And the winner is… Igor Matovič! Opäť vyhral ten najšikovnejší – ešte aj súťaž medzi najlepšími plagiátormi…

Predvčerom sme na tomto mieste uverejnili článok s titulkom „Kto môže tromfnúť Gröhlinga? Aké bude vyvrcholenie diplomovkovej ságy? Vytiahne niekto ešte väčší tromf?“ (viď TU). Na konci sme si položili rečnícku otázku, či by súťaž plagiátorov diplomových prác medzi príslušníkmi tejto politickej partičky mohla ešte gradovať. Odpoveď bola: zostali už iba dvaja z troch najvyšších ústavných činiteľov, ktorí by mohli prekonať celogalaktickú hanbu politických plagiátorov na čele s predsedami parlamentu a ministrom školstva. Lenže prezidentka Zuzana Čaputová diplomovku nepísala, lebo také boli pravidlá jej štúdia (hoci aj jej písomné diela sú zaujímavé, viac o nich sa dozviete napríklad TU), a tak ostalo už iba posledné eso v rukáve: predseda vlády Igor Matovič.

A prešlo iba 24 hodín a eso je z rukáva vonku! Až teraz je séria kompletná a obraz je celý. Denník N bol preskúmať Matovičovu diplomovku a na základe toho, čo píšu TU , zdá sa, že zo všetkých prác politikov, ktoré boli doteraz škandalizované, to je asi najhrubozrnnejší plagiát. Mgr. Igor Matovič na záver svojho štúdia v rokoch 1993 až 1998 na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave napísal diplomovku s názvom „Daňový systém a jeho vplyv na podnikateľské subjekty“ tak, že ju v podstate opísal odslova doslova z dvoch cudzích publikácií: polovicu z jednej knihy a druhú polovicu z druhej knihy.

Ešte zaujímavejšie čítanie však je Matovičov status na sociálnej sieti, v ktorom sa priznáva a formálne ospravedlňuje, hoci ako celok ten status nevyznieva príliš ako ospravedlnenie – skôr ako arogantné odmietnutie kritiky. Matovič vysvetľuje, že veď on tú školu aj tak flákal, nikdy mu na nej nezáležalo, popri podnikaní na ňu nemal čas a vlastne si už na nič ani nespomína – a teraz si z toho nejaké výčitky robiť naozaj nemieni (status v origináli nájdete TU).

Starý vtip hovorí, že je ľahké rozpoznať, kedy politik klame: pohybujú sa mu vtedy pery. V skutočnosti to však nebýva vždy také jednoduché: vzácnou príležitosťou bývajú situácie ako je táto, keď v čriepkoch rozbitého zrkadla pravdy môžeme uvidieť zároveň aj mieru cynizmu a chladnokrvnej kalkulácie ľudí, ktorí používajú manipulovanie más ako svoj hlavný pracovný nástroj.

„Diplomovka bola mojím autorským dielom, ale ani jedno jediné písmeno som na nej nenapísal. Do počítača ju prepísala z mojich poznámok sestra môjho najlepšieho kamaráta z vysokej školy počas spoločnej dovolenky v Chorvátsku,“ povedal Matovič predtým, než sa tento jeho podvod prevalil a tvrdil, že jej príprave venoval na vtedajšie pomery až neštandardne veľa času.

„Úprimne, netuším, či som pred 22 rokmi vo svojej diplomovke niečo necitoval a koľko toho bolo,“ píše Matovič vo svojom statuse. „Medzičasom v Denníku N vyšiel o diplomovke článok – ak je pravda, čo píšu, je to s ňou naozaj veľmi zlé. Avšak nezdá sa mi, že by som bez citovania použil v takom rozsahu ako píšu, knihu, ktorá mala presne taký istý názov ako moja diplomovka a dupľom od môjho obľúbeného autora … ale počítať a merať to nebudem. Do mojej diplomovky som sa nepozrel od roku 1998 a ani to už nikdy neurobím.“ Teda jeden by povedal, že on vlastne s tou diplomovkou ani nemá takmer nič spoločné…

Len celkom nedávno Matovič poveril ministra školstva, vedy, výskumu a športu Branislava Gröhlinga a ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú, aby našli riešenie, ako by bolo možné spätne kontrolovať záverečné práce absolventov vysokých škôl. Toto je krásna ilustrácia toho, aký poker náš premiér hrá, a je jasné, že sa to netýka iba vecí okolo jeho diplomovky.

Keď sa kedysi v médiách objavila kauza rigoróznej práce bývalého predsedu parlamentu Andreja Danka, Matovič patril medzi tých, ktorí ho najhorlivejšie žiadali, aby odstúpil. Keď sa však v presne rovnakej situácii ocitol jeho koaličný partner Boris Kollár, jeho postoj bol úplne iný: „Neurobím nič, čo by ohrozilo koalíciu,“ uviedol. Čo ešte viac treba komu vysvetľovať o principiálnosti tohto bojovníka proti klamárom a podvodníkom?

Je naozaj smutnosmiešne čítať, čo vypisujú teraz jeho zúfalí a frustrovaní voliči na jeho facebooku. Snažia sa to všelijako ospravedlňovať a zľahčovať a zväčša im úplne uniká pointa: klamár je klamárom vždy, podvodník je podvodníkom vždy. Darmo budú hovoriť, že to všetko je dávna minulosť: kto do poslednej chvíle všetko zatĺka, kto sa hrá na pána čistého a druhých kádruje a škandalizuje a pritom má sám maslo na hlave, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou aj dnes presne rovnaký, ako bol kedysi.

Tu totiž vôbec nejde o nejakú hlúpu diplomovku, ale o princíp. Ak vám zlodej ukradne z vrecka peňaženku, v ktorej máte iba desať centov, nepoviete si: veď to bolo len desať centov, tak je skoro nevinný – keby ste totiž mali v tej peňaženke tisícku, tú by vám ukradol presne rovnako. Tento pán, ktorý si vybudoval svoju živnosť na boji proti klamstvu a korupcii… ech, škoda pokračovať.

Hlavná otázka dňa však znie úplne inak. V politike sa nič nedeje náhodou. A preto sa treba pýtať: kto potreboval túto vládu takýmto spôsobom dehonestovať a oslabiť, aby si v danej celospoločenskej situácii realizoval svoje záujmy? Niečo by mohlo naznačovať napríklad to, kto prišiel s odhaleniami: známa diverzná ideologická centrála N tváriaca sa ako redakcia denníka, ktorá reprezentuje ten najhlbší „deep state“ nielen na Slovensku, ale aj inde vo svete.

Prípadne by sa dalo pýtať ešte „konšpiratívnejšie“: komu sa hodí mať slovenského premiéra psychicky rozhodeného a „zmäknutého“ tesne pred dôležitým európskym samitom?“

Ivan Lehotský