Významní muži vo vysokých pozíciách majú obvykle veľmi atraktívne a významné milenky. Nebolo to inakšie ani v prípade Bonaparteho. Jeho divoký, neskrotný temperament a jeho túžba po dosiahnutí výnimočnosti a veľkosti ho hnali nielen do početných víťazných vojen, ale robili z neho aj veľkého dobyvateľa sŕdc krásnych žien, a to napriek jeho malej postave.

Narodil sa v hlavom meste Korziky a pochádzal z mnohodetnej rodiny, ktorá prináležala k nižšej šľachte. Historici ho ako generála a stratéga kladú na tú istú úroveň ako Cézara a Alexandra Veľkého – sú to traja najslávnejší vojvodcovia na svete.

Je veľkou zaujímavosťou v jeho živote, že najslávnejšia osobnosť Francúzov, Napoleon, bol v mladosti ohnivým korzickým nacionalistom, a to napriek skvelej francúzskej výchove, ktorá sa mu dostala podľa rozhodnutia otca. Ani taká výchova nezmenila nič na tom, že z celej duše nenávidel Francúzov ako utláčateľov a zlodejov korzickej slobody. Niektorí historici sú presvedčení, že Francúzov len chladnokrvne použil na svoje dobyvateľské ciele, pričom nimi až do smrti opovrhoval (podobne to bolo v prípade Rakúšana Hitlera, ktorý tak zneužil a využil Nemcov).

Na otcov príkaz odišiel do Francúzska na vojenskú akadémiu a po jej ukončení sa stal poručíkom delostrelectva francúzskej armády. Francúzska revolúcia, ktorá prepukla o 4 roky neskôr mu otvorila cestu k závratnej vojenskej kariére. Rýchlo sa stal generálom novej republikánskej vlády, ktorá sa krátko po prevzatí moci dostala do konfliktov s viacerými mocnosťami.

Jeho prvou príležitosťou, aby si ho všimli vplyvní ľudia vo vláde, bolo obliehanie mesta Toulon v roku 1793, keď Francúzi chceli dostať mesto obsadené Angličanmi opäť do svojej moci. Bonaparte bol pri útoku veliteľom jazdy a mesto rýchlo padlo najmä jeho zásluhou. Hneď bol povýšený na brigádneho generála, a to vo veku len 24 rokov. Stal sa obdivovaným a oslavovaným hrdinom a aj miláčikom žien.

Po návrate do Paríža zahorel krátkou ale horúcou láskou ku Caroline, mladučkej kráske, s jemnou tváričkou. Po nej nasledovala Desirée, tiež veľmi pekná a mladá žena, so srdcom plným lásky a obdivu k brigádnemu generálovi. Ďalšou v jeho náručí bola Victorine de Marmont, vyžarujúca takú veľkú koketnosť a frivolnosť, akú veľký generál u žien po celý život obdivoval. Nasledovalo niekoľko ďalších atraktívnych žien a potom vstúpila do jeho života jeho azda najdôležitejšia žena – Jozefina de Beauharnais, plná erotiky, zmyselnosti a duchaplnej inteligencie. Svadba s ňou sa konala v marci 1796. Zdielala s ním jeho veľkolepé triumfy a po jeho boku prijala i cisársku korunu.

Už o dva dni po sobáši bol vymenovaný za hlavného veliteľa francúzskej armády v Taliansku, kam okamžite odišiel a kde dosiahol niekoľko významných vojenských úspechov.

Napoleon by však nebol Napoleonom, keby bol Jozefine ostal verný, aj keď ju veľmi miloval. Už rok po svadbe ju podviedol s mladou Francúzkou Duchatel. Po nej  nasledovali ďalšie milenky. Napokon už jeho vzťah s Jozefínou bol veľmi opotrebovaný, a to z dvoch dôvodov. Na milenky svojho muža bola veľmi žiarlivá a nemohla mu porodiť syna. Vtedy sa zamiloval do atraktívnej Eleonor Plaigne, ktorá ho obdarovala synom Leonom. Jeho milenka preto veľmi dúfala, že si ju raz vezme za manželku.

Jej nádej sa ale nesplnila. Napoleon ako keby tušil, že na neho čaká osudová a najväčšia láska jeho života – prekrásna mladučká grófka Maria Colonna Walevska.
Keď ju 37 ročný Napoleon prvý raz v zime 1806 uvidel, tak práve bol na vojnovom ťažení proti Prusku a Rusku. Krátko sa zastavil vo Waršave, kde prijal predstaviteľov poľskej šľachty. Na stretnutí bol prítomný aj 70 ročný poľský gróf so svojou 18 ročnou manželkou Mariou.

Keď ju v paláci predstavili Napoleonovi, tak zahorel k nej hneď veľkou láskou. Dôkazom toho boli jeho riadky, ktoré jej ešte v ten večer doručil jeho adjutant:

„Videl som celý čas len Vás , drahá grófka. Len Vás som obdivoval a túžim len po Vás. Odpovedzte mi rýchlo a uhaste žiaru, ktorá ma spaľuje.“

Odpoveď prišla a bola z toho láska na celý život.

Napoleon bol v tom čase už najmocnejším mužom vo Francúzsku a v priebehu svojej vlády urobil mnoho dôležitých reforiem,  a to najmä v justícii a v oblasti financií. Aj známy občiansky zákonník, nesúci jeho meno Code Napoleon, vznikol na jeho podnet. Zaručoval po prvý raz veľmi obsiahle práva občanov. Stal sa svetoznámym, lebo podľa neho sa orientovali ďalšie štáty pri vytváraní podobných zákonníkov.

Možno tak povedať, že tento človek nebol len mužom, ktorý dobýjal krajiny a prelieval množstvo krvi, ale že Napoleon ovplyvnil výrazne a pozitívnym spôsobom aj civilné právo nielen Francúzska, ale aj početných iných krajín.

Hoci Napoleon spočiatku svojej kariéry neraz prízvukoval, že bude obhajovať liberálne vymoženosti revolúcie, tak nemal problém, keď už vo Francúzsku všetko určoval, aby sa sám urobil cisárom a aby potom dosadzoval svojich príbuzných za kráľov do krajín, ktoré mu patrili.

Po viac ako 10 rokov trvajúcich vojenských konfliktov s Anglickom podpísal Bonaparte v roku 1802 mierovú zmluvu s touto mocnosťou. Tá ale bola už o rok neskôr porušená a opäť nasledovalo niekoľko vojen s týmto nebezpečným rivalom a jeho spojencami. Veľmi nepríjemným úderom pre Francúzsko bola porážka pri Trafalgare, ktorú francúzskej flotile spôsobil anglický admirál Nelson.

Napoleon síce o tri týždne neskôr porazil spojené armády Rakúska a Ruska pri Slavkove, napriek tomu bola trafalgarská porážka začiatkom jeho konca po celej rade vojenských úspechov.

Opustila ho jeho príslovečná šťastena a začal robiť strategické a politické chyby. Takou chybou bola i nezmyselná vojna so Španielskom v roku 1808. Bola zdĺhavá a utrpel v nej veľké straty a veľmi otupil bojachtivosť svojich vojakov.

O rok neskôr sa rozviedol s Jozefinou.

Napriek tomu, že ešte v roku 1807 podpísal s cárom zmluvu o trvalom priateľstve, tak už o poldruha roka neskôr sa toto spojenectvo rozpadlo na nezmieriteľných záujmových konfliktoch. A potom v roku 1812 urobil najväčšiu chybu svojho života a tá spôsobila jeho postupný koniec – prepadol Rusko.

Katastrofa, ktorú v Rusku utrpel, je dobre známa a preto len toľko, že hoci vojnu priamo neprehral, tak ho v podstate porazila krutá ruská zima (ako o viac ako sto rokov aj Hitlera) a hoci dobyl Moskvu, musel sa vrátiť, pričom domov priviedol len desatinu z tých vojakov, ktorých viedol do Ruska.

Vojensky bol tak oslabený, že spojené armády Pruska a Rakúska využili situáciu, aby sa oslobodili z jeho moci a porazili ho v roku 1813 pri Lipsku. V apríli 1814 ho z trónu zosadil parížsky Senát a musel odísť na Elbu do vyhnanstva. Odtiaľ však o rok neskôr ušiel a vrátil sa do Francúzska. Bol prijatý s obrovským nadšením a nepoučiteľní Francúzi ho zase urobili cisárom.

Európske mocnosti mu však nedopriali čas na to, aby mohol vojensky zosilnieť a už po sto dňoch sa ich armáda pod vedením legendárneho Wellingtona stretla s Francúzmi pri holandskom Waterloo, kde Napoleon utrpel rozhodujúcu a poslednú porážku. Jeho vojenské schopnosti však boli už veľmi oslabené, lebo aj tu sa dopustil rozhodujúcich strategických chýb.

Posledných 6 rokov života prežil vo vyhnanstve na St.Helene.

Roman Bednár