čas aj s pravidlami.

Nie je až tak ďaleko čas, kedy všetko materiálne, aj svoje telo budeme nútení opustiť. Ak pohŕdame Bohom a jeho Zákonom, tak je zbytočné sa čudovať. Človek žije plnohodnotným životom vtedy, ak sú jeho dve stránky v rovnováhe. Ak sa stará o telesné potreby, ale aj duševné potreby. Vieru je potrebné vyjadrovať životom, k čomu nás vyzýva vo svojom liste apoštol Jakub: “Viera bez skutkov je mŕtva.” Starozákonný ľud, ktorý si Boh vyvolil a každý Izraelita sa od detstva denne modlil, postil, oslavoval Boha, učil Zákon, v sobotu prichádzal do synagógy, každoročne do chrámu. A počas týždňa pracoval, venoval sa remeslu, ktorým si zarábal na svoje živobytie. Sv. Pavol sa živil výrobou stanov, väčšina apoštolov rybárstvom.

Takýto príklad nám dal svojím životom aj Ježiš a takto to aj učil a evanjelisti nám to zachytávajú. Ježiš sa modlil v chráme, v synagoge aj v samote, viac krát je zachytené, že sa modlil celú noc, osobitne pred dôležitými udalosťami. Než sa venoval hlásaniu evanjelia a svojim apoštolom, pracoval v dielni svojho pestúna sv. Jozefa pri práci s drevom.

Aby sme vo svojom živote obstáli, bez riadneho duchovného základu to nebude možné. Aj keď mierou kvality nášho života je služba a obeta, láska, ťažko k nej môže niekto prísť a vytrvať v nej, ak vylúči duchovný rozmer života. Sv. Benedikt vybudoval Európu na spojení modlitby, štúdia a práce. Ak by sa človek správal len telesne, po čase prejde do prázdneho aktivizmu a ten ho môže zničiť, alebo bude zotročovať a škodiť iným ľuďom.

Dnes mnohí strácajú zmysel života, nevedia ako ďalej, chcú konzumovať, no ani ten najväčší konzum nemôže naplniť ich srdcia a tak hľadajú šťastie tam, kde ho nie je možné nájsť. Už sv. Augustín po mnohých rokoch blúdenia a hľadania konštatoval, že nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Bohu. Mal šťastie, že jeho matka Monika sa za neho neustále modlila, a Boh vypočul jej modlitby. Mnohí dnes opúšťajú modlitbu, nepovažujú za potrebené sa modliť, zúčastňovať sa bohoslužieb, pútí, postiť sa, vzdelávať sa vo viere, slúžiť, obetovať… Chcú sa však mať dobre za každú cenu, chcú si užívať. Čo však robia pre to, aby sa mali dobre, aby boli šťastní? Sú ešte ochotní poslúžiť ako v Ježišovom podobenstve Milosrdný Samaritán? Neničia často šťastie sebe, svojim blízkym, i iným? Myslím si, že nemôže byť ľudskosť bez Boha a bez zachovania Božích zákonov a evanjéliových rád, bez modlitby, práce, obety a služby. Už vôbec nie medzi tými, ktorí sa ku kresťanstvu možno hlásia, ale opustili jeho praktizovanie, alebo donedávna sa ešte hlásili a dnes sa pokladajú za vlažných, či už len “dobrých” ľudí.

Som presvedčený, že Cirkev, či ňou založené iniciatívy, ktoré vylúčia duchovný rozmer nemajú budúcnosť a sú príťažou pre tých, ktorí duchovne prázdne a čudné iniciatívy realizujú, či ich podporujú. Ich ovocie môžeme vidieť a zbierať už dnes v najbližšom prostredí. Nemám dôvod byť optimistom vo svete, ktorý odsúva Boha do zabudnutia a vytratenia. Vo vzťahu Boh človek, je Boh verný vždy, on sklamať nemôže, ak sú problémy môžu pochádzať len zo strany človeka. A problémy tu sú, príliš často sa hovorí o kríze. Vzťahy medzi ľuďmi môžu dobre fungovať, ak fungujú na základe Božích pravidiel.

Ak človek zlyhá v duchovnej rovine, obyčajne zlyháva aj v ľudskej rovine. Mám nádej tam, kde sa koná pokánie a človek sa spamätá zo svojich zlyhaní a je ochotný ich napraviť a prehĺbiť a nadviazať úprimný vzťah s Bohom i ľuďmi. A to je možné cez modlitbu a konkrétnu službu človeku.

Ľudovít Košík