Tak sú podľa neho tí, ktorí si to nezaslúžia, považovaní za hrdinov a tým, čo riskujú, že sa zašpinia, lebo sa pohybujú vo verejnom záujme na hrane zákona, niekedy možno až za jeho hranou, časť spoločnosti tlieska a druhá by chcela, aby ich dobehla spravodlivosť.

Vo svojej reči počas tlačovej konferencie zdôraznil, že dobrý policajt by mal mať chladnú hlavu, planúce srdce a čisté ruky, pričom najdôležitejšie je, aby si tieto ruky nezašpinil korupciou alebo nelegálnym konaním.

„Dôležité sú tie čisté ruky. Tieto čisté ruky sa môžu zamazať dvoma spôsobmi. Buď tak, že je skorumpovaný, napomáha podsvetiu, vyzrádza informácie, alebo ak má príliš  horúce srdce a nemá chladnú hlavu, tak sa hrabe v tom bahne, v tom zle, v tom zločine a tie svoje ruky skôr či neskôr si zašpiní preto, lebo nemá poskytnuté pracovné nástroje, ktoré mu pomáhajú sa v tom bahne hrabať tak, aby sa nezašpinil, aby to nemusel robiť holými rukami.“

„Lebo ak policajt pod vplyvom tej veľmi planúcej hlavy, či planúceho srdca a nemá dokonale chladnú hlavu, tak je schopný, motivovaný, riskuje, že si tie ruky zamaže a možno niekedy riskuje aj to, že koná v rozpore so zákonmi.”

Spišiak kritizoval, že polícia je často nútená pracovať bez adekvátnych legislatívnych nástrojov, čo môže viesť k tomu, že sa jednotliví policajti dostanú na hranicu zákona. Vyjadril tiež obavy z toho, že súčasná vláda oslabuje boj proti organizovanému zločinu tým, že polícii odoberá „pracovné nástroje“. Ako príklad vzorového policajta uviedol bývalého policajného prezidenta Petra Kovaříka, ktorý podľa neho počas svojho pôsobenia úspešne riadil políciu pri odhaľovaní veľkých káuz.

Jeho odkaz bol teda nasledovný: Hodnoťme policajtov podľa ich činov, nie podľa toho, kto ich dosadil do funkcie. Nehodnoťme policajtov podľa politických preferencií, ale podľa toho, či konajú vo verejnom záujme.

Na otázku redaktora HS, koho považuje za zradcu, odpovedal:

„Každého, kto nepostupuje. Kto? Napríklad konkrétne môžem povedať že pán Káľavský je zradca. Je odsúdený právoplatne.

V podstate to jeho hrdinstvo, ktoré v ňom vidia, spočíva v tom, že on je ten, ktorý poukázal na nejaké zverstva a protiprávne aktivity kolektívu, v ktorom pracoval. Ak mu tento štýl práce nevyhovoval, tak hneď pri prvom úkone, pri prvom niečom, čo podľa neho nebolo v zmysle policajnej etiky alebo morálky alebo zákonnosti mal ísť informovať a vyhradiť sa.

On vlastne, jemu sa to páčilo, kým bolo všetko v poriadku. A potom začal hovoriť až vtedy, keď prišlo na lámanie chleba a začali byť podozriví až dokonca obviňovaní ľudia, ktorí ho v podstate sponzorovali alebo pre ktorých pracoval.“

Je desivé počuť od bývalého prezidenta policajného zboru pomenovanie metód, aké používali pri vyšetrovaniach Čurilovci slová „štýl práce“.

O tom ako Čurilovci „vyšetrovali“: manipulácie v trestných konaniach, realizácie politikov, podnikateľov, sudcov a advokátov, zásahy, zneužívanie väzby, „lámanie“ a psychický nátlak na väznené „prominetné“ osoby ako Martin Ribár, Monika Jankovská, Tibor Gašpar, David Lindtner, generál Lučanský, o využívaní kajúcnikov, dohodách s benefitmi pre nich, o koordinácii výsluchov a obvinení medzi vyšetrovateľmi NAKA a prokurátormi ÚŠP, sa Ján Káľavský v rozhovoril ešte počas svojho exilu v Bosne a Hercegovine.

Existujú aj nahrávky a SMS komunikácia skupiny Apači, ktoré získala policajná inšpekcia pri odpočúvaní Čurilovcov počas vyšetrovania manipulácií trestných konaní.

V rozhovore Káľavský uviedol, kedy si povedal dosť, kedy sa to v ňom zlomilo a rozhodol sa s Čurilovcami skončiť. Bolo to vtedy, keď skupina riešila, ako sa vysporiada s Marianom Kučerkom, aj s jeho manželkou. „Ján Čurila mi volal, že budem mať možnosť čoskoro zastreliť jeho deti,“ uviedol v rozhovore Ján Káľavský.

Káľavský začal na jar 2022 spolupracovať ako nasadený agent s policajnou inšpekciou pod vedením Santusovej pri odhaľovaní trestnej činnosti páchanej skupinou, pre ktorú v tom čase pracoval. Potom, ako vzniklo podozrenie, že „donáša“, začal mať problémy. Nakoniec musel zo strachu o život svoj a svojej rodiny utiecť zo Slovenska.

Káľavský ako dôveryhodný svedok

Jaroslav Spišiak vo veci dôveryhodnosti Jána Káľavského ako svedka uviedol, že dôveryhodnosť svedka závisí od toho, či jeho svedectvo potvrdzujú iné dôkazy. Ak sa dá vyvrátiť, tak nie je dôveryhodný. Zdôraznil, že je na sudcoch, aby posúdili súbor dôkazov a rozhodli, či svedectvo zapadá do celkového obrazu alebo ho vyvracia.

Na adresu dôveryhodnosti Jána Káľavského ako svedka poznamenal, že tvrdil, že bol inštruovaný Jánom Čurilom na ovplyvňovanie iného svedka. Spišiak poukázal na to, že Káľavský svoje tvrdenie podložil SMS správou, ktorá však bola napísaná až po výsluchu daného svedka. To znamená, že Káľavský klamal, keď tvrdil, že správa obsahovala inštrukcie pred výsluchom.

Spišiak tiež spomenul, že inšpekcia sa snažila toto tvrdenie dokázať, ale čím viac sa o to pokúšala, tým viac sa ukazovalo, že Káľavského výpoveď nebola pravdivá.

Jaroslav Spišiak pocítil potrebu verejne reagovať na skutočnosť, že časť spoločnosti vníma Jána Káľavského, ktorý pracoval v NAKA v skupine Jána Čurilu až do momentu, keď sa už ďalej nedokázal podieľať na spôsoboch vyšetrovania, aké sa používali v tejto skupine, keď sa v ňom ozvalo svedomie a jeho morálny kompas mu povedal dosť, ako hrdinu. Spišiakovi vadí, že ľudia ignorujú fakt, že bol právoplatne odsúdený na výkon trestu za korupciu a vyzrádzanie informácií z prostredia polície.

Jaroslavovi Spišiakovi ale už nevadí, že ľudia, ktorí majú za ušami oveľa viac (korupciu za milióny eur) ako Bernard Slobodník, František Imrecze, Ľudovít Makó, či Michal Suchoba vyviazli buď s podmienkou, peňažným trestom, resp. behajú na slobode, len preto, že spolupracovali s políciou za ponúknutý benefit. Pričom ich svedectva poslúžili na dokazovanie menej závažných trestných činov, ako spáchali oni sami.

Ján Káľavský si skutočne získal sympatie časti verejnosti. Ta s nevôľou prijala, že si to celé, čo Čurilovci robili, „odskákal“ on jediný. Dokonca sa zbierajú podpisy za udelenie milosti (tu).

Signatári v petícii adresovanej prezidentovi Slovenskej republiky vyjadrili svoje znepokojenie nad stavom spravodlivosti v krajine a upozorňujú na prípad bývalého policajta Jána Kaľavského. Poukázali na to, že bol právoplatne odsúdený na päť rokov väzenia a peňažný trest 5000 eur, pričom podľa ich názoru boli iní páchatelia závažnejšej trestnej činnosti (tzv. kajúcnici) zvýhodnení beztrestnosťou prostredníctvom rozhodnutí zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podpísaní občania zdôrazňujú, že Kaľavský bol prvým policajtom, ktorý upozornil na údajné manipulácie trestných konaní vyšetrovateľmi NAKA okolo Jána Čurillu a Pavla Ďurku. Podľa nich štát uplatňuje dvojitý meter – zatiaľ čo prominentní kajúcnici dostali výhody, Kaľavský musel odísť do exilu.

Na základe týchto argumentov žiadajú prezidenta, aby mu udelil milosť.

Nedá sa nevidieť, že dnešné verejné vystúpenie Jaroslava Spišiaka nadväzuje na predošlé mediálne výstupy SaSky, keď najskôr exministerka spravodlivosti Mária Kolíková bezprostredne po odsúdení Káľavského vyjadrovala presvedčenie, že sa vyhýba výkonu trestu a vyzývala Borisa Suska, aby smerom k nemu konal. Káľavský pritom dobrovoľne nastúpil na výkon trestu. A následne spolu s čerstvým členom SaS, bývalým prezidentom policajného zboru Štefanom Hamranom bagetelizovali fakty a dôkazy a relativizovala Kaľavského šokujúce odhalenia. S cieľom vyvolať dojem, že žiadna vojna v polícii nebola.

Angažované média dlhodobo vyvolávajú tlak na vyšetrovateľov, prokurátorov, či sudcov, nakoľko aktivisti v nich nerešpektujúc prezumpciu neviny presne vedia kto je vinný. A že je vo verejnom záujme, aby ich boli títo nimi obvinení aj právoplatne odsúdení.

Na otázku, či by nemalo byť zákonné konanie nadradené konaniu vo verejnom záujme Spišiak uviedol že konanie v verejnom záujme musí byť vždy v súlade so zákonom. Podľa neho nie je možné konať vo verejnom záujme v rozpore so zákonom, pretože ak je konanie nezákonné, nie je to v súlade s verejným záujmom.

A upozornil, že média nemajú vytvárať verejný záujem; ten formuje programové vyhlásenie vlády, ktoré vychádza z rozhodnutia väčšiny v parlamentných voľbách. Spišiak uviedol, že v minulosti bol boj proti organizovanému zločinu a korupcii prioritou všetkých vlád, ale aktuálne programové vyhlásenie vlády nezahŕňa boj proti organizovanej kriminalite a korupcii je považovaná za spoločenskú nebezpečnosť, nie ako priorita v trestnoprávnom stíhaní. Podľa Spišiaka súčasná vláda uprednostňuje preventívnu formu boja proti korupcii, namiesto represívnej.

So Spišiakom sa dá určite súhlasiť v tom, že dnešná slovenská spoločnosť je polarizovaná, čoho dôsledkom je aj rozdielny pohľad jej táborov na hrdinov a zradcov v polícii. Brázdy v spoločnosti sa začali hĺbiť už po revolúcii 1989, kedy jedna časť spoločnosti, dnes vieme, že tá ovplyvňovaná štedro dotovanými politickými mimovládkami chcela pokračovať v spoločnom štáte s Čechmi, kým druhý tábor videl budúcnosť Slovenska v jeho emancipácii.

Neskôr sa spoločnosť štiepila na Mečiarovi, potom na vojne v Juhoslávii, 11 Septembri 2001, invázii koalície ochotných do Iraku, Afganistanu, Lýbie, Sýrie. Ďalšiu výraznú brázdu vyryl postoj táborov k Mjadanu na Ukrajine, ktorý viedol k občianskej vojne, nelegálnej migrácii, klimatickej kríze no a dramaticky sa spoločnosť rozdelila počas pandémie a vojne na Ukrajine.

Za zamyslenie stojí, že zakaždým sú na jednej strane tí, čo až do nástupu Trumpa dostávali podporu od USAID, NED alebo od iných zahraničných filantropov, či zo štátneho rozpočtu, práve z týchto sa regrutovali aj kandidáti PS. Kým ten druhý tábor je bez dôkazov „napojený“ na Rusko.

Každé delenie sa spája s nálepkami tej ktorej skupiny pre príslušníkov opačného tábora.

A keď už jeden tábor označil politickú opozíciu za hybridnú hrozbu pre Slovensko, EÚ a NATO a snažil sa jej predstaviteľov dostať za mreže, pričom ako uviedol Spišiak pri vyšetrovaní „páchal aj zverstvá a protiprávne aktivity“, niet sa čo diviť, že aj hrdinov a zradcov v radoch policajtov vnímajú jednotlivé tábory rôzne.

Na Slovensku máme starý sovietsky typ Generálnej prokuratúry

Svojich hrdinov a zradcov má zaškatulovaných aj Spišiakov stranícky kolega a člen Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR Branislav Vančo. Jeho hrdinami je 9 „statočných“ prokurátorov, ktorí zvádzajú boj z hydrou, ktorá vládne absolútnou mocou na Generálnej Porokuratúre. Tým faraónom je podľa Vanča sám GP Maroš Žilinka.

Rovnako ako v prípade policajtov, aj tu sa spoločnosť delí. A kým pre Branislava Vanča a jeho bublinu sú 9 špeciálni prokurátori (Lucia Bizoňová, Rastislav Hruška, Vladimír Kuruc, Peter Kysel, Daniel Lipšic, Ladislav Masár, Ondrej Repa, Vasil Špírko a Michal Šurek), čo sa postavili Žilinkovi hrdinami, druhý tábor ich považuje za zločincov, ktorých by mala dobehnúť spravodlivosť.

Vančo kritizoval generálneho prokurátora Maroša Žilinku za zmaranie poslaneckého prieskumu týkajúceho sa zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP). Vančo obvinil Žilinku z nerešpektovania ústavy, kontrolnej právomoci parlamentu a z ignorovania rozhodnutí Národnej rady SR.

Je podľa neho nemysliteľné, aby kontrolovaný subjekt rozhodol o tom, že kontrola skončila.

Vančo uviedol, že napriek schváleniu prieskumu ústavnoprávnym výborom, Žilinka zabránil stretnutiu poslancov s prokurátormi Oddelenia závažnej kriminality a bývalými prokurátormi ÚŠP, ktorí poukazovali na manažérske zlyhania pri zrušení úradu. Vančo tiež zdôraznil potrebu reformy prokuratúry, aby sa predišlo centralizácii moci a zabezpečila sa jej transparentnosť a otvorenosť.

Súčasný model považuje za prežitý sovietsky model, ktorý umožňuje totalitné správanie jej šéfa.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka odmietol obvinenia z marenia prieskumu, označil ho za politickú aktivitu a zdôraznil, že prokurátori nepodliehajú kontrolnej právomoci parlamentu. Tiež uviedol, že poslancom už na otázky odpovedal počas zasadnutí ústavnoprávneho výboru.

Je na mieste poznamenať, že výhrady ku konaniu, či skôr nekonaniu šéfa GP Maroša Žilinku majú aj voliči koalície, ktorí mu vyčítajú hlavne nečinnosť pri porušovaní základných práv v čase Covidizmu.