Hlavné správy: V utorok zasadal Výbor Národnej rady (NR) SR pre ľudské práva a národnostné menšiny a jedným z bodov programu bolo prejednanie návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Odhliadnuc od nepresnej formulácie (komunizmus nikdy neexistoval), aký je podľa vás cieľ prijatia tohto zákona?

Blaha: Práve v tento deň, 6. októbra, čo je pamätný deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie, za Slovensko, za našu vlasť položilo život 21 tisíc vojakov Červenej armády a vyše 800 československých vojakov. Z nich mnohí, možno väčšina, boli komunisti. A dnes sú títo ľudia takpovediac opľúvaní novým antikomunistickým zákonom z dielne koaličných poslancov Šeligu, Dostála a ďalších.

Ľudia, ktorí stáli na čele nášho oslobodenia, ako napríklad generál Svoboda či maršál Konev, alebo povstaleckí lídri ako bol Karol Šmidke, Gustáv Husák či Laco Novomeský, všetci títo sa dostanú na zakázanú listinu a nebude možné po nich už pomenovať ulicu alebo postaviť im pamätník ako výraz vďaky slovenského národa.

Považujem to za nehanebný akt zo strany koaličných poslancov. Nevedia ani len vyjadriť úctu našim osloboditeľom, či už sú to predstavitelia Červenej armády, alebo predstavitelia slovenských či českých komunistov, ktorí, bez ohľadu na to, čo si myslíme o ich presvedčení, bojovali za náš národ a vybojovali nám slobodu od fašizmu.

Hlavné správy: Nie je trochu úbohé, že sa takto pritvrdzuje v nahliadaní na vtedajší režim až teraz, po vyše tridsiatich rokoch? Veď v roku 1989 sme štrngali kľúčmi, aby sme sa s tým režimom rozlúčili s tým, že ho ideme len opraviť, ale jeho pozitívnu sociálnu podstatu zachováme. Vtedy žilo ešte veľa ľudí, ktorí si pamätali dôvody, prečo si ich generácia po vojne zvolila socializmus – že to bolo práve preto, lebo to, čo bolo predtým, bolo veľmi zlé. A teraz, tridsaťročné „deti“, ktoré netušia, o čom bol náš vtedajší svet s jeho dobrými aj zlými stránkami, idú byť revolučnejšie, než tí najrevolučnejší revolucionári z roku 1989…

Blaha: Presne tak. Dokonca to považujem za prejav istého zúfalstva týchto liberálnych elít z toho, že ľudia okolo nich (štatistiky potvrdzujú, že väčšina Slovákov) vidia, že bývalý režim bol v mnohých veciach lepší ako kapitalizmus, keď ľuďom prinášal sociálne istoty, bývanie, istotu práce a oveľa viac bezpečia. Toto tí ľudia chcú aj od dnešného režimu. A oni, namiesto toho, aby pracovali na tom, aby sme tu mali silný sociálny štát, a aby sa ľuďom pomáhalo, radšej im idú zakazovať myslieť si niečo pozitívnejšie o bývalom systéme a umelo ho vyhlasujú za zločinecký.

Veď každý vie, že ten systém samozrejme robil chyby. Zločiny sa však diali najmä v 50. rokoch a neskôr sa ten režim snažil reformovať. A napokon, ak dnes niekto chce celé to obdobie od roku 1948 až do roku 1989, ako je to napísané v tom návrhu zákona, označiť za nemorálne a zločinecké, tak tým odsudzuje aj ľudí ako bol Alexander Dubček, vynikajúcich umelcov, ktorí boli predstaviteľmi komunistickej strany, ako boli Vladimír Mináč či Ladislav Mňačko.

Toto je podľa mňa prejav ľudskej úbohosti, keď ľudia typu Šeliga či Dostál, o ktorých v budúcnosti nikto ani nezakopne, idú teraz kádrovať také osobnosti ako boli Miroslav Válek, či Laco Novomeský. Je to prejav neokrôchanosti a určitej mladíckej aparátčickej zanietenosti týchto novodobých liberálov, ktorí nedokážu tolerovať iný názor a správajú sa ako typickí aparátčici z 50. rokov, ktorí chceli odkrágľovať každého, kto mal čo len trochu iný názor.

Hlavné správy: Áno, to je ten kúzelný paradox, že práve tí, ktorí najviac bojujú proti krágľovaniu, špicľovaniu, psychickému teroru a podobným spôsobom z 50. rokov a z čias Tretej ríše, sú dnes najautentickejšími nositeľmi tejto kultúry. Ale ešte k tomu kádrovaniu: v tom slniečkovom návrhu je aj veta, ktorá zakazuje pripomínať predstaviteľov toho režimu s výnimkou tých, „ktorí sa aktívne zapojili do odporu proti komunistickému režimu“. Teda nechali si zadné dvierka: asi by to bolo predsa len príliš, zakazovať aj ľudí ako Alexander Dubček…

Blaha: Ja som na túto tému už reagoval viackrát. Oni tam dali veľmi nešťastnú formuláciu, že výnimka sa týka toho, kto preukazoval otvorený odpor proti tomu režimu. Otázka však je: čo je komunistický režim? Oni si ho sami definujú ako obdobie medzi rokmi 1948 a 1989. Lenže je veľmi otázne, či v tomto období napríklad Alexander Dubček prejavoval „aktívny odpor“ – existuje niekoľko listov, ktoré posielal západným komunistickým stranám, kde žiadal nejaké reformy, ale on do 17. novembra 1989 nikdy nenapádal bývalý režim. On nebol aktívny disident v tomto zmysle.

To znamená, že keby sa náhodou stalo, že by v budúcnosti, po prijatí tohto zákona chcel niekto po Dubčekovi pomenovať ulicu alebo postaviť mu bustu ako jednému z najvýznamnejších Slovákov, ktorého si aj v zahraničí uctievajú, tak by sa musel pýtať napríklad v Ústave pamäti národa alebo u historikov, či vyvíjal Alexander Dubček aktívny odpor voči bývalému režimu. A čo keby sa našiel historik, ktorý by povedal, že jeho konanie sa nedá považovať za aktívny odpor? Tým pádom vlastne bude zakázané postaviť mu bustu! Oni to tak nešťastne sformulovali, že aj Dubček vlastne patrí pod definíciu zločincov…

Popri Dubčekovi tu je napríklad Laco Novomeský, ktorý vôbec nikdy nevykazoval žiadny aktívny odpor voči vtedajšiemu zriadeniu. On samozrejme chcel humánnejšiu tvár socializmu, lenže doba bola taká, že nebolo jednoduché sa voči systému vzbúriť. A teraz bude zakázané, aby bola nejaká ulica pomenovaná po takom slávnom básnikovi?

To isté platí o Vladimírovi Mináčovi, slávnom literátovi a spisovateľovi. On bol predsedom Matice slovenskej v čase socializmu, bol teda vlastne predstaviteľom bývalého režimu.

Na tom celom je najvtipnejšie, že oni týmto vlastne krágľujú tak trošku aj sami seba, pretože ľudia ako Ondrej Dostál, Andrej Kiska, Marián Leško, Eduard Kukan boli tiež predstaviteľmi Komunistickej strany, resp. jej odnože, Socialistického zväzu mládeže. Teda aj oni boli predstaviteľmi komunistického režimu – v tom návrhu zákona sa nešpecifikuje, o aký typ predstaviteľov má ísť, a teda aj Dostál a Kiska sú podľa vlastného návrhu zákona zločinci.

Je to úsmevný paradox, lenže tu nejde o Kisku, Leška či Dostála, to sú prevracači kabátov, ktorí nemajú žiadnu morálku – tu ide o to, že oni si dovoľujú kádrovať našich významných umelcov ako Válek či Smrek, alebo osobnosti ako Dubček, Clementis, či Novomeský. A dokonca si dovolia kádrovať ešte aj našich osloboditeľov z Červenej armády či Prvého česko-slovenského armádneho zboru, ako bol Ludvík Svoboda, ktorí tiež už nebudú môcť mať nový pamätník či bustu. Takéto neúctivé, nekultúrne správanie týchto liberálov jednoznačne spája s fašistami. Nikto viac nenávidel komunistov, než ich nenávidia fašisti a liberáli.

Hlavné správy: V roku 1948 štát nemal také obrovské špicľovacie možnosti, ako má teraz. A ani majitelia ekonomiky nemali takú moc: vtedy pracujúcich ešte chránili odbory – vtedy sa dalo ísť protestovať pred fabriku a prinútiť továrnika, aby ustúpil, na rozdiel od dneška, keď globalista jednoducho môže fabriku zavrieť a premiestniť výrobu na Filipíny. Nie je svet ešte v hrozivejšej situácii ako bol v roku 1948, keď si naši dedovia, vidiac o čom je režim, v ktorom žijú, zvolili radšej socializmus?

Blaha: Treba si spomenúť ako vzniklo nacistické hnutie v Nemecku a fašistické hnutie v Taliansku: išlo o krízu kapitalizmu. Bola obrovská hospodárska kríza, obrovská nezamestnanosť, obrovská chudoba a ľudia toho mali plné zuby. Tá generácia ľudí si pamätala, kvôli čomu vznikol fašizmus, kvôli čomu vznikla vojna. Oni veľmi dobre vedeli, že to bolo kvôli liberálnemu kapitalizmu, a práve preto tento model odmietli, práve preto tak húfne dávali prednosť komunistickým alebo radikálne socialistickým stranám.

To nebola iba otázka studenej vojny a geopolitiky v našom regióne: vezmite si napríklad, aká bola situácia v Taliansku, kde mala komunistická strana obrovskú silu, v Grécku, kde nebyť toho, že tam zasiahla britská a americká vláda, tak by tam komunisti mohli vyhrať občiansku vojnu, a v ďalších krajinách.

Komunizmus a socializmus bol mimoriadne atraktívny práve kvôli zlyhaniam kapitalizmu a my dnes ako keby sme sa vracali v čase. Vytvoril sa systém globálneho kapitalizmu, ktorý opakuje tie isté chyby, ktoré tu boli v 30. rokoch: udupávajú sa odbory, sociálne práva, kapitál sa sťahuje z jednej krajiny do druhej a tam, kde mu neponúknu možnosť zarábať za otrockých podmienok pre ľudí, nie je ochotný zostať. Ľudia sa oprávnene sťažujú, klesá životná úroveň, zväčšujú sa sociálne rozdiely a v tejto fáze, keď ľudia opäť hľadajú alternatívu, im ju tieto nové režimy v mene liberalizmu chcú zakazovať. Zakazujú diskusiu, možnosť slobodne prejavovať názory, pretože sa boja tejto alternatívy. Je to veľmi podobná situácia ako v 30. rokoch a predstavitelia liberalizmu sa na mňa síce hnevajú, že ich prirovnávam k fašistom, lenže na ich smolu, tá podobnosť je neodškriepiteľná.

Hlavné správy: Je tu však rozdiel. Vtedy ľudia masovo volili alternatívu, volili komunistov, ale teraz je to inak: hlasy získavajú prvoplánoví, niekedy až vyslovene debilní populisti. Nielen u nás, ale aj na Západe. Nesúvisí to náhodou s tým, že ľudia sú kúpení, chytení „v zlatej klietke“? Vtedy mnohí vyslovene hladovali, kým dnes majú krásne mobily, krásne autá, krásne hypotéky, plné hypermarkety… Prečo vlastne dnes ľudia nevolia skutočnú ľavicu alebo komunistov? Nie je to tým, že dnes sú ľudia ohlúpení a spokojní s tým, čo majú, a ani nechcú vidieť, že za to zaplatili svojím finančným a mentálnym otroctvom, že si prejedajú podstatu a žijú vlastne na úkor budúcnosti, svojich detí, životného prostredia, štátnej suverenity, národnej, kultúrnej svojbytnosti…?

Blaha: Toto je veľká otázka pre ľavicu hlavne na Západe. Treba si uvedomiť, že ľudia na Západe boli tak trochu v tej zlatej klietke aj v období, o ktorom sme hovorili, v tých 20. a 30. rokoch minulého storočia. Vždy tu bolo vykorisťovanie tretieho sveta, veď ešte Lenin hovoril o takzvanej „robotníckej aristokracii“ na Západe. Relatívne bohatí a dobre situovaní robotníci niekde v Anglicku či Nemecku sa mali relatívne naozaj veľmi dobre, a preto nechceli revolúciu alebo zmenu systému.

Do istej miery to platí aj pre dnešok, že západná ľavica sa orientuje práve na týchto „rozmaznanejších“ pracujúcich ľudí, ktorí dnes nevnímajú ako svoj primárny cieľ sociálne práva, lepšie platy, odbory a istoty, ale zaoberajú sa už „postmateriálnymi“ témami, lebo tie základné životné potreby už majú naplnené. A preto je ľahšie ich zamestnať pseudotémami ako sú práva LGBT komunity a podobne.

Veľká časť západnej ľavice sa teraz orientuje na takéto témy, ako je multikulturalizmus, homosexualita a podobne. Práve preto sa socializmus stratil z obzoru pre ľudí ako alternatíva. Ale ja som presvedčený, že ak toto dokážeme zmeniť a ľuďom ľavica vráti alternatívu, ktorú potrebujú, lebo vidia, že systém kapitalizmu sa rúca, tak bude možné, aby sme sa vrátili ku skutočnej socialistickej ceste do budúcnosti.

Treba si však uvedomiť, že kým takéto niečo nenastane, tak sa dá logicky očakávať, že ľudia budú ventilovať svoju frustráciu a nespokojnosť u rôznych populistov a demagógov.

A to je práve toto dnešné „temné“ obdobie, keď namiesto toho, aby volili strany, ktoré by obhajovali ich triedne alebo národné záujmy, tak často volia multimilionárov, ktorí si sledujú svoje vlastné ciele a korumpujú. Vidíme to na príklade Igora Matoviča. Namiesto toho, aby dali vládu alternatíve, dajú ju ešte ťažším pravičiarom, ako sú tí neoliberáli, ktorí tento režim zaviedli.

Hlavné správy: S týmto je však spojený jeden nepríjemný mechanizmus. V tomto režime je politika o peniazoch. A objektívne existuje fenomén únavy politického materiálu, na ktorý teraz doplatil napríklad aj Smer, keď po dvanástich rokoch jeho vlády ľudia všetko zlé teraz stotožňujú so Smerom. Teda politický materiál sa zákonite musí obmieňať – lenže odkiaľ môže prísť nový, keď opotrebovaný materiál odchádza? No jedine odtiaľ, kde sú peniaze… Čo sa dá s týmto urobiť? Nie je toto principiálny problém, prečo sa v kapitalizme ľudia tak ťažko dostávajú k reálnej alternatíve?

Blaha: Žiaľ, je to tak. Základným obranným mechanizmom tohto systému je to, že po prvé, mediálnu, kultúrnu, zábavnú sféru majú v rukách tí najbohatší, a preto sa do médií a do zábavného priemyslu nikdy nedostanú ľavicové myšlienky a ľavicoví politici – a ak, tak iba ako terč výsmechu a nenávisti.

Druhá vec, ktorú majú v rukách, je konzumentský priemysel: práve v tých bohatších krajinách zapchali ľuďom ústa bohatstvom lacných výrobkov, konzumnou kultúrou, v dôsledku čoho ľudia nechcú meniť svet, ale uspokoja sa napríklad tým, že budú mať počítačovú hru, nad ktorou presedia celý deň.

A potom je tu tretí mechanizmus, to je práve ten najhlbší dôvod, prečo Slovensko a ďalšie krajiny takzvanej „poloperiférie“ sú na tom tak, ako vidíme. Tieto krajiny totiž nemajú také možnosti, ako bohaté krajiny „centra“, čiže západné veľmoci, ktoré kontrolujú nadnárodné korporácie, finančné toky, mediálne kanály, zbrane hromadného ničenia, jednoducho majú kontrolu nad všetkým, čo sa deje. A keby sa náhodou krajina ako Slovensko alebo Grécko – spomeňte si na Syrizu – alebo krajina ako Venezuela – spomeňte si na Huga Cháveza – rozhodla, že chce vybočiť z toho šíku, tak by okamžite nasledovali sankcie. Buď by boli ekonomické a nejakým spôsobom by tú krajinu vyhladovali a skôr alebo neskôr by tam zúbožení ľudia urobili prevrat, alebo by to bola vojenská invázia, ako to poznáme z Iraku a radu ďalších krajín.

Krajina, ktorá nie je v centre, sa vlastne nemá príliš ako brániť. A žiaľ, dnes sme v takej situácii, že v „centre“, v západných krajinách alternatíva neexistuje, pretože ľavicu okupujú rôzni slniečkari, ktorí neriešia sociálne problémy ľudí ako primárny cieľ.

Situácia je istým spôsobom zúfalá, my v ľavicovom hnutí robíme všetko preto, aby sme ľavicu konečne vrátili zase späť k ľuďom, aby sme zase prišli s tou alternatívou, ktorá bude atraktívna. Či ju nazveme socializmus, demokratický socializmus alebo akokoľvek inak, na tom až tak nezáleží, ale musíme sa vrátiť k tomu, že človek musí byť na prvom mieste a trh až na druhom. A že musíme predovšetkým naplniť potreby ľudí a zabezpečiť im oveľa viac rovnosti a sociálnych istôt.

Ivan Lehotský