To však nie je jediný náznak toho, že Európu čaká menej krutá zima, ako sa zdalo ešte pred niekoľkými mesiacmi. Zemný plyn, ktorý sa má dodať v prvom štvrťroku budúceho roka, sa predáva za približne 125 EUR za megawatthodinu (mwh), čo je menej ako 300 EUR počas leta. Veľkoobchodné ceny elektrickej energie v Nemecku, najväčšej európskej ekonomike, klesli z augustového maxima viac ako 800 eur za mwh na menej ako 200 eur tento týždeň.

V dôsledku toho sa obávaný hospodársky kolaps nenaplnil, pokračuje The Economist. Nemecká priemyselná výroba v septembri vzrástla a nezamestnanosť zostala stabilná na úrovni 3 %. Predbežný odhad rastu hrubého domáceho produktu za EÚ ako celok v treťom štvrťroku v porovnaní s predchádzajúcim štvrťrokom dosiahol 0,2 % – čo nie je veľa, ale ani recesia. Zamestnanosť naďalej rástla. Maloobchodné tržby tiež vzrástli, čo naznačuje, že spotrebitelia nie sú ohrození. Skončila sa európska kríza ešte skôr, ako sa začala?

Podľa týždenníka je odpoveď, žiaľ, záporná. Európski politici vynakladajú veľké finančné prostriedky na získanie alternatívnych dodávok energie a na ochranu spotrebiteľov pred vysokými cenami. Energetická kríza sa však ešte ani zďaleka neskončila a rozpory v Európe v otázke jej riešenia sa prehlbujú. Inflácia sa zrýchľuje. Obrovské výdavky na energetické dotácie spôsobujú veľké fiškálne problémy. A horúčkovitý boj o udržanie svetla odvádza pozornosť vlád od iných naliehavých záležitostí. Európska kríza sa ešte len začala, myslí si The Economist.

Boj o moc

Podľa The Economist, je energetika jadrom nešťastia kontinentu. Hoci veľkoobchodná cena plynu klesla na približne 125 eur za mwh, ešte minulý rok bola nižšia ako 20 eur. Problémy, ktoré v lete prispeli k prudkému nárastu cien elektrickej energie, vrátane odstavenia niekoľkých francúzskych jadrových elektrární pre opravy a nízkej hladiny vody v dôsledku sucha v riekach a nádržiach zásobujúcich európske vodné elektrárne, napriek určitému zlepšeniu pretrvávajú. Rusko stále predáva časť plynu krajinám južnej a východnej Európy a tento týždeň pohrozilo, že prerušením dodávok spôsobí ešte väčší chaos na energetických trhoch.

Rusko zabezpečovalo 40-50 % dovozu plynu do EÚ, pokračuje britský týždenník. Po februárovej ruskej invázii na Ukrajinu sa Európa začala snažiť zbaviť sa ruského plynu, hoci pomaly, keďže neexistovala jednoduchá náhrada. Rusko však v júni náhle obmedzilo vývoz a v súčasnosti dodáva len približne 15 % dovozu do Európy. Plán EÚ, ako sa zaobísť bez ruského plynu, má tri hlavné časti. Prvým bolo zabezpečiť čo najviac plynu od iných dodávateľov, a tak naplniť zásobníky až po okraj v nádeji, že sa počas zimy vyhneme fyzickým prídelom. Na tento účel Nemecko v rekordne krátkom čase vybudovalo svoje prvé zariadenie na dovoz skvapalneného zemného plynu (LNG), ktoré začne fungovať v januári. Otvorili sa dlho plánované plynovody z Nórska do Poľska a z Poľska na Slovensko, ktoré pomáhajú rozptýliť plyn po celom kontinente. A európski kupujúci predbehli potenciálnych ázijských odberateľov LNG, aby si vytvorili zásoby na zimu.

Do polovice roka 2024 sa však neočakávajú žiadne nové veľké prírastky globálnych dodávok plynu, dodáva The Economist. Takže budúci rok bude Európa opäť musieť súťažiť s ázijskými kupcami. Konkurencia môže byť ešte ostrejšia, ak sa zmierni prepad Číny v dôsledku krízy covid-19. A tento rok Európa do júna dovážala veľa ruského plynu; budúci rok bude musieť doháňať väčší nedostatok. Európa (a Ázia) tak bude musieť najbližších približne 18 mesiacov čeliť vysokým cenám, myslí si The Economist.

Z toho vyplýva druhý prvok európskej stratégie: používať menej plynu na výrobu elektriny, pokračuje The Economist. Nemecko, kde žije silná protijadrová lobby, oneskorene a neochotne súhlasilo s predĺžením životnosti svojich posledných troch reaktorov, hoci len do apríla. Niekoľko odstavených uhoľných elektrární bolo opäť spustených napriek znečisteniu, ktoré to prináša. Vlády v celej Európe sa snažili urýchliť zavádzanie obnoviteľných zdrojov energie, napríklad znížením daní v Belgicku a Francúzsku a znížením byrokracie v Českej republike a Taliansku. Dovoz solárnych panelov toto leto prudko vzrástol, keď sa vyparil vývoz ruského plynu.

Napriek tomu sa však množstvo elektrickej energie spaľovanej plynom v skutočnosti zvýšilo, a to z dôvodu veľkého zníženia výroby jadrovej a vodnej energie, pokračuje ďalej britský týždenník. EDF, štátny prevádzkovateľ francúzskych jadrových elektrární, neustále reviduje svoje prognózy výroby. Napriek tomu, že vlhká jeseň naplnila nádrže v severských krajinách, v Taliansku sa výroba vodnej energie naďalej obmedzuje. A na rozšírenie najmä veternej energie je potrebný čas bez ohľadu na stimuly. Podľa priemyselnej skupiny WindEurope objednávky veterných turbín, ktoré sú dobrým ukazovateľom budúceho rastu výroby, v druhom štvrťroku 2022 prudko klesli a v treťom štvrťroku sa sotva zotavili.

Zníženie výkonu

Tretím prvkom reakcie Európy na ponukový šok bola snaha obmedziť dopyt po plyne aj po elektrickej energii, pokračuje v analýze The Economist. Krajiny EÚ spotrebovali v tomto roku v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi zatiaľ približne o 10 % menej plynu. Spotreba elektrickej energie sa tiež znížila, aj keď nie o toľko.

Nezvyčajne teplé počasie znížilo dopyt po plyne na vykurovanie. Vysoké ceny plynu aj elektrickej energie tiež do určitej miery podporujú šetrnosť. Problémom podľa The Economist je, že mnohé európske vlády sú odhodlané chrániť spotrebiteľov pred plnými dôsledkami nedostatku plynu, pretože sa obávajú hospodárskych a politických dôsledkov. Francúzsko napríklad obmedzilo cenu plynu na minuloročnú úroveň a cenu elektrickej energie len o 4 % vyššiu ako vlani. V roku 2023 plánuje tieto limity zvýšiť len o 15 %. Španielsko dotovalo využívanie plynu pri výrobe elektriny, aby znížilo ceny. A Taliansko, ktoré vyrába 40 % svojej elektrickej energie z plynu, znížilo dane na spotrebu elektrickej energie aj plynu. Nevyhnutným výsledkom je, že tieto krajiny znížili spotrebu oveľa menej ako ostatné veľké európske ekonomiky.

Takéto rozdiely v úsilí o šetrenie sú v rozpore s ďalším príkazom EÚ, aby jej členovia znížili spotrebu plynu o 15 % vo všetkých krajinách, pokračuje The Economist. V skutočnosti sa zdá, že pokiaľ ide o energetickú politiku, Európe chýba solidarita rovnako ako plyn. Návrh na vydanie spoločného dlhu EÚ na financovanie energetických dotácií v členských štátoch, ktorých rozpočty sú príliš napäté na to, aby to mohli urobiť individuálne, Nemecko zamietlo. Tento týždeň sa EÚ sporí o navrhovaný strop na veľkoobchodné ceny plynu.

Európska komisia navrhla strop na úrovni 275 EUR/mwh pre referenčný európsky futures kontrakt za predpokladu, že svetové ceny LNG budú aspoň o 58 EUR nižšie. Pre niektoré krajiny, ako napríklad Francúzsko a Španielsko, je to príliš vysoká suma a obávajú sa, že strop sa v skutočnosti nikdy neuplatní. Nižší limit by však mohol spôsobiť problémy iným krajinám vrátane Nemecka, ak by viedol k nedostatku plynu, pretože by sa odklonil do iných častí sveta. V každom prípade nie je jasné, ako dobre by strop fungoval v praxi, keďže súkromný predaj by bol na rozdiel od kontraktov obchodovaných na burzách vyňatý, zamýšľa sa The Economist.

Podľa britského týždenníka, sú hádky odrazom rozdielnych záujmov. Nemecký priemysel je závislý od plynu a radšej by platil vysoké ceny, než aby riskoval prídel. Francúzsko nespotrebúva veľa plynu, ale dováža veľa energie, aby nahradilo nedostatok jadrovej energie. Je naklonené každému opatreniu, ktoré by mohlo znížiť veľkoobchodné ceny elektrickej energie. Španielsko má plynovod do Alžírska a dostatočnú kapacitu na dovoz zemného plynu, takže mu pravdepodobne nebude chýbať. Cena, ktorú platí za časť dovážaného plynu, je však viazaná na európsku referenčnú hodnotu, takže má veľký záujem na obmedzení ceny. A potom sú tu ďalšie krajiny, ako napríklad Taliansko a veľká časť východnej Európy, kde sú fiškálne a hospodárske dôsledky vysokých cien plynu také hrozivé, že sú ochotné vyskúšať čokoľvek, aby zmiernili toto bremeno.

Tieto rozpory sa budú pravdepodobne prehlbovať, pretože hospodárske vyhliadky sa zhoršujú, myslí si The Economist. Súčasná sila hospodárstva je väčšinou pozostatkom minulosti. Firmy majú rekordný počet objednávok, ktoré zostali nerealizované v dôsledku pandémie a následného narušenia dodávateľských reťazcov. Domácnosti v bohatších krajinách si stále uchovávajú úspory, ktoré sa nahromadili v čase, keď obmedzenia cestovania a zábavy sťažovali míňanie peňazí.

Navyše, zatiaľ čo v Amerike inflácia zrejme dosiahla svoj vrchol, v Európe sa stále zrýchľuje, pokračuje v analýze The Economist. Podiel položiek v spotrebnom koši používanom na výpočet inflácie, ktorých cena za posledný rok vzrástla o viac ako 4 %, rastie. Oneskorený vplyv vyšších cien energií vďaka dotáciám predĺži obdobie vysokej inflácie. To zasa s väčšou pravdepodobnosťou povedie k skokovému rastu miezd a cien služieb, a tak sa špirála rastúcich cien predĺži. Vysokopostavení predstavitelia Európskej centrálnej banky (ECB) naznačili, že bude potrebné ďalšie prudké zvýšenie úrokových sadzieb.

Podľa The Economist, niet preto divu, že prieskumy naznačujú, že európske firmy sa najbližších mesiacov obávajú. Najnovšia prognóza komisie predpokladá miernu recesiu počas zimy a stagnáciu do konca roka 2023. Banka Goldman Sachs predpokladá, že v dôsledku vyšších cien energií sa hospodársky výkon Európy natrvalo zníži o 2 – 3 %.

Prepínanie energie

Goldman sa domnieva, že nahradenie drahej energie by mohlo znížiť toto zníženie produkcie o polovicu, a k určitému nahradeniu už dochádza. Nedávny prieskum nemeckého výskumného inštitútu IFO ukázal, že 75 % výrobných podnikov v Nemecku znížilo spotrebu plynu bez obmedzenia výroby. Problémom je zvyšných 25 %. Základné chemikálie, kovy a keramika majú problém udržať si konkurencieschopnosť. Šéfovia týchto firiem si pohoršujú. Generálny riaditeľ veľkej nemeckej chemickej firmy BASF v apríli povedal, že odchod z ruského plynu by “zničil celé naše národné hospodárstvo”.

Reakcia širšej verejnosti na energetickú krízu v Európe bola tlmenejšia, myslí si The Economist. Uskutočnilo sa niekoľko protestov proti rastúcim cenám a štrajkov za mzdy, ktoré nedokázali držať krok. Nevzniklo však žiadne celokontinentálne hnutie podobné protestom gilets jaunes, ktoré v rokoch 2018 – 19 zastavili niektoré časti Francúzska kvôli životným nákladom. V skutočnosti sa pomerne málo veľkých protestov v posledných mesiacoch sústredilo skôr na miestne problémy. Demonštrácia, na ktorej podľa organizátorov vyšlo 13. novembra do ulíc Madridu približne 670 000 ľudí, bola zameraná na zdravotnú starostlivosť, nie na ceny energií. Podľa prieskumu verejnej mienky spoločnosti Forschungsgruppe Wahlen sa podiel Nemcov ochotných podporiť Ukrajinu napriek vysokým cenám energií od júla udržiava na úrovni 70 % a viac.

Z iného prieskumu, ktorý si v lete, keď boli ceny energií najvyššie, objednala EÚ, vyplynulo, že 70 % Európanov sa cíti dobre, pokiaľ ide o finančnú situáciu ich domácnosti. Na otázku týkajúcu sa ich práce ľudia odpovedali, že ich vyhliadky sa zlepšili a pravdepodobne sa budú zlepšovať aj naďalej. Zároveň si však dve tretiny Európanov mysleli, že stav hospodárstva ich krajiny je zlý – a to výrazne horší ako pred vojnou. Hoci si boli vedomí hrozivých dôsledkov energetickej krízy, skrátka, len málo respondentov malo pocit, že ich priamo ovplyvnila.

Tento uvoľnený postoj však vyplýva z výdatných dotácií, ktoré vlády mnohých krajín EÚ poskytujú a ktoré sa z dlhodobého hľadiska pravdepodobne neukážu ako prijateľné. Podľa think-tanku Bruegel sa od septembra 2021 vyčlenilo 573 miliárd eur z verejných zdrojov na udržanie prijateľných cien energie. Takmer každá krajina sa vzdala daňových príjmov z energie, napríklad znížením dane z pridanej hodnoty. Došlo aj k záchrane energetických podnikov, transferom chudobnejším rodinám a v mnohých prípadoch k plošným dotáciám pre všetky domácnosti a priemysel.

Táto štedrosť je nerovnomerne rozdelená v rámci európskych krajín aj medzi nimi, pokračuje v analýze The Economist. Len na Nemecko pripadá 264 miliárd EUR, zatiaľ čo Švédsko vynaložilo menej ako 2 miliardy EUR. Celkové plánované výdavky, ktoré majú v niektorých prípadoch trvať roky, sa rovnajú takmer 3 000 EUR pre každú európsku domácnosť, čo je takmer toľko, koľko sa každoročne venuje na vzdelávanie. Európska komisia sa domnieva, že viac ako dve tretiny všetkých výdavkov nie sú cielené.

O tom, či sú tieto politiky dobrým využitím verejných prostriedkov alebo ako sa budú platiť, sa veľa nediskutovalo, hoci nemecký program napriek tomu, že je necielený, aspoň zachováva motiváciu na obmedzenie spotreby (a Británia začiatkom tohto mesiaca čiastočne zrušila absurdne štedrú dávku pre domácnosti). Stratégia “nech to stojí, čo to stojí” prijatá počas pandémie, počas ktorej sa vlády snažili absorbovať väčšinu spôsobených hospodárskych škôd, sa do veľkej miery zopakovala. “Sme v situácii, keď podniky potrebujú našu podporu, aby sme ochránili hospodársku štruktúru Nemecka,” vyhlásil v septembri nemecký minister hospodárstva Robert Habeck.

Podľa The Economist, štedré dávky však nielenže oslabujú motiváciu Európanov šetriť energiou, ale zaťažujú aj štátne rozpočty. Niektoré krajiny si môžu dovoliť byť štedré. Napríklad Dánsko a Česká republika majú nízky verejný dlh a môžu šetriť celé roky. Južná Európa má však oveľa menej priestoru. Taliansko, Španielsko, Grécko a Francúzsko vstúpili do krízy s pomerom dlhu k HDP vyšším ako 100 %. Ich programy na podporu energetiky zvýšia ich dlhy o 3 až 6 percentuálnych bodov.

Hoci pravidlá EÚ, ktoré ukladajú vládam s dlhmi nad 60 % HDP limity na verejné výdavky, boli pozastavené, dlhové bremeno, ktoré vzniklo v priebehu pandémie a energetickej krízy, bude obmedzovať rozpočty v nasledujúcich rokoch. Okrem toho v nadchádzajúcom desaťročí bude verejné financie ešte viac zaťažovať potreba vynakladať viac prostriedkov na boj proti klimatickým zmenám a na starostlivosť o starnúce obyvateľstvo. A otázka, ako rýchlo by mali vlády, ktoré míňajú veľa, znižovať svoje dlhy, je už teraz v rámci EÚ veľmi aktuálnou témou.

Niektorí tvorcovia politík sa obávajú, že oveľa väčší dlh spôsobí nervozitu na trhoch. Šéfka ECB Christine Lagardeová varovala európskych ministrov financií, že prudký nárast verejných výdavkov by mohol viesť k rýchlejšiemu rastu úrokových sadzieb. Krajiny s obzvlášť vysokým bremenom môžu potrebovať pomoc ECB, aby podporila ich dlhy.

Dotácie prinajmenšom vytlačia iné výdavky, myslí si The Economist. Nová talianska vláda na čele s Giorgiou Meloniovou 20. novembra odložila časť svojho volebného programu vrátane zníženia daní. Namiesto toho poskytne ďalšiu pomoc domácnostiam a podnikom, čím pridá ďalších 30 miliárd EUR k 75 miliardám EUR, ktoré už boli vyčlenené od začiatku krízy.

Odčerpávanie energie

Z rovnakého dôvodu sústredenie sa na energetiku pohlcuje všetok čas a pozornosť európskych politikov, pričom sa zanedbáva tvorba akejkoľvek inej politiky, pokračuje The Economist. Pri takom veľkom záujme o to, ako prežiť najbližší mesiac alebo rok, sa málo uvažuje o hospodárskych opatreniach, ktoré prinesú ovocie v dlhšom časovom horizonte. To nie je nič nové: od úderu covid 19 sa nepríjemné reformy opakovane odkladali. Napríklad vo Francúzsku prezident Emmanuel Macron na začiatku pandémie odložil spornú revíziu dôchodkov. Iné krajiny sa snažia vyvliecť z reforiem, ku ktorým sa zaviazali, aby získali peniaze z fondu EÚ na obnovu po skončení pandémie.

Podľa The Economist, politici kedysi dúfali, že roky 2022 a 2023 budú obdobím ekonomickej reformy s podobnými ambíciami ako Macronova zrušená dôchodková reforma. Nezamestnanosť bola na rekordne nízkej úrovni, čiastočne vďaka stimulačným politikám z čias covidu, vďaka čomu sa bolestivé zmeny mohli zdať znesiteľnejšie. “Verejnosť videla, aký štedrý bol štát [počas pandémie], a možno by pochopila, keby sa od nej žiadalo, aby vyvinula úsilie, napríklad v oblasti veku odchodu do dôchodku,” hovorí jeden z európskych úradníkov. Keďže francúzske aj nemecké voľby sú už za nami, aj volebný cyklus predstavoval menej prekážok ako zvyčajne.

Ale túto príležitosť na reformu, ak vôbec niekedy existovala, zničila Putinova energetická kríza, pokračuje The Economist. Plány na zvýšenie konkurencieschopnosti Európy sa opäť odložili. Peniaze, ktoré mohli byť použité na pomoc poškodeným v dôsledku reštrukturalizácie hospodárstva, sa namiesto toho použili na dotácie na energie. Inými slovami, najbolestivejšia ujma spôsobená nedostatkom plynu sa ešte len prejaví, uzatvára analýzu britský liberálny týždenník The Economist.