Alebo si môžete prečítať reportáž z irackého Mosulu oslobodeného od džihádistov, ktorá bola uverejnená v americkom časopise Foreign Affairs. S veľkým množstvom užitočných podrobností.

Mobilný telefón zakopaný na záhrade

Islamský štát mal tajnú službu podobajúcu sa gestapu, teda, vnútornú, ktorá bola postrachom obyvateľov okupovaných územiach. Teroristi ale mali tiež zahraničnú tajnú sieť, ktorá pôsobila, možno, nie po celom svete, ale v jeho dosť veľkej časti. Formálne ale ide o jednu službu pod názvom Emni (prekladá sa približne ako “dôverná informácia”).

Čítame teda v časopise, ako sa títo ľudia veľmi zručne prispôsobili osobitostiam informačného storočia, v ktorom sa dá každá správa zachytiť, rozlúštiť na superpočítači podľa kľúčových slov a aj inými spôsobmi. Preto nesmeli informátori Emni používať mobilné telefóny, cez ktoré posielali správy do Bagdadu. Informátor musel zakopať svoj telefón na záhrade, dosť hlboko. Potom ho vykopávali, keď mal rýchlo nadviazať spojenie. A potom zase zakopal, aby nebol zachytený.

Treba ale poznamenať, že článok v Foreign Affairs nie je zďaleka veľdielo vyšetrovateľskej žurnalistiky. Má troch autorov: jedného “nezávislého Sýrčana” a dve ženy s ruskými menami, jedna je zrejme Američanka a druhá z Ukrajiny. Ich reportáž je navyše napísaná tak, akoby nebola žiadna Sýria a úspešná vojna v tejto krajine, ale iba Irak, kde sú hlavnými hrdinami samozrejme Američania. Vyzerá to približne tak, akoby niekto napísal reportáž z Francúzska v zime 1944-45 a snažil sa zabudnúť na existenciu nejakého východného, ale prvého, frontu.

Ak sa chcete dozvedieť viac o Emni, potom sa radšej pozrite, napríklad, na článok (v podstate menšiu knihu) na portáli amerického Strediska pre prieskum násilníckeho extrémizmu. Nevadí, čo je to za organizáciu, príspevok je veľmi podrobný, aj keď pre dnešok trochu zastaraný.

Tento materiál najmä pripomína, že samotná IS bola proste dielom tejto ilegálnej tajnej služby (Emni). Všetko predsa začalo americkou okupáciou Iraku v roku 2003, keď sa začala amerikanizácia a demokratizácia, zatiaľ čo politická, vojenská a výzvedná špička režimu Saddáma Husajna bola vyhodená na ulicu. A potom predviedli príslušníci tajných služieb zabitého Husajna skvelý výkon: založili tajnú organizáciu, ktorá dlho a gramotne zhromažďovala sily, aby koncom júna 2014 vyhlásila svoj “kalifát” na dobytom irackom a sýrskom území.

“Kostí” tohto príbehu boli špeciálne operácie veľmi dobre organizovaného systému, ktorý sa z výzvedného zmenil na teroristický. Zatiaľčo “mäso” (potrava pre delá, všetci títo miestni a cudzie vojaci), toto bolo druhotné.

Zásluha autorov článku v Foreign Affairs spočíva hlavne v tom, že včas nastolili pred dosť veľkým obecenstvom otázku: vedenie Emni už takmer určite opustilo územie Sýrie a Iraku a zahraničná časť siete tam vôbec nebola. Nebolo nič počuť o smrti alebo zajatí týchto ľudí. Čo znamená, že sa IS môže kdekoľvek a kedykoľvek obrodiť.

Müller, ktorý zmizol

Keď už sme si pripomenuli rok 1945, pozrime sa, na čom sa vtedy dohodli víťazi. A síce ZSSR a Američania s Angličanmi, ktorí sa nechovali k Moskve lepšie ako dnes, ale predsa len mali so sovietskym vedením solídny balík dohôd o tom, čo má byť urobené po vojne.

Dohody sa týkali najmä toho, že nielen špička, ale aj tajné služby Tretej ríše majú byť odhalené a zneškodnené. Počnúc Heinrichom Himmler až do vykonávateľa, vrátane nie vysokých šarži. Ich organizácia bola vyhlásené za zločineckú.

V našom prípade sú lídri IS a hlavy jeho tajných služieb prakticky rovnaké osoby.

Čo sa týka sveta, v ktorom dnes žijeme, potom sa to vôbec nepodobá otvoreným medzištátnym dohodám z roku 1945. Aj keď kontakty tajných služieb existujú a tie, buď európske alebo americké, sa veľmi snažia spolupracovať na likvidácii siete Emni.

Faktom je, že Rusko zachránilo Sýriu pred zničením. Nie je si ale treba myslieť, že Moskva sa chce teraz ponáhľať na pomoc vládam v každom kúte sveta. Vážna práce proti hlavnej hrozbe našej doby ešte len začína, ale žiadna aliancia, ani aspoň trochu podobajúca sa tej z roku 1945, neexistuje a ani sa neočakáva.

Ale líši sa situácia od vtedajšej až tak veľmi? Spomeňme si, čo sa stalo po roku 1945 nie s tými, koho súdili v Norimberku, ale s hitlerovskými tajnými službami. Dohody s ZSSR boli, ale ako sa plnili, to je iná vec.

Dá sa ešte prieť ohľadne toho, čo ukázala genetická analýza kostí Martina Bormana. Kam sa ale podela hlava gestapa, Heinrich Müller? A ako by sa vyparila o niečo menej známa postava, Hans Kammler, generál SS, ktorý mal na starosti nacistickej zázračné zbrane.

Ten jednoducho zmizol, bez falošných stôp a dvojníkov. Zato ale sa objavilo niečo iné, urán, ktorý mali Nemci, ale nemali do istej doby Američania. Lenže v auguste 1945 sa u nich objavil – a bombardovali Japonsko.

A tak tomu bolo so stovkami príslušníkov hitlerovských tajných služieb. Momentálne ešte nevidíme “nový IS,” avšak je dobré si uvedomiť fakt: nie je veľmi jasné, kam sa podela mocná tajná organizácia, ktorá bola jadrom sýrsko-irackého islamského štátu. A nie je jasné, či sa dozvieme, alebo nie, čo sa stalo s jeho hlavnými i menej dôležitými postavami.