Západná Ukrajina

Územie západnej Ukrajiny, ktoré bolo prv súčasťou poľskej východnej Haliče a rumunskej severnej Bukoviny, sa v rokoch 1939-1940 na základe podmienok v Pakte Molotov-Ribbentrop stalo súčasťou ZSSR.

Ako súčasť už Sovietskeho zväzu boli tieto regióny následne rozčlenené na Ľvovskú a Černovickú oblasť dnešnej Ukrajiny. Avšak v čase procesu začlenenia na tomto území žilo oveľa menej Ukrajincov ako dnes. Napríklad, vo Ľvove 63% obyvateľstva hovorilo poľsky, 24% považovalo za svoj materinský jazyk jidiš a len 7,8% obyvateľstva sa dorozumievalo po ukrajinsky.

Tieto čísla často umožňujú mnohým krátkozrakým autorom vyhlasovať, že na území poľskej západnej Ukrajiny vlastne Ukrajincov takmer ani nebolo a ukrajinskými sa tieto územia stali až za Stalina. Takéto tvrdenie je však možné označiť za falšovanie faktov a zveličovanie. Väčšina roľníckeho osídlenia v poľskej Ľvovskej oblasti obkolesujúcej mesto Ľvov bola ukrajinská. Mesto samotné však nebolo ukrajinské už niekoľko storočí.

V období sovietskej vlády sa títo ukrajinskí roľníci stali základom obyvateľstva mesta, Poliaci a Židia  sa z neho stratili počas 2. svetovej vojny, predovšetkým úsilím nacistov. Čo vykonala Tretia ríša so Židmi je všeobecne známe, Ukrajincov a Poliakov na týchto sporných oblastiach nacisti stavali proti sebe, držiac stranu Ukrajincom. Príkladom ich konania sú antipoľské ukrajinské nacionalistické organizácie ako OUN a UPA, dnes na území Ruskej federácie zakázané. Preto podľa sčítania obyvateľstva ZSSR v roku 1959 žilo vo Ľvovskej oblasti 1,8 milióna Rusov a Ukrajincov a iba 9 tisíc Poliakov a 30 tisíc Židov.

Podobná situácia vyvstala aj v severnej Bukovine, dnešnej Černovickej oblasti Ukrajiny. Černovice v období Rakúsko-Uhorska tvorili jedno z hlavných centier židovskej kultúry a samotní Židia tvorili takmer polovicu obyvateľstva mesta. V čase rumunskej okupácie žilo na tomto území o málo viac ako 300 tisíc Rusínov (rumunská štatistika nerozlišovala medzi Ukrajincami a skutočnými Rusínmi) pri celkovom počte 800 tisíc obyvateľov. A hľa, pri sčítaní obyvateľstva v 1959 roku v Černovickej oblasti bolo 500 tisíc Rusov a Ukrajincov a len 150 tisíc Rumunov.

Litva

Vilnius bol v 14. storočí hlavným mestom Litovského kniežatstva, neskôr bol jedným z dôležitých  miest Poľsko-Litovskej únie, centrom vzdelanosti a kultúry. Akokoľvek, po začlenení do Ruského impéria toto mesto prestalo existovať ako litovské. Etnická skladba sa silno menila počas celého 19. storočia: v roku 1864 mali väčšinu v meste Bielorusi (39%), v roku 1897 – Židia (40%) a Poliaci (20%), v roku 1909 – Poliaci (37%) a Židia (36%).

V roku 1918 sa Litva osamostatnila od Ruského impéria a stala sa nezávislou republikou, a Vilnius sa stal jej hlavným mestom. No už v roku 1919 uskutočnilo Poľsko vojenskú operáciu a toto mesto, obyvateľstvom prevažne poľské, pripojilo k sebe. Keď bola sovietska Litva (ktorá Vilnius opätovne získala z rúk Sovietskeho zväzu, ten ho predtým odobral Poľsku) oslobodená od nacistov, vo Vilniuse žilo viac ako 70% Poliakov, počet židovského obyvateľstva mesta nacisti významne znížili. Sovietska moc sa v tomto období aktívne zaoberala vynútenou „repatriáciou“ Poliakov do Poľska, preto sovietsky Vilnius veľmi skoro začal nadobúdať viac a viac litovský charakter. Takto, v roku 1970 žilo v meste už 42,8% Litovcov.

Kubáň

V predrevolučnom Rusku sa nemálo Kubánčanov identifikovalo ako Ukrajinci. Vytvárali „malinový klin“, obkolesený zo všetkých strán ruskými dedinami. Ukrajinci na Kubáni, to sú potomkovia vojakov Vojska verných Záporožcov, ktoré bolo vytvorené z ukrajinských kozákov po likvidácii Záporožskej Siče. Územie Záporožia, osídlenie ktorého viedlo celkom osobitý spôsob života, bolo začlenené do Maloruska, čo sa stalo silným úderom kozáctvu.

Časť kozákov ušla do Osmanskej ríše a na územie Krymského chanátu, niektorí sa však rozhodli pre službu ruskému cárovi a so súhlasom panovníka sa presídlili na Kubáň, kde sa zaoberali ochranou južných hraníc ruskej ríše pred Osmanmi. Podľa sčítania obyvateľstva z 1897 roku tvorili Ukrajinci v Kubánskej oblasti takmer polovicu osídlenia. Podľa údajov z roku 1882, 46,8% obyvateľov Kubánskej oblasti patrilo k Ukrajincom. Ruský podiel v tom čase pripadal na 41%. Ukrajinci obývali územie dosť kompaktne – takmer polovica všetkých Ukrajincov Kubáne žila v Jejskom a Temrjukskom rajóne Kubánskej oblasti a taktiež v Jekaterinodare (dnes Krasnodar, pozn. prekl.) bolo viac Ukrajincov ako Rusov.

Podľa údajov sčítania z roku 1926, v štyroch okruhoch severokaukazského kraja – Kubánskom, Armavirskom, Majkopskom a Čiernomorskom – počet ukrajinského obyvateľstva dosahoval 50,3%. Podiel Rusov v 1926 roku bol značne nižší. V Kubánskom a Čiernomorskom regióne sa podieľali na 33% obyvateľstva, zatiaľčo v Armavirskom a Majkopskom regióne Rusi číselne dominovali (59,54%).

Avšak, sčítaním z roku 1939 bolo zaznamenané, že počet Ukrajincov na Kubáni klesol o 90% a na toto číslo vzrástol počet Rusov. A ako sa domnievame, celá táto masa Ukrajincov neopustila Kubáň, ale jednoducho takmer všetci sa počas pravidelného sčítania rozhodli zapísať ako Rusi. Navyše, nazvať ich v polovici 20. storočia čistými Ukrajincami bolo už veľmi komplikované. Počas takmer dvestoročnej spoločnej cesty životom s Rusmi sa etnické hranice prakticky zotreli.

Väčšina obyvateľstva Kubáne používala a používa pre dorozumievanie „suržik“ (pôvodne označenie pre chlieb z rôznych druhov múky, termín označuje hovorový jazyk, pozn. prekl.). Dialekt, ktorý zahŕňa prvky ukrajinského aj ruského jazyka a tak je ťažké priradiť ho len k ukrajinčine alebo k ruštine. Hojne je rozšírený nielen na Kubáni, ale aj na Ukrajine a v Moldavsku. Rusi a Ukrajinci tiež voľne uzatvárali manželstvá, navštevovali rovnaké školy, tie isté kostoly, viedli jedno hospodárstvo. Okrem toho, Ukrajinci Kubáne neboli ovplyvnení priamym stykom s Ukrajincami Ukrajiny – Kubáň nemala spoločné hranice so žiadnym väčšinovo ukrajinským regiónom. Nakoniec, obyvatelia Kubáne prestali v tom čase nazerať na seba ako na Rusov alebo Ukrajincov a priklonili sa ku identifikácii seba samých ako kozákov. V dôsledku čoho potomkom Záporožcov napokon nebolo zaťažko vzdať sa svojej „ukrajinskosti“. A áno, aj politické okolnosti zohrali svoju úlohu v tomto procese.

Milan Paulus