Problém je hlbší: rastúce dôchodky a zdravotníctvo, drahá energia, úroky z dlhu a nové európske záväzky. Konsolidácia nerieši príčiny, len odďaľuje kolaps. Ak sa chceme odpojiť z infúzie, nestačí šetriť – potrebujeme budovať vlastné príjmy, stabilné energie a aktíva, ktoré samy zarábajú.

Čo vláda schválila

Vláda tento týždeň schválila nový balík opatrení, ktorému dala meno „konsolidačný“. Ide o mix vyšších odvodov, úprav v daniach, menších škrtov vo výdavkoch a niekoľkých zmien, ktoré sa dotknú samospráv. Celkový efekt má byť podľa ministra financií približne 2,7 miliardy eur v roku 2026. To je suma, ktorá by mala znížiť deficit a upokojiť veriteľov, že Slovensko ešte zvláda svoje dlhy.

Za peknými číslami sa však skrýva tvrdá realita. Najväčšiu časť balíka zaplatia zamestnanci a živnostníci cez vyššie odvody. Menšia časť padne na obce a samosprávy, ktoré dostanú menej z podielových daní, a na podniky, ktoré pocítia nové odvodové povinnosti. Vláda prezentuje balík ako „spravodlivý“, no ťarchu nesie predovšetkým stredná vrstva – ľudia, ktorí pracujú, tvoria hodnoty a ťahajú hospodárstvo.

Balík tiež obsahuje zvýšenie niektorých nepriamych daní, čo sa prejaví v cenách tovarov a služieb. Zníženie prevádzkových výdavkov štátu je v porovnaní s tým len kozmetické.

Bežný človek to cíti tak, že štát si berie väčší kus z výplaty alebo zo živnosti a pritom sľubuje, že tým „zachráni“ rozpočet. Ale skutočne zachráni?

Takto vyzerá Kamenického konsolidácia (orientačne):

Čo je to „konsolidácia“ v bežnej reči

Pre naivných je to daň za 3 roky Matovičovho progresívneho šafárenia. No v skutočnosti je konsolidácia spôsob, ako zalepiť diery v štátnom rozpočte. Keď výdavky dlhodobo prevyšujú príjmy, vzniká diera (deficit). Tá sa zväčšuje počas každej vlády od roku 1989.

Štát ju lepí pôžičkami a platí úroky. Konsolidácia má ukázať veriteľom, že ešte zvládneme splácať. Nie je to splácanie samotného dlhu, ale udržiavanie schopnosti platiť úroky. Preto sa mnohým javí, že stále len uťahujeme opasok, no istina dlhu neklesá. Ale čo, keď dierky na opasku dôjdu?

Skutočné príčiny, nie marketing

Politici zvyknú hovoriť o konsolidácii ako o „zodpovednom hospodárení“, no realita je omnoho prozaickejšia. Slovensko konsoliduje preto, že mu rastú účty, na ktoré nemá. Najväčším bremenom sú dôchodky a zdravotníctvo. Starneme, počet pracujúcich klesá a naopak, ľudí odkázaných na dôchodkový a zdravotný systém pribúda. Systém je nastavený tak, že výdavky rastú rýchlejšie než príjmy, a štát ich musí dotovať z dlhu.

Ďalšou obrovskou položkou sú úroky z dlhu. Už dnes platíme bankám a investorom viac než tri miliardy eur ročne. To sú peniaze, ktoré by inak mohli ísť na školy, cesty alebo nemocnice. Lenže namiesto toho z rozpočtu odchádzajú preč, bez toho, aby prinášali občanom nejakú protihodnotu.

K tomu treba pripočítať drahú energiu. Po tom, čo sme sa politicky odstrihli od lacných ruských zdrojov, nakupujeme plyn a ropu za podstatne vyššie ceny. Rozpočet následne musí vyťahovať miliardy na kompenzácie pre domácnosti aj firmy, aby prežili zimy a udržali výrobu.

A napokon sú tu európske záväzky. Spoločná obrana, zelená transformácia, digitalizácia – všetko témy, ktoré sa prezentujú ako investície do budúcnosti. Lenže v praxi to znamená trvalé výdavky, ktoré nemajú okamžitý ekonomický výnos, no štát ich musí financovať. K tomu sa pridáva aj zle využívaný Plán obnovy – projekty bez jasného efektu na produktivitu, ale so stálymi nákladmi.

Keď to celé zhrnieme, konsolidácia nie je o žiadnom „zodpovednom hospodárení“. Je to iba snaha udržať štátnu pokladnicu pri živote, aby zvládala splácať účty, ktoré rastú rýchlejšie, než dokážeme zarobiť.

Kto celý Kamenického balík zaplatí

Najviac to tradične nesie stredná vrstva – zamestnanci, SZČO, malé firmy a obce. Buď priamo cez odvody a dane, alebo nepriamo cez ceny. Štátna prevádzka sa pribrzdí, ale zásadná zmena efektívnosti stále neprichádza.

Tieto skupiny ponesú bremeno konsolidácie na svojich pleciach najviac:

Orientačne takto:

Ako by sa to dalo robiť inak (model „rozumných“ inštitúcií)

Existuje aj iná cesta, než je dvíhanie daní a plošné škrty. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, OECD či Európska komisia dlhodobo odporúčajú, aby Slovensko začalo hospodáriť efektívnejšie a adresnejšie. V praxi by to znamenalo, že štát by konečne siahol na vlastnú prevádzku – znížil počet poradenských zmlúv, obmedzil naberanie úradníkov a využíval centrálne obstarávanie. Takéto kroky by vedeli priniesť okamžité úspory, a to bez toho, aby sa bežní občania cítili ukrivdení.

Ďalším rozumným opatrením by bolo zamerať sociálne dávky tak, aby naozaj pomáhali tým, ktorí to potrebujú. Nízke dôchodky by mohli zostať plne chránené, ale plošné rozdávanie „trinástych dôchodkov“ aj bohatším domácnostiam je luxus, ktorý si štát nemôže dovoliť. Podobne aj podpora energií by mala byť adresná, nie plošná.

Veľký priestor by priniesol lepší výber daní. To neznamená, že sa majú zvyšovať sadzby. Stačí dôsledne zaviesť online evidenciu faktúr a obmedziť karuselové podvody na DPH, ktoré pripravujú štát o stovky miliónov eur ročne. Prísnejšia kontrola transferových cien v nadnárodných firmách by zase zaručila, že zisky vyrobené na Slovensku sa neprelievajú do daňových rajov.

A napokon, rozumné inštitúcie odporúčajú stabilizovať ceny energií. Dlhodobé kontrakty by priniesli istotu domácnostiam aj firmám a štát by nemusel každý rok hasiť miliardové požiare cez kompenzácie.

Takto nastavená konsolidácia by bola pre občanov znesiteľnejšia a pre štát efektívnejšia. Problém však je, že stále je to život na infúzii. Len sa snažíme, aby kvapkala rovnomernejšie.

Aj keby sme vyššie kroky urobili, stále budeme závislí na dlhopisoch a dobrom počasí na trhoch. Stále budeme preberať účty za drahú energiu a splácať úroky. Pacient by zostal na infúzii, len mu vymeníme roztok.

Aby konsolidácia dávala zmysel – Slovensko bez infúzie

Ak chceme prestať donekonečna uťahovať opasky a stále si požičiavať na splácanie starých dlhov, musíme zmeniť samotnú logiku fungovania štátu. Nestačí len škrtať a dvíhať odvody. Slovensko potrebuje mechanizmus, ktorý mu začne vytvárať vlastné, stabilné príjmy.

Prvým krokom by bolo založenie fondu príjmových aktív. Štát by doň sústredil dividendy zo svojich podnikov, koncesné poplatky či časť mýta a investoval by ich len do projektov, ktoré samy prinášajú výnos – napríklad energetické siete, zásobníky plynu či modernizáciu verejných budov. Takéto projekty sa splácajú z vlastnej prevádzky a nezaťažujú rozpočet novým dlhom.

Druhým krokom je stabilizácia cien energií. Keby mal štát dlhodobé zmluvy na elektrinu a plyn za férové ceny, nemusel by každý rok vyťahovať miliardy na kompenzácie. Istota cien by uľahčila život domácnostiam aj podnikom a rozpočet by prestal hasiť nekonečné požiare.

Tretím princípom je adresnosť. Keď sa zruší plošná dávka alebo dotácia, nemá sa vracať plošne. Pomoc má ísť len tým, ktorí ju naozaj potrebujú – napríklad vo forme sociálnej tarify na základnú spotrebu energií. Takto sa ušetrí, no slabší ostanú chránení.

Štvrtým pilierom je zapojenie úspor Slovákov. Občianske dlhopisy, naviazané na konkrétne projekty, by umožnili ľuďom odkladať si časť peňazí do bezpečných investícií doma, nie v zahraničných fondoch. Výnos by nešiel nikam preč – zarábal by na infraštruktúre, ktorá slúži nám všetkým.

A napokon, piaty krok: tvrdé pravidlá. Každý nový trvalý výdavok by musel mať jasné krytie. Programy bez výsledkov by po troch rokoch automaticky skončili. A kľúčové štátne kontrakty by sa museli zverejňovať, aby občan videl, za čo sa platí.

Takto nastavený systém by zmenil štát zo závislého pacienta na infúzii na organizmus, ktorý si vie generovať vlastnú krv. Nie je to ľahké, ale je to jediná cesta, ako sa dostať z dlhovej pasce.

Konsolidácia by nemala byť o tom, ako ešte utiahnuť opasok. Mala by byť o tom, ako prestať nosiť deravé vedro. Ak budeme len zvyšovať odvody a dane, budeme sa prepadávať hlbšie. Ak však zmeníme mechaniku štátu – a namiesto pasív budeme budovať príjmy – môžeme sa od dna odraziť.

Slovensko je malá krajina. To je nevýhoda pri geopolitike, ale výhoda pri poriadku v domácnosti. Keď sa rozhodneme, vieme to spraviť rýchlo. Potrebujeme menej marketingu a viac zdravého rozumu: lacnejšiu a stabilnú energiu, menšie plytvanie, adresnú pomoc a aktíva, ktoré samé zarábajú. Až vtedy prestaneme byť pacientom na infúzii.