Casablanca 4. októbra 2018 (HSP/Foto: TASR/AP File)
Európska únia sa niekoľko mesiacov pokúša vybudovať azylové centrá v severnej Afrike, ale marocký minister zahraničných vecí Nasser Bourita tieto plány na území svojej krajiny jasne odmieta
EÚ vedie zdĺhavé diskusie so severoafrickými krajinami, aby sa na ich území zriadili azylové centrá, ale snahy doteraz len ťažko pokročili ďalej. Príkladom je Maroko, čo tamojší minister zahraničných vecí dal jasne najavo.
“Maroko je vo všeobecnosti proti všetkým druhom centier. Je to súčasť našej migračnej politiky a národného suverénneho postavenia,” povedal Nasser Bourita v rozhovore pre nemecký denník Die Welt.
Podľa neho sú tieto azylové centrá kontraproduktívne a jeho postoj by nezmenili ani peňažné dotácie pre krajinu. “Bolo by to príliš ľahké povedať, že toto je marocká záležitosť,” pokračoval minister.
Kritizoval to, že EÚ ešte viac zhoršuje problém migrácie, ako skutočne je. “Migrácia pokrýva len tri percentá svetovej populácie, z čoho 80% je legálnej. Takže hovoríme len o 20% z týchto troch percent. Existuje politický kontext, ktorý spôsobuje, že problém je väčší ako v skutočnosti,” vyjadril sa Bourita.
Zároveň obvinil Európu z nejasného postoja voči svojej krajine: “Sme skutoční partneri alebo len sused, ktorý sa musí báť?” Podľa Bouritu by krajiny ako Maroko, ktoré sú tak dôležité v otázkach bezpečnosti a migrácie, mali hrať väčšiu úlohu. “Nemôžete požiadať Maroko o pomoc s migráciou a bojom proti terorizmu a zaobchádzať s krajinou ako s nejakou vecou,” dodal.
Taliansky server in20righe pripomína, že plán na vytvorenie “hotspotov” mimo Európy migranti nevítajú. Napríklad obe španielske enklávy v Maroku, mestá Ceuta a Melilla, sú často v centre skutočných masových útokov na hraničné oplotenie. Brusel po dosiahnutí dohody s Tureckom v roku 2016 obmedzil príliv migrantov do Grécka, a podobnú dohodu chce uzatvoriť aj s inými stredomorskými krajinami, ako sú Maroko, Tunisko, Alžírsko, či Egypt.
Taliansko však požaduje reformu dublinského nariadenia z roku 2015, aby žiadosť o azyl podal migrant v prvej členskej krajine Únie, v ktorej sa nachádza. Práve vytvorenie prijímacích stredísk v krajinách mimo EÚ by bolo rozhodujúcim prvkom reformy Dublinského dohovoru, ako súčasť širšieho plánu na prerozdelenie žiadateľov o azyl.