Môj profil 
Predplatné
Z tohto môžeme odvodzovať aj volebný zisk Roberta Fica, ktorý nepotvrdil očakávania, ktoré mu dávali prieskumy verejnej mienky. V istom zmysle to je však aj pochopiteľné. Sotva totiž mohol mať horšie podmienky pre štart svojej kandidatúry. Už vyše dvoch rokov vládne sám, je vystavený veľmi nevyberavej kritike takmer všetkých médií, ale v podstate všetkých politických strán, s výnimkou vlastného Smeru. Z tohto hľadiska jeho kandidatúra bola veľmi rizikový podnik, neznamená to však, že nemá šancu.
Príčiny jeho nepresvedčivého víťazstva v prvom kole možno pripísať predovšetkým dvom okolnostiam. Prvú by sme mohli nazvať ako „Kukanov efekt“. Fico sa dlhodobo držal s veľkým náskokom na čele rebríčka popularity, čo spôsobilo, že mnoho jeho voličov nepokladalo za nevyhnutné unúvať sa k voľbám. Druhá okolnosť, ktorá zásadne ovplyvnila atmosféru volieb, bola úspešná mobilizácia pravice pod heslom: zabráňme koncentrácii moci v jedných rukách. Toto heslo sa stalo leitmotívom kampane, pričom jediné jeho posolstvo bolo – voľte hocikoho, len nie Fica.
Ak si zanalyzujeme výsledky prvého kola, na prvý pohľad sa zdá, že súčet preferencií jeho vyzývateľov, ktorí aspoň v prípade tých relevantných vyjadrili Kiskovi pre druhé kolo podporu, je tak výrazný, že do druhého kola ide ako favorit skôr Andrej Kiska. Môže a nemusí to tak byť. Preferencie jednotlivých kandidátov sa nepresúvajú tak ľahko ako hlasy poslancov v parlamente. Okrem toho minimálne v prípade voličov Radoslava Procházku a možno aj Milana Kňažka to s ich podporou nebude tak isté.
Znamená to len to, že na konečný výsledok druhého kola budú mať veľký vplyv aj iné okolnosti. Tou najväčšou bude schopnosť Fica zmobilizovať svojich priaznivcov. Ak by sa podarilo zvýšiť volebnú účasť na úroveň parlamentných volieb, teda niekde vyššie nad päťdesiat percent, resp. tesne pod šesťdesiat percent a dosiahol by zisk podobný tomu z parlamentných volieb v roku 2012, poraziť ho by bolo veľmi ťažké. Nezanedbateľnú úlohu budú zohrávať aj prezidentské debaty. V nich nijako zvlášť Kiska nezažiaril, a naopak Procházka podal veľmi presvedčivý výkon, čo iste okrem iného viedlo k jeho desaťpercentnému nárastu preferencií oproti prieskumom. V priamych televíznych debatách tak bude Kiska konfrontovaný so skúseným a rétoricky veľmi silným premiérom Ficom. Práve tam môže Fico výrazne triumfovať a nejaké výraznejšie faux pas môže Kiskov potenciál veľmi zúžiť.
Ak druhé kolo hodnotíme z hľadiska toho, kto by pri takto namiešaných kartách (súčte preferencií antificovských kandidátov) bol nebezpečnejším protikandidátom Róberta Fica je jasné, že tak Procházka, ako aj Kňažko by boli ťažší súperi. Procházka bol jednoznačne najkvalifikovanejším a najkompetentnejším protikandidátom. Kňažko má zase najlepšie rétorické schopnosti, charizmu, vtip a tu správnu uštipačnosť. Voči nim je Kiska ako chudobný príbuzný, neobdarený vlastnosťami potrebnými pre politický zápas, javí sa v podstate ako nudný, čisto marketingový produkt, bez akéhokoľvek zaujímavého obsahu. Bohužiaľ, politika často nie je o schopnostiach, o tom, že sa na volenú funkciu dostane ten najkvalitnejší či najkompetentnejší kandidát, ale o tom, aká je momentálna nálada v spoločnosti, a samozrejme aj aktuálna personálna ponuka.
Do druhého kola prezidentských volieb teda ideme takpovediac s otvoreným koncom. Môže to skončiť v prospech jedného i druhého kandidáta, a je veľa premenných, ktoré nepoznáme. Bude zaujímavé sledovať, akú taktiku zvolí Ficov tím. Ak Kiskova strana bude preferovať vyvažovanie moci, rozumej permanentné hádzanie polien pod nohy súčasnej vláde, Ficov tím by mal staviť na tému kompetentnosti a stability.
Práve neskutočne rozhádaná pravicová koalícia nakoniec viedla k pádu vlády Ivety Radičovej, a zároveň k absolútnemu prepadu pravice a znechuteniu aj jej voličov z takéhoto typu politiky. Práve zabránenie návratu pomerov spred marca 2012 by mal byť leitmotívom Ficovej kampane. Ak sa mu na tejto téme podarí zmobilizovať dostatočný počet voličov, súčasný nominálny favorit druhého kola nakoniec môže pri lámaní chleba jasne pohorieť.
Politológ Roman Michelko
