Po ukončení štúdia ostala žiť vo Francúzsku. Je jedinou ženou zo štyroch vedcov, ktorí dostali Nobelovu cenu dvakrát. A popri Linusovi Paulingovi je jedinou osobou, ktorá dostala Nobelove ceny v dvoch rôznych vedeckých disciplínach.

K vypracovaniu atómovej teórie neprispelo nič tak veľmi ako objavenie rádioaktivity v roku 1896 Henrim Becquerelom. Vychádzal pritom z hypotézy významného matematika Henriho Poincarého, ktorý si položil otázku, či materiály vyznačujúce sa fluoreskovaním neemitujú nejaký druh žiarenia. I keď tento fenomén nedokázal vysvetliť, tak objavil aspoň to, že žiarenie neznámeho pôvodu existuje. Publikoval o tom krátky článok, ktorý by v záplave iných vedeckých článkov a informácii bol zrejme rýchlo zapadol do zabudnutia, keby mu nebola pomohla – ako to neraz býva, keď ide o veľké objavy – náhoda.

Touto náhodou bolo to, že mladá poľská študentka Mária Sklodowská hľadala tému pre svoju doktorskú prácu a pri prehľadávaní rôznych vedeckých publikácií narazila aj na zmienený članok Becquerela. Zvláštne neznáme žiarenie, ktoré opisoval, ju doslova fascinovalo.

V tom čase žila už dva roky v Paríži a bola vydatá za experimentálneho fyzika, pod ktorého menom raz mala vojsť do histórie ako spoluzakladateľka novej modernej epochy fyziky.

Pierre Curie, jej manžel, pracoval v tom čase na univerzite v odbore matematiky a fyziky. Hneď sa začal zaujímať o tému, ktorá nadchla jeho Máriu. Ako uznávaný a skúsený fyzik jej bol užitočný svojimi radami a svojimi poznatkami. Už po krátkom čase začali spolu pracovať ako tím. Práca na záhadnom tajomstve prírody sa rýchlo stala ich spoločnou vášňou a takmer celkom vypĺňala ich čas.

Obaja boli počas celého života veľmi skromní a nepotrebovali materiálno – žili utiahnuto a len sami pre seba a pre svoju „magickú“ prácu. Napriek intenzívnej a určite aj vyčerpávajúcej práci sa madam Curie stala dvakrát matkou a o svoje dcéry sa príkladne starala. O jej neobyčajne vysokých ľudských kvalitách svedčí aj to, že dcéry porodila práve v čase, keď pracovala na svojich najvýznamnejších projektoch. Aj za takých okolností bola ochotná obetovať nie málo zo svojho drahocenného času vedkyne a venovať sa s láskou a starostlivosťou svojím deťom.

Staršia dcéra Irena sa stala známou a úspešnou prírodovedkyňou a vydala sa za nadaného prírodovedca Frederica Joliota.

Obaja kráčali v stopách Ireniných rodičov a boli takpovediac pokračovatelia ich diela a stali sa objaviteľmi „umelých“ rádioaktívnych látok, za čo v roku 1936 tiež dostali Nobelovu cenu.

Mladšia dcéra Eva sa stala spisovateľkou a hudobníčkou. Mária ostala vo svojom duchu navždy aj Poľkou a svoje dcéry naučila aj poľsky.

Aká to len bola úžasne výnimočná genialita a intelektualita v rodine Curie! Spočiatku ako ešte celkom neznáma musela madame Curie realizovať svoje prvé výskumy v neveľkej polorozpadnutej chatrči, do ktorej pri daždi zatekalo.

Hoci Becquerel objavil, že z istej vzácnej rudy vychádza neznáme žiarenie, tak až Mária začala skúmať elementárne otázky tohto problému a jedna z prvých znela:

Aká je to látka, ktorá emituje také exotické žiarenie?

Po niekoľkých mesiacoch už poznala odpoveď – bol to urán. Prišla aj na to, že toto neobyčajné žiarenie – nič podobné fyzika ešte nepoznala – je úplne stabilné a že ho neovplyvňuje ani teplota a ani svetlo. Pochopila, že to znamenalo, že atómy uránu vyžarujú nejakým nevysvetliteľným spôsobom energiu samé od seba. Preto podľa Márie musela ďalšia otázka znieť:

Nebolo by možné, že aj iné chemické elementy vyžarujú podobné žiarenia?

V priebehu ďalších experimentov objavili maželia Curie, že aj tórium emituje toto žiarenie, ktoré je rádioaktívne. Pojem rádioaktivita postulovala Mária Curie v múdrej predtuche už dávno predtým, keď v podstate ešte o nej nevedeli nič konkrétne. Všetko toto okolo jej objavu, čo tu len stručne opisujem (o.i. urobila aj veľké množstvo rôznych experimentov), trvalo o niečo viac ako rok.

Nasledovali merania rádioaktivity uránu a tória v rôznych mineráloch. Pri niektorých experimentoch manželia s prekvapením zistili, že pozorované minerály vyžarovali neobyčajne vysokú rádioaktivitu. Až niekoľko miliónový násobok toho, keby sa v nich bol nachádzal len adekvátny podiel uránu.

Samozrejme, že sa pýtali na príčinu tohto fenoménu. Príroda je však veľmi tvrdošijná, keď ide o odhaľovanie jej najväčších, prísne strážených tajomstiev. Merania boli veľakrát opakované, ale výsledky ostávali tie isté. Curieovci si ale napokon boli celkom istí, že musí existovať okrem uránu nejaký ďalší neznámy rádioaktívny prvok.

V apríli 1898 poslali v tomto zmysle oznámenie Akadémii vied v Paríži. Mnohí z ich učených kolegov im ale oponovali a tvrdili, že určite pri experimentoch niečím pochybili. Manželia si však boli svojou vecou absolútne istí. Po dlhotrvajúcich prácach sa im podarilo izolovať nový rádioaktívny prvok – lepšie povedané až dva. Mária jeden pomenovala rádium a druhý na počesť svojej poľskej vlasti polónium. S akou nesmiernou námahou bola práca manželov spojená svedčí aj to, že na získanie jediného gramu rádia bolo potrebné až osem ton smolincovej horniny.

V roku 1903 im obom bola udelená Nobelova cena za fyziku. Unikátny a doslova svetoborný objav Márie a Pierra Curieovcov bol skutočnou senzáciou – všade vo svete sa začalo s intenzívnym výskumom rádioaktívnych prvkov.

V čase, keď Mária začala narábať a experimentovať s rádioaktívnymi látkami samozrejme nikto nevedel, aké extrémne nebezpečné je pre organizmus rádioaktívne žiarenie a tak sa nevedelo ani to, že všetky objekty, organické i anorganické, ktoré sa nachádzajú istú dobu v blízkosti rádioaktívnych zdrojov, preberú túto vlastnosť a tiež začnú žiariť.

V roku 1911 bola Márii Curie udelená Nobelova cena za chémiu. V tom čase už bola vdovou. Jej muž zahynul pri nehode v roku 1906.

Madame Curie zomrela vo veku 66 rokov a možno  s istotou povedať,  že v dôsledku bezstarostného zaobchádzania s rádioaktívnymi látkami darovala niekoľko rokov svojho nedožitého života na oltár vedy.

Roman Bednár