Obaja skúsení štátnici upozornili, že Zuzana Čaputová chce vtiahnuť Petra Pavla do vnútropolitickej krízy a predvolebného zápasu na Slovensku ako človeka na svojej strane. Kritizovali nielen to, že český prezident sa počas oficiálnej štátnej návštevy dopustil poznámok, ktoré sú z jeho úst nepatričné, lebo ich nemožno hodnotiť inak ako zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu (jeho varovanie pred nástupom extrémnych síl po voľbách), ale aj to, že plánovaná spoločná cesta na Ukrajinu nemá iný zmysel ako posilniť šance „čoraz nepopulárnejšej“ Zuzany Čaputovej na znovuzvolenie.

V tejto súvislosti je skôr trápne než komické, ako sa Zuzana Čaputová tvári, že ešte nie je rozhodnutá, či bude kandidovať, že s touto myšlienkou „zaspáva i vstáva“ a že „citlivo zváži“ všetky aspekty, lebo chce vyslať signál, že jej rozhodovanie a zvažovanie je maximálne zodpovedné… V skutočnosti je už dávno rozhodnutá, v kampani je prakticky už niekoľko mesiacov a jej tím spolu so spriaznenými médiami na tom usilovne pracujú – napríklad zadávaním zmanipulovaných prieskumov, v ktorých sa účelovo vyselektovalo niekoľko mien, ktoré „vybral Denník N v spolupráci s agentúrou Ipsos“. Na tomto zozname sa objavili aj ľudia, ktorí svoju kandidatúru kategoricky vylúčili (napríklad generálny prokurátor Maroš Žilinka) a naopak nie sú v ňom mená, o ktorých sa uvažuje (napríklad ústavný sudca Ján Drgonec). Samozrejme, že z takéhoto prieskumu vyšiel želateľný výsledok, že „Zuzana Čaputová má šancu na znovuzvolenie“. Ako by povedal klasik, takto sa to robí, do psej matere…

Hlavnú úlohu svojho verejného pôsobenia v týchto časoch vidím v tom, aby som neustále pripomínal, že v súčasnosti sa nevedie zápas o nič menej dôležité ako je obnova demokracie, občianskych slobôd a právneho štátu. Nám nehrozí nástup extrému, ako strašia Čaputová s Pavlom, my už v extréme žijeme. Spomínaný bývalý šéf českej diplomacie Lubomír Zaorálek považuje súčasnú situáciu na Slovensku za varovanie pre Česko: „Slovenská vláda, o ktorej síce prezidentka Čaputová hovorí, že je vládou demokratov, sa správala arogantne. Stratila nielen dôveru, ale i dôstojnosť a jej premiér, ktorý je teraz zároveň ministrom financií i zdravotníctva, pochybným spôsobom založil novú stranu.“ Zároveň kritizoval Zuzanu Čaputovú, že túto krízu nezvládla a nedokázala ju vyriešiť. „Slovenská vláda ľuďom hovorila, že sú dezoláti, a nevedela jednať s opozíciou. Nedokázala si získať verejnosť a má rekordnú nedôveru. Súčasné pomery sa dajú prirovnať k rozkladu. Mne to pripadá, že je to pre nás celkom zaujímavé varovanie. Ide o situáciu, do ktorej by sme sa nemali dostať.“ Zaorálek tým narážal aj na slová českého prezidenta počas verejnej diskusie v Bratislave, na ktorej nedôstojným spôsobom poopľúval účastníkov masových demonštrácií v Prahe a podobne ako slovenská vláda a jej spriaznené médiá klamal o motívoch týchto ľudí, ktorí tam vraj prišli ničiť a vyjadriť podporu Putinovi.

Zuzana Čaputová a Petr Pavel na každom mieste hovorili o spoločných hodnotách, ale skôr by sme mali hovoriť o spoločných charakterových vlastnostiach. Obaja predstavitelia sú patologicky pokryteckí, na každom kroku, v každom ich prejave, v každom ich rozhodnutí cítiť absenciu vyššej inteligencie, ľudskej veľkorysosti, osobnostnej veľkosti, štátnickej múdrosti a mravnej sily. Vyžadujú od nás servilnosť voči Ukrajine, nenávisť voči Rusku, podporu vojny, zatvárajú oči pred podvodmi, zlým hospodárením a okrádaním občanov, neriešia život bežných ľudí, ale len svoje záväzky voči západným veľmociam. Je strašné si uvedomiť, že toto sú hlavy štátov. Ich ľudská a politická malosť sa prejavuje aj vo vzťahu k takým otázkam ako je budúcnosť Visegrádskej štvorky. Už viackrát som prízvukoval, že regionálne zoskupenia majú geopolitický význam, nie ideologický a že ich nemožno rušiť na základe zmeny vlády. Ak už, tak sa treba zamyslieť nad tým, či do našich regionálnych záujmov patrí Poľsko ako trójsky kôň USA, ktorého geopolitický vektor bol vždy skôr pobaltský ako stredoeurópsky, či naopak neprizvať k spolupráci aj Rakúsko, Chorvátsko, Slovinsko, Srbsko či Rumunsko. Ale nie rozhodovať sa podľa toho, že v Budapešti vládne Viktor Orbán, ktorý nepodlieha ich progresívnym náladám a odmieta sa zapájať do ukrajinského konfliktu. Tak, ako uvažujú dnešní prezidenti Česka a Slovenska, neuvažujú štátnici, ale malicherní lobisti zahraničných záujmov.

Do tejto úrovne mentality spadá aj dohoda koaličnej rady, že napriek hrubému porušeniu ústavy rozhodne o dodaní stíhačiek Ukrajine nelegitímna odvolaná vláda, ktorá na to nemá právo. Najmä Heger, Naď a Káčer sa ponáhľajú, lebo darovanie migov osobne sľúbili ukrajinskému prezidentovi Zelenskému začiatkom februára v Kyjeve. Áno, toto je model, akým sa dnes uvažuje v mocenských kruhoch na Slovensku. Chcel by som upozorniť, že nejde len o spor, či zbrane do konfliktu vôbec dodávať. Nejde ani o to, že minister obrany fabuluje, že vraj už niekoľko štátov svoje stíhačky odovzdalo, ale nemôže povedať ktoré, lebo je to tajné – kým my to oznamujeme ako s bubnom na zajace. Tá podstatná otázka, ktorú by sme si mali klásť je, že žiaden, opakujem ŽIADEN štát nerozdáva z podstaty. Spojené štáty, Nemecko či Poľsko Ukrajine darovali to, čo im zostalo takpovediac navyše. My jej chceme dať všetko: protiraketový a protilietadlový systém S-300 i všetky stíhačky. Nič iné nám nezostalo. Patrioty nám požičali, nie sú naše a kedykoľvek si ich môžu vziať späť (čo sa aj deje). Ochranu vzdušného priestoru musia zabezpečovať iné štáty (čo je pre našu suverenitu potupa). Za toto rozdávanie štátneho majetku ako lentilky, za toto svojvoľné oslabovanie obranyschopnosti štátu, by mali ísť zodpovedné osoby pred súd.

Považujem za symbolické, že práve v týchto časoch, práve dnes, si pripomíname 110. výročie narodenia Dominika Tatarku. Zároveň si pripomíname aj 60. výročie knižného vydania jeho zásadnej kultovej eseje Démon súhlasu, v ktorej odhalil podstatu totalitnej moci päťdesiatych rokov. Pripomínanie si Tatarku je však tak trochu čudné, zodpovedajúce schizofrénii dnešnej doby. Keď si preletíte jeho spomienkové životopisy, bude sa vám zdať, akoby sa jeho život začal v šesťdesiatych rokoch, prípadne je jeho stalinistické obdobie bagatelizované stručnou poznámkou, že bol priveľký „optimista“ (TASR). V skutočnosti v čase, keď Žingor s Clementisom odvisli a Husáka s Novomeským beštiálne týrali v komunistickej temnici, Tatarka patril k tým najodpornejším prorežimovým autorom, hlučne oslavujúcim teror. Keď precitol zo svojho fanatizmu, za toto svoje zlyhanie sa nestihol verejne ospravedlniť ako Ladislav Mňačko, ale jeho posledné kajúcne slová na smrteľnej posteli (podľa svedectva Antona Srholca) zneli „Nehnevajte sa na mňa, bratia“…

Svedectvo Tatarku o zvrátenosti päťdesiatych rokov je však naozaj dôležité. Čítajme jeho mrazivé slová vznášajúce sa ponad čas ako memento: „Našu zbabelosť vyhlásili za odvahu v hľadaní ciest, slepotu za predvídavosť… vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky… Súhlasil som s násilím v mene dobrého cieľa, v mene presvedčenia… V mene disciplíny kariéristi a chytráci naháňali ľudí do postojov, kde sa dá nimi posunovať ako figúrkami na šachovnici… Kde sa tu nabralo toľko figúrok?… Čím menej hovoria pravdu verejne, tým vášnivejšie prepukajú pravdivosťou medzi sebou pri víne. Zdá sa, že verejná lož pobáda k súkromnej pravdivosti. Až príliš často používajú zbrane slabých, pokrytectvo, lož a pretvárku, a potom pijú z potreby občas vravieť pravdu… Iba v kulte, v tomto nešťastnom kulte dajú sa nájsť korene netvorivosti jednotlivých oblastí. Celá inteligencia si svätosväte sľúbila, že bude iba prikyvovať a mlčať… Bol som človekom azda slabým, azda i zbabelým, ale ja, človek, robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošičku menej krutí… Ľudia moji, nedajte sa pomýliť: pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť, iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa i tie najmenšie národy. To je pravda našich čias.“

Je zvláštne, ale vôbec nie nepochopiteľné, že pri dnešnom okrúhlom Tatarkovom výročí sa o posolstve jeho Démona súhlasu opäť mlčí. Pochopiteľné preto, lebo dnešná doba začína mať rysy tej spred sedemdesiatich rokov a keby bola naša spoločnosť zdravá a otvorená, tak by sme si to včas uvedomili ako varovanie pred rútením sa do priepasti. 55 percent občanov Českej republiky sa podľa prieskumu agentúry SANEP opäť bojí vysloviť svoj názor. Na Slovensku pre istotu takýto prieskum radšej nerobili. Pre toto, pre tú hrozbu, ktorá sa na nás valí, je dôležité práve dnes pripomínať si so všetkou nástojčivosťou veľkého Dominika Tatarku, hoci aj toho zatrpknutého na konci života, toho múdreho starca, ktorý všetko pochopil.

V jedno veľmi mrazivé nedeľné ráno, 20. januára 1980, navštívil Tatarku v Bratislave francúzsky spisovateľ a básnik Bernard Noël. Z tohto stretnutia vznikol veľmi zaujímavý zápis, z ktorého vyberám niektoré Tatarkove myšlienky:

***
„Už viac neexistujem pre svojich čitateľov, pre nikoho. Existujem len pre políciu. Všetci sa boja so mnou stretnúť. Je to veľmi rafinovaná invencia. Izolovať a trestať. Nemáte šajnu, žiadnu možnosť si predstaviť túto frustráciu – frustráciu človeka, ktorý zvykol čítať, rozprávať, cestovať, písať, publikovať. Dnes mi zostáva len jediné rozptýlenie, písanie. Nič viac.

Univerzita má úroveň priemernej školy. Robia prednášky na základe príručky, od tej po tú stranu. Študenti reprodukujú, nekladú žiadne otázky. Poézia je veršovanie. Každá zbierka musí obsahovať aspoň tri alebo štyri angažované básne. Moji priatelia umelci, napríklad monumentálny sochár, robia hračky. Náš ľud stratil svoj základ. Už nie sú žiadni sedliaci, existujú len zamestnanci štátu. Takže prišla ľahostajnosť, ľudia sú ľahostajní voči všetkému, aby mohli žiť v pokoji. Zmyslom života sa stali peniaze. Už neexistuje človek, ktorý by si zaslúžil úctu. Obetovať sa, dnes vyvoláva len úsmev. Naša spoločnosť je naozaj demoralizovaná, úplne demoralizovaná.

Je to tragická dezilúzia, konštatovať, na konci môjho života, že som žil v ilúzii, že som slúžil klamnej veci. Zmizol duch solidarity. Disidenti to držia v rukách. Nezostáva nám nič iné ako očakávať nejaké náboženské obrodenie, ktoré by obránilo vnútorný život človeka.

Všetko je lož. Robotnícka trieda žije pod klamstvom. Už sa viac o nič nezaujíma: ľahnúť si, najesť sa, získať byt a to je všetko. Keď si prebehnete naše noviny, je to prázdnota. Ani informácie, ani kritika, všetko je dobré, všetko je skvelé, všetci spievajú. Už je to len folklór, čo obsahuje ešte našu kultúru. Mestá sú prázdne. Praha je provincia. Žiadny kaviarenský život. Všetko sa zameriava len na súkromný život. Oslavy, nič nie je spontánne.

A hľa, tanky v uliciach Bratislavy a mládež kričí: Tatarka hovor! Hovor! Predstavte si prehovoriť pred tankom, tam, pred Národným divadlom. Hovoriť. Myslíme si, že je to ľahké. Hovoriť. Áno, v takejto situácii, hovoríme. Ale zvyčajne je to moc, ktorá dáva slovo. A dnes, v Československu majú slovo šansónisti a komentátori, totálne negramotní. Predstavte si sprostého funkcionára, ktorý nič nečíta, nič, ani českú literatúru, ani slovenskú, ani Sväté Písmo, ani svetovú literatúru, nič, nič len obežníky. Viete si to predstaviť?“

***
Naozaj si myslíme, že tá doba, tie praktiky sa nás netýkajú? Že žijeme v slobodnej spoločnosti? Že nám nič nehrozí? Tatarkove myšlienky sú pre vládnucu moc opäť nebezpečné, preto sa nespomínajú. Ale vy ich šírte, nemlčte a bráňte sa. Lebo sloboda a demokracia sú opäť pod tlakom.