V Slovenskej republike, s celkovým počtom 5 464 060 obyvateľov, bolo v r.2020 – 4,45 mil. právoplatných voličov oprávnených voliť poslancov do zákonodarného zhromaždenia a v dôsledku toho vládu Slovenskej republiky. Volieb sa zúčastnilo 65,80 % voličov. Z týchto voličov 25,02 % zvolilo stranu OĽANO za kompetentnú zostaviť vládu Slovenskej republiky. Čítala som raz bonmot: „Každý štát má takú vládu, akú si zaslúži“.

Za štátotvorný národ  Slovenskej republiky sú považovaní Slováci. Na Slovensku žije 80,70 % Slovákov hlásiacich sa k slovenskej národnosti (Štatistika je z r.2011, keď  ešte neboli moderné dve alebo tri národnosti tej istej osoby, ako sa to snažili presadiť k sčítaniu obyvateľstva v r.2021 zástupcovia menšín na Slovensku). V obsiahlom Slovníku slovenského jazyka z roku 2003, vydanom SAV, sa uvádza, že „národ je historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí so spoločným jazykom, územím, hospodárstvom, históriou, kultúrou a psychikou.“ Ergo – národ má svoje zvyklosti, špecifiká, „duševné javy“ (tzn. psychiku), ktoré napokon vytvárajú o ňom obraz a stanú sa vekmi jeho charakteristickou črtou  a sprevádzajúcim faktorom jeho existencie. Tzv. „národnou povahou“. Lenka Mayerová, šéfredaktorka časopisu Extra Plus, v marci 2019 v svojom časopise napísala: „Slováci sú veľmi ovplyvniteľný národ. Ľahko podľahnú mainstreamovým médiám…“ Uvedený názor zdieľa nielen L. Mayerová, ale aj ďalší a ďalší…

Aká je „národná povaha“ Slováka un block? (Aj keď by veľa ľudí takéto povahové ponímanie popieralo, alebo považovalo za nezmysel.)

Nebojovať….. je v národnej povahe Slováka . (Samozrejme, okrem iných čŕt)

Podľa množstva literatúry, zaoberajúcej sa dejinami strednej Európy, počas tisícročnej a dlhšej dobe obrábania pôdy pod Tatrami človekom, bol známy iba minimálny počet jeho vzopretí sa proti vrchnosti, proti útlaku, proti nepriateľovi. Žiadni „husiti“, žiadni „kuruci“ , žiadne organizované alebo menej organizované povstania – to nie je v povahe  Slováka. Keď bol problém – Tatry ho prikryli. (Tým nechcem znižovať význam a skutočnosť SNP počas 2. svetovej vojny, to bola výnimka.) Opakujem ešte raz – slovenská povaha un block, minimálne tisíc rokov histórie.

Pracovať…je v národnej povahe Slováka. Áno, táto ušľachtilá vlastnosť nás sprevádza dejinami a keď sa nenašla práca pod Tatrami, tak ju Slovák našiel dokonca až za oceánom. Za posledné desaťročia síce vnímame túto vlastnosť ako zastaranú, ale aj tak zastávam názor, že väčšine Slovákov je ešte oná vlastnosť vlastná.

Dať sa manipulovať… je v národnej povahe Slováka.

Tisíc rokov sa Slovák sťažoval a sťažuje, že bol a je utláčaný Monarchiou, Maďarmi, Čechmi, …Bruselom. Ale neurobil nič, aby to tak nebolo. (1848 ? Áno – pár jednotlivcov. Martinská deklarácia ? Áno, bola. Aj predchádzajúca – Washingtonská. Ale  hranice ČSR určili západné mocnosti.) Slovák si poriadne ani neužil svoju národnú samostatnosť, o ktorej sa mu tisíc rokov snívalo, samostatnosť, ktorej veľký štátny znak hrdo niesol poslanec J. Prokeš prvého januára 1993 naprieč Slovenskou národnou radou. A už je tu po sto rokoch návrh na multi-kulti, do Veľkej Európy a zbaviť sa postupne všetkých vymožeností národnej samostatnosti. Pekne pomaly, sotva badateľne, odoberá Brusel všetky atribúty štátnosti tým krajinám, ktoré si ich v „demokratickej“ EÚ vziať dajú. Slovensko k nim patrí.

Maďari plačú nad Trianonom – mimochodom, 2020 bola storočnica tohto aktu – a bojujú s Bruselom o zachovanie svojich národných špecifík. (Okrem iného). Aj Česi, Poliaci, Taliani, Rakúšania a iní. Angličania povedali Bruselu natvrdo – stačilo, manipulovať sa viac nedáme a poďakovali sa za dlhoročnú spoluprácu. (Veľká Británia bola od roku 1973 dokonca jedným z členov EHS, predchodcu dnešnej EÚ).

Slovák však povie: “…My sme malý národ, My musíme poslúchať“. A je to jedno, či je slovenská vláda ľavo alebo pravo orientovaná. Výsledok je rovnaký – dávame sa manipulovať.

Čo má spoločné národná povaha Slovákov s dneškom ? Veľa.

Politická gramotnosť Slovákov je nulová, alebo takmer nulová. Väčšina Slovákov hovorí : „politika ma nezaujíma“. Nanajvýš si večer pri poháriku v úzkej spoločnosti, prípadne v krčme, zanadávajú na starostu, na vládu, alebo dakoho pochvália…a idú domov. Ráno do práce, poobede, alebo večer, z práce, potom rodina, domácnosť a tak dookola. Niektorí si vypočujú správy v rozhlase, alebo pozrú občas správy v televízii (ktorej programy sú platené zahraničným vlastníkom a z toho následne vychádza celé ideové zameranie televíznych programov na Slovensku), alebo si prečítajú občas nejaký denník, taktiež  vlastnený, či riadený zo zahraničia. Samozrejme západného.

Pár týždňov pred parlamentnými ,či prezidentskými voľbami sa Slovák obzrie okolo seba a pýta sa známych, koho idú voliť. Niekoľkí mu povedia: „Videl si film „Sviňa“ ? No to je o strane Smer, to je o Ficovi. Tak toho už nebudem voliť“.

Následne majú Slováci na čele štátu, za reprezentantov päť a pol miliónovej skupiny obyvateľstva, osoby „z hociakej strany, len nie zo SMER-u“ , plus osobu, ktorá má „krásne vlasy“ a „je taká milá“. A v Europarlamente majú osoby, ktoré dvíhajú ruky podľa toho, ako fúka v Bruseli vietor, a nie v záujme Slovenska a Slovákov. Ale život ide ďalej…

Slovák si nezisťuje v primeranom čase pred voľbami z jednej aj druhej strany, čo je zač ten, ktorého mu ponúkajú susedia a médiá za starostu, poslanca parlamentu, hlavu štátu: Kto je TEN, ktorému dám svoj hlas – lebo od TOHO závisí, či budem mať v budúcnosti prácu, či budem mať drahšiu, alebo lacnejšiu elektrinu a plyn, aké drahébudem mať potraviny a aká bude výška platby za moje  bývanie. Slovák si nezisťuje,  akú má TEN človek, ktorému dá svoj hlas,  minulosť, vzdelanie, čo urobil pre slovenskú spoločnosť, pre Slovenskú republiku, aby mu ako občan tohto štátu dovolil rozhodovať o živote svojom a svojich blízkych. Bude TEN, ktorému dá svoj hlas, schopný v rôznych životných situáciách riadiť štát s päť a pol miliónmi obyvateľov a má k tomu potrebné skúsenosti, rozumové a finančné predpoklady a patričné zázemie?

O tom by mal uvažovať každý Slovák pred každými voľbami. A je jedno, či sú to voľby komunálne, parlamentné, alebo prezidentské. Dnes je umožnené dozvedieť sa iks dostupnými prostriedkami o komkoľvek čokoľvek, ak človek má záujem. Nielen z korporátnych médií.

Slovák však nemá záujem o vytvorenie si neutrálneho, vlastného názoru na osobu, ktorú bude voliť. (Ak vôbec voliť pôjde). Lebo politika ho nezaujíma. (Politika ho nezaujíma, ale pritom ide manifestovať do ulíc, lebo zabili toho novinára s dievčaťom a má v tom prsty Smer. A talianska mafia. A nejaký Vadala. A…atď. atď.- podľa časopisov Denník N, Aktuality, atď.)

Manipulácia, ktorú si ľudia neuvedomujú. A vôľa, alebo nevšímavosť ľudí, dať sa manipulovať.

Slovenská RTVS by mala pravidelne každý rok opakovane vysielať film „Norimberský proces“. Ale nie tú kanadskú novú verziu, ale pôvodnú americkú snímku z roku 1961, v ktorej sa režisér S. Kramer pokúsil dokázať, aký podiel zodpovednosti nesú „obyčajní ľudia“ na zverstvách konaných za II. svetovej vojny a súčasne rieši otázku, ako veľmi sa môže človek „dobrovoľne podieľať na politickom systéme“.

(Presne tak, ako  povedal publicista Juraj Štubniak na stretnutí s fanúšikmi dňa 16.08.2020: „…Problém nie sú politici, ale ich voliči“, a „…Tí hore, to sme MY“.)

Parafrázujem na dnešné Slovensko to strašné obdobie po prvej svetovej vojne a počas veľkej hospodárskej krízy v Nemecku, keď sa väčšina veľkého nemeckého národa dala zmanipulovať v podstate menšou skupinou extrémne uvažujúcich a konajúcich ľudí. Režisér S. Kramer sa nezameriava vo filme len na hrôzy, spáchané počas holokaustu, ale film venuje ľudskému svedomiu. Úlohe, akú hrala väčšina nemeckého národa počas druhej svetovej vojny a  snaží sa lepšie porozumieť jej mysleniu. Hovorí, že hoci by sme chceli veriť, že každý si môže slobodne zvoliť svoju vlastnú cestu, sú chvíle, kedy nám ju určí spoločnosť, bez ohľadu na to, akí sme a čo chceme. V dôsledku toho potom môžu vzniknúť rozhodnutia, ktoré sa robia v mene vlastenectva a vedú priamo do pekla. Nemôžeme hrôzy vojny dávať za vinu len malej skupine príslušníkov nacizmu, fašistom… Zodpovednosť nesie väčšina nemeckého národa, ktorá sa dala zmanipulovať, ktorá podporovala svojou priazňou nacistov, tváriac sa, že nevie o hrôzach, ktoré sa diali v Nemecku. (Toľko režisér S. Kramer)

Aké je poučenie z tohto filmu? Prečo by sa mal ľuďom často pripomínať? Nielen pre pamätanie na hrôzy vojny a holokaustu – to nájdeme aj v množstve iných starších či novších filmov. Ale pre sústavné neúnavné pripomínanie, čo dokáže masová manipulatívnosť bez ďalšieho hlbšieho rozmýšľania urobiť z masy ľudí (inak vzdelaných a nie vždy len chudobných).

Záver:

Juraj Štubniak hovoril minulý rok, že účelom jeho videí bolo „otvárať ľuďom oči“.  To je pekná idea. Ale ako otvoriť oči národu, v ktorého národnej povahe je manipulatívnosť. Slováci sú ako storočná spiaca princezná. Nie sú schopní prebrať sa z toho spánku, o ktorom písal autor hymnickej piesne Janko Matúška v roku 1844. A to je už 150 rokov.

Rozália Mareková