Koniec rasovej diskriminácie detí v slovenských školách? Alebo iba ďalší naivný pokus o riešenie neriešiteľného?

Bratislava 11. októbra 2018 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian,Pavol Zachar)

Ombudsmanka, hlavná školská inšpektorka, splnomocnenec pre rómske komunity a riaditeľka ústavu detskej psychológie a patopsychológie podpísali vyhlásenie k desegregácii vzdelávacieho systému. Inými slovami, navrhujú opatrenia, prijatie ktorých má odstrániť posudzovanie detí podľa vonkajších znakov a deti by mali byť hodnotené a vzdelávané iba na základe ich skutočných schopností

V sídle verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej bolo v pondelok podpísané Vyhlásenie k desegregácii vzdelávacieho systému SR. Okrem slovenskej ombudsmanky ho podpísali splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Ábel Ravasz, hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová a riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Janette Motlová.

Signatári tvrdia, že sa v súčasnosti v odstraňovaní segregácie nevykonávajú dostatočne účinné, komplexné a systémové kroky a navrhujú riešenia na zlepšenie tohto stavu. Podľa vládneho splnomocnenca pre rómske komunity najdôležitejšie opatrenie bude zabezpečenie prístupu k predškolskému vzdelávaniu. „Riaditelia škôl nám unisono hovoria, že je veľký rozdiel, či deti pred nástupom do školy navštevovali škôlku alebo nie,“ uviedol Ravasz. Okrem výzvy na zavedenie povinnej školskej dochádzky pre všetky deti minimálne rok pred nástupom do základnej školy poukazuje spolu s ostatnými signatármi aj na zabezpečenie materiálno-technických podmienok na zavedenie tohto kroku.

Výrazne by sa podľa Ravasza mal zmeniť aj systém diagnostiky. „Je veľmi dôležité, aby sme skúmali možnosti a schopnosti detí, nie to, či ovládajú slovenčinu, alebo sa doma naučili abstrahovať. To všetko sa dá doučiť. Hľadajme spôsoby, ako tie detičky môžu byť úspešné v škole,“ vyzval Ravasz. To si však bude vyžadovať okrem materiálno-technického zabezpečenia aj dostatok učiteľov a asistentov, vrátane pozícií odborných pedagogických pracovníkov – teda ďalšie financie z rozpočtu.

Ďalšou oblasťou, ktorá by sa mala zmeniť, je prechod detí na strednú školu. Podľa návrhu by sa mali sprístupniť dvojročné učebné odbory stredných odborných škôl aj absolventom špeciálnych tried a škôl a rozšíriť pre nich možnosť prechodu z dvojročných na trojročné študijné odbory.

Jednou zo signatárok výzvy je Janette Motlová, od júna nová riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Položili sme jej niekoľko otázok, aby vysvetlila jej pohľad na problematiku segregácie.

Čo sa vlastne rozumie v tomto kontexte pod segregáciou? Myslí sa tým rasová segregácia?

Je to širší pojem, myslí sa tým aj rasová segregácia, ale napríklad aj vylúčenie z dôvodu chudoby.

Nehovorme teraz o rasizme, iste je nesprávne deliť ľudí na základe rasy, treba ich posudzovať výlučne podľa ich skutočnej kvality. Práve tá kvalita však objektívne je rôzna, ľudia sú podľa intelektových schopností výrazne rozvrstvení, a nielen dospelí, ale už aj deti. Pre dieťa je problém, a rodičia sú v takom prípade oprávnene nešťastní, ak je v triede, kde sú ostatné deti intelektuálne niekde úplne inde – či už oveľa vyššie alebo oveľa nižšie. Zohľadňuje toto koncepcia desegregácie, ktorú presadzujete?

Tu treba rozlišovať dve veci: jedno je segregácia a druhé je diferenciácia.

A práve na to sa chcem spýtať. Ako sa dá v praxi riešiť nediskriminačná diferenciácia v tých niektorých obciach, kde sa rodičia sťažujú na situáciu v triedach?

Riešiť sa to dá práve prípravou učiteľov, aby chápali rozdiel medzi segregáciou a diferenciáciou. V momente, keď učitelia dokážu narábať s týmito dvoma pojmami, tak chápu, že hoci navonok to vyzerá ako veľmi nepatrný rozdiel, má obrovský dopad na kvalitu života každého dieťaťa, ktoré prechádza vzdelávacím systémom. Ak hovoríme o desegregácii, tak hovoríme o tom, aby sa nestávalo, že deti sú zaradené do triedy na základe vonkajších znakov, a nie na základe intelektuálnych schopností. Ak zaradíme dieťa do triedy metódou „pozriem a vidím“, tak to je ťažká segregácia. Ale akonáhle robím testy zrelosti a zistím, že dané dieťa je na takej a takej úrovni a podľa toho vytváram skupiny, využívam učebné štýly, ktoré sú adekvátne práve tej skupine, ktorá v triede je, to je diferenciácia. Ak mám v triede deti, ktoré sú šikovnejšie napríklad v jazykoch, tak pracujem s nimi iným štýlom ako s deťmi, ktoré sú napríklad šikovnejšie v analytickom myslení.

Ale myslím si, že na toto práve nie je nastavený náš vzdelávací systém v rámci prípravy pedagógov. Takže keď hovoríme o desegregácii, hovoríme aj o tom, že je potrebné pripravovať cielene budúcich pedagógov na to, aby dokázali pracovať s triedou, ktorá je kultúrne odlišná, ktorá je možno aj intelektuálne na rôznych úrovniach, ale súčasne aby dokázali vytiahnuť z každého dieťaťa, ktoré tam prichádza, tú jedinečnosť a výnimočnosť, ktorou môže obohacovať triedu. Ak sa nám to podarí, tak naozaj môžeme robiť tú inklúziu, o ktorej tu všetci rozprávame, ale nikto v praxi ju vlastne nerobí.

Ako by mala vyzerať tá diferenciácia v praxi? Majú byť medzi sebou kvalitatívne odlišované aj triedy alebo sa diferenciácia má diať vždy len v rámci jednej triedy?

Áno, v rámci jednej triedy. Nemyslím si, že by existovalo dieťa, ktoré by bolo výnimočné vo všetkých oblastiach. Ak sú napríklad deti, ktoré majú väčší talent na niektorú oblasť, umiestnené do triedy s matematickým, jazykovým, športovým zameraním, tak to je diferenciácia, a je to v poriadku. Ale ak by sme ich delili tak, že A trieda sú premianti, B trieda slabší a C trieda najslabší, tak to už je segregácia, pretože tým už by sme predpokladali, že tí poslední sú menejcenní, a tak to nie je. Neexistuje dieťa, ktoré by bolo vo všetkom nadané. Môže byť výkonovo fantastické v oblasti vedomostí, ale môže byť menej sociálne zručné. A naopak, sú deti, ktoré sú výnimočne emočne a sociálne zručné, ale výkonnostne nedosahujú priemer.

Existujú v rámci metodických pokynov pre školy nejaké pravidlá ako miešať deti tak, aby bola skladba triedy nejako optimalizovaná?

Napríklad v severských krajinách hľadajú jedinečnosť v každom dieťati a myslím si, že obrátená integrácia, ktorá sa niekde experimentálne spúšťa, že je v triede napríklad jedna tretina detí znevýhodnených, spolu s dvomi tretinami detí z bežnej majority, to si myslím, že je veľmi dobrý pomer, ktorý dokáže obohacovať obe skupiny. Lebo tu nejde o to, že tie znevýhodnené deti by azda nemali čo priniesť do tej skupiny – oni majú. Učiteľ však potrebuje pracovať s klímou v tej triede, a nielen s vedomosťami a výkonom. Vtedy je možné aj charakterovo budovať žiakov a vychádzajú nám potom zo školy študentí, ktorí sú citliví, vnímaví, empatickí, ktorí dokážu kriticky myslieť, a ktorí dokážu za každým človekom vidieť jeho potenciál. Mysiím si, že to je dôležité pre spoločnosť, najmä v situácii, akú máme teraz.

Myslíte si, že v súčasnosti existuje na Slovensku v školstve segregácia?

Určite sú oblasti, kde je výrazná segregácia, určite sú oblasti, ktoré navonok vyzerajú ako segregované, ale v skutočnosti robia diferenciáciu, a určite sú oblasti, kde robia veľmi kvalitnú diferenciáciu. Ale na to, aby sme mohli rozlišovať medzi oboma pojmami, potrebujeme mať kvalitne pripravený personál.

Keby sme to teda mali zhrnúť, môžeme povedať, že hlavné posolstvo pre pracovníkov v školstve je rozlišovať medzi segregáciou a diferenciáciou?

Určite. Ak nedokážeme rozlišovať medzi týmito dvoma pojmami, tak niečo v našej pedagogickej brandži nie je dobré. V porovnaní s minulosťou sme na Slovensku skĺzli k segregačnému systému. Chyba je v našom vzdelávacom systéme a v učiteľoch. Nemáme kvalitných pedagógov, nie je dostatok takých, ktorí by chceli hľadať svoj vlastný štýl, svoju vlastnú cestu.

Taktiež testovanie je u nás nešťastné. Malo by nám iba ukázať, aké sú potreby daného dieťaťa. Nemalo by nám poukazovať na to, či to dieťa je múdre či šikovné. Otázkou je vôbec nastavenie toho, čo by deti vlastne mali vedieť. My nemáme nastavené vzdelávacie programy na bežnú spoločnosť, sú nastavené vysoko. A nútime učiteľov učiť, ale nie viesť deti. Pretože na učenie treba relatívne menej času, než na vedenie.

Za socializmu sa robila inklúzia bez toho, aby sa o tom rozprávalo. Vtedy sa hľadala cesta ako dieťa posunúť ďalej, dnes o inklúzii veľa rozprávame, ale málo z toho sa naozaj dostane do praxe. Predtým učitelia viac pracovali s rodičmi, viac museli komunikovať, viac chodili do rodín. Myslím si, že keď rodič nenavštívi rodinu žiaka, hoci iba raz za celých osem rokov, tak nemôže relevantne posúdiť, na čo dieťa kapacitne má alebo nemá.

Toľko riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Janette Motlová. Mimochodom, je to sympatická a inteligentná žena so zaujímavým životným príbehom (viac si o tom môžete prečítať napríklad TU, ktorý sám osebe je dôkazom, že diskriminácia na rasovom základe je nespravodlivá. Sama sa označuje za Cigánku (slovo Róm nemá rada) a hovorí, že keby sa v detstve v školskom systéme stala obeťou segregácie, nebola by dnes tam, kde je.

Podľa jej vyjadrenia, problémy škôl, a to aj tých v regiónoch s vysokým podielom detí z rómskych osád, z ktorých časť nemá ani základné civilizačné návyky, je možné riešiť kvalitnejšou prípravou a dostatkom učiteľských kádrov. Ak však na to nedostane rozpočet školstva výraznú dodatočnú finančnú injekciu (z peňazí slovenských daňových poplatníkov), potom by to znamenalo, že napríklad namiesto opráv budov škôl, z ktorých niektoré sú v havarijnom stave, by sme dali peniaze radšej do experimentu s inklúziou detí z osád. Ale bude to fungovať? Zmení takýto prístup kultúru ľudí z osád, ktorí sa nezmenili počas stáročí strávených v Európe, ani počas socialistického štyridsaťročného systematického pokusu o inklúziu, o ktorom aj Motlová tvrdí, že bol dokonalejší ako ten, o ktorý sa pokúšalo ministerstvo doposiaľ?

A je vo všeobecnosti vôbec možné, aby dobre fungoval model výrazne dvoj- alebo viacrýchlostnej triedy? Veď vo vyšších ročníkoch už by tí rýchlejší mali preberať úplne iné učivo, než tí pomalší. Nie je takýto model diferencovaného inkluzívneho školstva len pekným snom, niečím ako utopická ZOO, kde idealistický krotiteľ v jednej triede súčasne chce cvičiť tigre, delfíny, srnky aj papagáje iba za použitia dobrého slova, keďže iné metódy sú zakázané?

Iba prax ukáže, aké budú výsledky naozaj, a či sa podarí týmto spôsobom vyriešiť situáciu v problémových školách a regiónoch. Bolo by, samozrejme, výborné, keby to fungovalo…

Ivan Lehotský