Tridsaťdvaročný Lomnický sa ešte aj tesne pred kvalifikáciou cítil sebavedomo, zlom nastal pri cvičných hodoch. “Aj s Marcelom sme sa bavili s odstupom času, že naozaj vyzeral výborne. Pred rozcvičkou vravel, že chce oba pokusy hodiť vydarené. Prvý mal perfektnú dynamiku, trafil to na hranu klietky a bolo na ňom vidno, že ho to mierne rozhodilo. Druhý rozcvičkový pokus trafil mimo výseč. Subjektívne v prvých momentoch hovoril, že ho to nerozhádzalo, no keď sme si to spolu analyzovali, prišli sme na to, že to je v hlave. Na súťažné pokusy išiel s rešpektom, že dvakrát to úplne netrafil. Aj keď si to nepripúšťal, chrobák bol v hlave a nahlodal ho. Po tréningových výkonoch, aké mal, sme sa pozerali veľmi vysoko. Každý, kto niekedy športoval, musí pochopiť, že sú dobré a sú aj zlé dni,” povedal Pupiš pre TASR.

Od piateho muža z olympijských hier 2016 sa očakával minimálne postup do finále: “Rozmýšľal som o tom aj pri Matejovi Tóthovi. Všetci čakajú, že Tóth a Sagan budú stále víťaziť. Ako to povedzme Peťovi Saganovi nejde na olympijských hrách, Maťovi to vyšlo na jedných OH a jedných MS, Peťovi zase na troch MS. Takisto to je u Marcela. V Riu mu to vyšlo perfektne a odvtedy sa trošku trápi. Ak to bude o rok v Tokiu rovnaké ako v Riu, prípadne lepšie, všetci zabudneme na tieto zlé okamihy a budeme spokojní.” Aby sa to podarilo, do tímu slovenského kladivára začlenia športového psychológa. Spolupráca s takýmto odborníkom nie je v súčasnosti nič nezvyčajné: “V stredu sme sa bavili úplne otvorene, že asi by bola dobrá práca so psychológom. Je to úplne bežná vec, nie ako pred pár rokmi, keď sa to bralo, že ku športovému psychológovi ide hlupák. Je to o tom, aby ho pomohol nastaviť na rozhodujúce centimetre. Uzavreli sme to tým, že bude nevyhnutná cesta nájsť si niekoho, s kým bude môcť komunikovať. Nemá stáleho trénera, nemá nikoho, celá tréningová skupina je on.”

Na OH 2016 asistoval Lomnickému bronzový medailista z MS 2007 Libor Charfreitag. “V Tokiu určite chceme urobiť niečo podobné. Borci, ktorí sú na špičkovej úrovni, nepotrebujú kouča, aby im písal tréningový plán, potrebujú sparinga, ktorý im pomôže, poradí, pozrie sa na nich. Na budúci rok určite chceme, aby bola starostlivosť o neho minimálne v Tokiu. Budeme to riešiť aj na Dukle, ako mu pomôcť tiež z hľadiska trénerského zabezpečenia. Jeho misia s Pawlom Fajdekom nevyšla, ako si predstavoval, teraz zostal taký robinzon, čo musíme zmeniť. Kľúčová cesta k úspechu bude psychické nastavenie. Mladý pretekár možno nemá toľko skúseností a takú výkonnosť, ale veľakrát má čistejšiu hlavu a aj Marcel priznal, že možno s pribúdajúcim vekom hlava na seba berie viac zodpovednosti. Keď bol mladší, hádzal menej tréningoch a viac na pretekoch, teraz je to naopak. Výkonnosť má, je to len v hlave a myslím si, že sa to dá riešiť,” povedal Pupiš, ktorý však zdôraznil, že mentálna stránka nie je podstatná iba pri technických disciplínach: “Ono to tak vyzerá na prvý pohľad. V technických disciplínach je okamih na skrat kratší, ale aj u šprintéra je to o tom, či stratí, alebo nestratí desatinu na štarte. U chodca zas o tom, či sa v okamihu, keď mu je ťažko, nechá alebo nenechá zlomiť. Myslím si, že v každej disciplíne to je dôležité. Veľakrát to nie je o tom mať psychológa ako priameho terapeuta, liečiteľa, ale ide o možnosť porozprávať sa s niekým otvorene o veciach, ktoré sú v tréningovej skupine zautomatizované.”

Športového psychológa využíva napríklad chodkyňa Mária Katerinka Czaková: “S Marikou sme sa bavili, že ako tréneri ju berieme ináč, keď má problém, dokážeme to dať jedným uchom dnu a druhým von. Už sme na seba zvyknutí a komunikácia nie je vždy pozorná. Keď spolupracuje s psychológom, má spätnú väzbu, niekto ju počúva, porozpráva sa, ako reagovať aj na bežné veci v živote. Možno sa športovec potrebuje len vyventilovať, u Marcela tým dupľom, že nemá trénera. Má rodinu, malé dieťa, veľakrát je od nich odlúčený a často to na športovca doľahne. Pýtal sa ma, či má teraz trénovať desať mesiacov na tri pokusy. ‘Nie Marcel, na osemnásť, lebo deväť v Tokiu a deväť potom ešte v Paríži na ME.’ To by bola ideálna misia, ale desať mesiacov a potom sa trikrát zatočiť, to by bolo zlé nastavenie. Na to potrebuje psychológa, aby našiel pozitíva a nastavil ho, že to nie je len o troch pokusoch.”

Slovenský atletický zväz (SAZ) momentálne neuvažuje o angažovaní “reprezentačného” psychológa: “Pustili sme myšlienku, že by sme to chceli riešiť centrálne zo zväzu, aj keď určite na veľké sústredenia chceme volať rôznych odborníkov. Ako fyzioterapeutov, tak aj športového psychológa, je to o cielenejšej spolupráci a vždy je výhodné, keď je to na jednom mieste.”