Ako sa z „obrancov demokracie“ stávajú politickí hráči

Pred blížiacimi sa českými parlamentnými voľbami sme svedkami ďalšej vplyvovej operácie, ktorá sa tvári ako ochrana verejnosti. Tentoraz sa volá Štít demokracie a má údajne brániť Česko pred ruskou propagandou a extrémizmom. Znie to ušľachtilo, no pri bližšom pohľade sa ukazuje, že ide o politickú kampaň maskovanú ako občiansky aktivizmus. Presne tak, ako sme to zažili na Slovensku v roku 2023 s projektom Infosecurity a think-tankom Globsec.

Podcast, v ktorom sa stretli Martin Hodás (bývalý moderátor SRo známy projektom Overovňa), Viktor Breiner (zakladateľ Infosecurity.sk) a Petr Ludwig (autor Štítu demokracie), je učebnicovým príkladom, ako sa takáto operácia prezentuje verejnosti.

Manipulatívny úvod Martina Hodása

Už samotný úvod Martina Hodása nastavil tón celej relácie. Voličovi (korešpondenčne aj zo Slovenska) sa okamžite podsúva schéma, že októbrové parlamentné voľby v ČR nebudú súťažou programov a riešení, ale zápasom „demokracie proti ruskej propagande, extrémistom a komunistom“. Hodás hovorí o sociálnych sieťach valcovaných obsahom krajnej pravice, ruskej propagandy, či dokonca komunistov. Hostí predstavuje ako hrdinov v prvej línii, ktorí bránia štát pred hrozbou zvonka. Ide o klasické binárne rámcovanie: na jednej strane je dobro, na druhej zlo. Takýto prístup je však pre demokratickú diskusiu toxický. Vytvára dojem, že kto nesúhlasí s vládnou líniou, automaticky patrí na stranu nepriateľa, a tým sa legitímna politická opozícia stáva terčom démonizácie. Namiesto plurality názorov dostáva občan odkaz, že iba jeden smer je „správny“.

Victor Breiner a fabulácie o „vĺčatách“

Victor Breiner, zakladateľ projektu Infosecurity.sk, priniesol do relácie sériu silných vyjadrení. Tvrdil, že na Slovensku pôsobia „tri smerácke vĺčatá s väzbami na Kremeľ“. Ide však o číru fabuláciu – Breiner neposkytol žiadny dôkaz, iba nálepku. Takéto tvrdenie patrí do kategórie politickej agitácie, nie serióznej analytiky.

Ďalším príkladom manipulácie bolo jeho hodnotenie incidentu s dronmi v Poľsku. Podľa Breinera išlo o „úmyselnú ruskú provokáciu“. Lenže vyšetrovanie stále prebieha a príčiny nie sú objasnené. Označiť ho dopredu za ruskú operáciu bez výsledkov oficiálneho vyšetrovania je skôr správanie hodné dezinformátora, než „bojovníka proti dezinformáciám“.

Manipulatívne pôsobilo aj porovnávanie reakcií NATO a Slovenska. Breiner tvrdil, že Slovensko nereagovalo dostatočne rýchlo, zatiaľ čo NATO áno. To je zavádzajúce. NATO je kolektívny bezpečnostný pakt s okamžitými komunikačnými mechanizmami, kým Slovensko má vlastný vnútroštátny proces – Bezpečnostnú radu, SIS či NBÚ. Rozdiel v štruktúre a procedúrach nie je zlyhanie, ale normálna súčasť suverénneho štátu.

Ak niekto tvrdí, že slovenská obrana je „v rukách Kremľa“, mal by predložiť jasné dôkazy. Inak ide len o šírenie paniky a politické strašenie. Aj preto bola Breinerova pozícia v diskusii problematická: sám sa staval do role strážcu pravdy (bol pri tom, keď sa na úrade vlády formoval útvar strategickej komunikácie naplnený kádrami z politických, zahraničím platených mimovládok, ktorý súčasná vláda okamžite rozpustila), ale používa presne tie metódy, z ktorých obviňuje iných – nálepkovanie, fabulácie a zveličovanie.

Petr Ludwig a jeho „Štít demokracie“

Najviac priestoru v relácii dostal Petr Ludwig, ktorý vystupoval nie ako odborník na kritické myslenie, ale ako politický agitátor. Tvrdil, že „Rusko je najväčšia hrozba od roku 1989“. Ide však o tvrdenie bez proporcií – hrozby pre českú spoločnosť sú omnoho širšie: energetická kríza, rast cien, oslabená konkurencieschopnosť, narastajúce napätie v spoločnosti. Zúžiť všetko na Rusko je skôr propaganda než realistická analýza bezpečnostného prostredia.

Ďalej Ludwig označil hnutia ako ANO, SPD, Motoristi či Stačilo! za „kópie Kremľa“. Ani tu však nepredložil dôkazy – ide len o nálepku, ktorá má vytvoriť dojem, že voliť opozíciu je rovnaké ako hlasovať za Putina. To je metóda stigmatizácie, nie vecná politická diskusia. Rovnaké posolstvo šíri na vrchole predvolebnej kampane vládna koalícia. Náhoda?

Popularita týchto strán pritom môže vychádzať z úplne iných faktorov – podľa OECD má česká vláda najnižšiu dôveru spomedzi 30 porovnávaných štátov, len necelých 19 %. Občania teda nemusia utekať k opozícii kvôli Moskve, ale jednoducho pre nespokojnosť s domácou politikou.

Manipulatívne bolo aj Ludwigovo tvrdenie, že ak Babiš vyhrá voľby, zostane mu jediná možnosť – koalícia s „fašistami a komunistami“. Takéto vyhlásenie je číra fabulácia. Povolebné vyjednávania prinášajú vždy viac scenárov a tvrdiť dopredu, že existuje len jediný variant, je pokus o manipuláciu verejnosti.

Zarážajúca bola aj Ludwigova výzva: „Hoďte do urny lístok akejkoľvek prodemokratickej strany, pokojne aj náhodne.“ Takéto odporúčanie odporuje samotnému princípu kritického myslenia, ktoré Ludwig roky propaguje. Voličovi sa tým odoberá možnosť posudzovať programy a argumenty a podsúva sa mu, že stačí slepo nasledovať vopred označený „dobrý“ tábor.

Ludwig sa teda v relácii neprezentoval ako nezávislý odborník, ale ako aktér politickej kampane. Všetky jeho tvrdenia smerovali k jedinému cieľu – zastrašiť voliča obrazom Ruska a označiť opozíciu za jeho predĺženú ruku, čím nepriamo podporil súčasné vládne strany.

Zakladatelia „Štítu“ a ich politické zázemie

Projekt Štít demokracie sa prezentuje ako apolitický, no realita hovorí niečo iné. Stačí sa pozrieť na mená jeho zakladateľov. Tony Pášma pochádza z hnutia Milion chvilek pro demokracii, ktoré organizovalo masové protesty proti Babišovi a stalo sa symbolom liberálneho aktivizmu v Česku. Roman Máca pôsobí v think-tanku Evropské hodnoty, financovanom z grantov EÚ, amerických donorov a českej vlády, ktorý vedie najtvrdšiu líniu „boja proti dezinformáciám“ a otvorene sa profiluje ako proatlantický. A napokon Petr Ludwig, ktorý si kedysi vybudoval meno ako popularizátor kritického myslenia, sa dnes profiluje ako aktivista so silným politickým akcentom.

Tieto mená jasne ukazujú, že nejde o občiansky projekt zdola, ale o umbrella brand združujúci najpolitickejších prozápadných aktivistov v Česku. Politické zameranie projektu navyše prezradil sám Ludwig – keď vyhlásil, že „ak by voľby dopadli dobre  a vlastne sa tie proruské strany nedostali do parlamentu a Andrej Babiš by s proruskými stranami nezostavil vládu“, projekt by mohol skončiť, ale ak „demokrati“ (rozumej súčasná vládna koalícia) prehrajú, projekt bude pokračovať. To je priamym dôkazom, že nejde o trvalú občiansku iniciatívu, ale o predvolebnú kampaň zameranú na konkrétny politický výsledok.

Český „štít“ kopíruje slovenský model

To, čo dnes vidíme v Česku, nie je nič nové. Presne ten istý scenár sme už zažili na Slovensku pred voľbami v roku 2023. Projekt Infosecurity.sk Viktora Breinera bol financovaný britskou vládou cez spoločnosť Zinc Network, špecializovanú na strategickú komunikáciu a vplyvové operácie. Paralelne pôsobil Globsec, think-tank prepojený na NATO a americké zdroje, ktorý vydával varovania pred „hybridnými hrozbami“ a nepriamo odporúčal voliť Progresívne Slovensko.

Oba projekty sa tvária ako nezávislé občianske iniciatívy na ochranu demokracie a boj s dezinformáciami, no v skutočnosti plnia politickú úlohu: delia politické spektrum na „demokratické“ (v slovenskom prípade Progresívne Slovensko a jeho spojenci) a „nedemokratické“ (od Smeru cez Hlas až po Republiku). Identický je aj časový rámec – Infosecurity sa naplno rozbehlo pred voľbami a po nich jeho činnosť dodnes nepoľavila, nakoľko tí ich voľby nevyhrali.

Štít demokracie v Česku kopíruje túto metodiku bod po bode: tvári sa ako apolitická občianska iniciatíva, v skutočnosti však funguje ako kampaň proti opozícii, s jasným politickým cieľom oslabiť Babiša a SPD a mobilizovať voličov pre súčasné vládne strany. A prostredníctvom Infosecurity s presahom na Slovensko.

Niet sa preto čo čudovať, že Breiner, Ludwig, Máca či Pášma vystupujú spoločne v propagačných reláciách. Sú súčasťou jednej a tej istej siete, ktorá si uzurpovala mandát, aby zasahovala do volebných procesov v strednej Európe. Navyše v cudzom záujme.

Popularita opozície má iné dôvody než ruskí trollovia

V relácii zaznelo, že rastúca popularita hnutí ako SPD alebo ANO je dôsledkom pôsobenia ruskej propagandy na sociálnych sieťach. Takéto vysvetlenie je však zjednodušené a odvádza pozornosť od podstaty problému.

Za vysokou nedôverou Fialovej vláde nie sú „ruské trollie farmy“ ale prudký nárast cien energií a inflácie, podcenené sociálne problémy, vnímanie vládnej politiky ako odtrhnutej od bežného občana, únava z nekončiacej mobilizácie proti „hrozbám zvonka“, kým domáce problémy ostávajú neriešené. Preferenciami českých voličov hýbu aj nedoriešené korupčné kauzy ako Dozimeter STANu, či ministrami za ODS „očistenie“ špinavých Bitcoinov, vygenerovaných obchodmi organizovaného zločinu.

Práve tieto reálne životné okolnosti posilňujú dopyt po opozičných stranách. Obviňovať zo všetkého „ruskú propagandu“ je pohodlné, ale neúprimné – slúži to iba na politické prekrytie vlastných zlyhaní.
Práve tieto reálne okolnosti posilňujú dopyt po opozičných stranách. Obviňovať zo všetkého „ruskú propagandu“ je pohodlné, ale neúprimné – slúži to iba na politické prekrytie vlastných zlyhaní.

Rovnako aj na Slovensku za návrat Roberta Fica k moci nemohla ruská propaganda, ale zlyhania predošlých vlád: chaotické riadenie a zlyhanie právneho štátu počas pandémie, kolaps dôvery v štát počas vlády Igora Matoviča, nevyriešená energetická kríza a prudký rast cien za Eduarda Hegera, neschopnosť udržať stabilnú väčšinu v parlamente a politické rozkoly, či nátlakové reformy bez dostatočného spoločenského konsenzu.

Slovenský volič nehlasoval „za Moskvu“, ale „proti chaosu, ožobračovaniu a strate suverenity“. Český volič má podobné pohnútky: hľadá alternatívu k vláde, ktorej dôvera padla na historické minimum. Redukovať tento stav na pôsobenie cudzích trollov je nielen analyticky nesprávne, ale aj politicky nepoctivé.

Daniel Sterzik: Pravda nepotrebuje obranu

Kým aktivisti z projektu Štít demokracie hovoria o potrebe „chrániť demokraciu pred dezinformáciami“, líder hnutia Stačilo! Daniel Sterzik upozornil počas konferencie „Svoboda po projevu, demokracie v ohrožení“ (od 33:38) na niečo úplne iné. Podľa neho sa vládni predstavitelia správajú, akoby za každým rohom číhal ruský agent a v každom druhom sklepe bola trolia farma. To je logika špionománie, ktorá označuje za dezinformáciu čokoľvek, čo sa nehodí do oficiálnej línie.

Sterzik zdôraznil, že pravda žiadnu obranu nepotrebuje – presadí sa vždy, aj keď niekedy bolestne. Aby sa však nemusela presadzovať až cez blackouty, zbedačené hospodárstvo alebo prehratú vojnu, spoločnosť musí brániť predovšetkým slobodu slova. Len tam, kde je dovolené hovoriť aj veci, ktoré nechceme počuť, je pravda aspoň trochu prítomná.

„Všetky kryty a zmocnenci pre boj s dezinformáciami v posledných rokoch nebojovali za pravdu, ale proti nej,“ hovorí Sterzik. Ak po voľbách uspeje, prvým krokom jeho hnutia má byť zmena spoločenskej atmosféry: aby sa prijalo, že pravda obranu nepotrebuje. Najväčšou ochranou demokracie teda nie je ďalší úrad či ďalší cenzúrny nástroj, ale pluralita názorov a sloboda prejavu.

Volič potrebuje slobodu, nie opatrovníkov

Demokracia nestojí na tom, že niekto zvonku označí jedny strany za „správne“ a druhé za „hrozbu“. Skutočná demokracia stojí na pluralite, slobodnej súťaži myšlienok, programov a dôvere, že občania vedia sami rozhodnúť, čo je pre ich krajinu dobré.

Projekty ako Infosecurity či Štít demokracie sa radi označujú za obrancov demokracie, no v skutočnosti ju ohýbajú v prospech cudzej agendy. Preto je dôležité zachovať kritické myslenie – aj voči tým, ktorí sa sami pasujú za „strážcov pravdy“.