Kardinál Koch o 500. výročí reformácie: vďačnosť, pokánie, nádej (celý text)

Vatikán 23. januára 2017 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Keystone, Peter Schneider)

„V Druhom vatikánskom koncile by bol Martin Luther «našiel svoj koncil», koncil, na ktorý by sa odvolal v dobe, v ktorej žil,“ domnieva sa kardinál Kurt Koch. Predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov sa v súvislosti s aktuálnym 500. výročím reformácie vyjadril na stránkach vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano k otázke správneho postoja Katolíckej cirkvi k tomuto výročiu. Pripomína, že minulosť treba vnímať z pohľadu dosiahnutého pokrokom ekumenických vzťahov.

„V ekumenickom hnutí navyše dospela k zrelosti myšlienka, že reformácia sa netýka iba protestantov, ale aj katolíkov, a že v dôsledku toho sa pripomenutie reformácie dnes môže udiať jedine v ekumenickej perspektíve,“ píše ďalej kardinál Koch. V duchu najnovšieho spoločného dokumentu Luteránsko-katolíckej komisie pre jednotu s titulom „Od konfliktu k spoločenstvu“ predkladá tri „leitmotívy“, čiže základné charakteristiky prístupu ku spomienke na výročie reformácie. Sú nimi vďačnosť za prejdenú cestu až k súčasnej úrovni vzťahov medzi cirkvami, po druhé: uznanie vlastných vín spojené s verejným pokáním a do tretice nádej pre ďalšie napredovanie ekumenizmu.

S takýmto postojom možno podľa slov švajčiarskeho preláta hľadieť aj v ústrety ďalšiemu významnému výročiu. Tým bude v roku 2030 päťstoročnica Augsburského snemu a ním vyhláseného vyznania viery, tzv. Confessio augustana. Toto výročie by mohlo byť podľa kardinála Kurta Kocha príležitosťou bližšie si všimnúť osobnosť Filipa Melanchtona a zvlášť jeho presvedčenie o tom, že obnova Cirkvi a jej jednota sú navzájom neoddeliteľne spojené.

(Zdroj: Un anniversario in comunione. La commemorazione del quinto centenario della Riforma, L´Osservatore Romano, 18. januára 2017) -jb-

Výročie v spoločenstve – pripomienka päťstoročnice reformácie

Kardinál Kurt Koch

Dňa 31. októbra 2016 v luteránskej katedrále v Lunde vo Švédsku pápež František spolu s biskupom Younanom a reverendom Jungem, predsedom a generálnym sekretárom Svetového luteránskeho zväzu, predsedal ekumenickej modlitbe v rámci spoločnej katolícko-luteránskej pripomienky Reformácie. Táto udalosť bola prijatá ako sľubný znak ekumenizmu. Predsa však, aby neostal spojený len s minulosťou, ale priniesol svoje ovocie aj v budúcnosti, bude práve v tomto roku 2017, roku pripomenutia si reformácie, potrebné hlbšie pochopiť ducha, ktorý ho viedol. Je to dôležité o to viac, že stretnutie v Lunde nemalo len pozitívne ohlasy, ale stretlo sa aj sa kritikami a odporom. Zatiaľ čo na katolíckej strane boli obavy z odchýlenia sa katolicizmu k protestantizmu, na strane protestantov sa hovorilo o zrade reformácie. Bude teda dobré popremýšľať nad tým, prečo sa pripomienka reformácie konala spoločne a prečo to dnes už vlastne ani nie je možné robiť inak.

Prvý dôvod spočíva v skutočnosti, že pripomienka v roku 2017 je prvou takou storočnicou začiatku reformácie, ktorá sa odohráva v epoche ekumenizmu. Preto ju nebude možné sláviť ako po iné uplynulé storočia, keď prevládali konfesionálne vyhranené a polemické tóny. Tieto tóny poznačili osobitne výročie v roku 1617, keď sa Európa uberala k tvrdému konfliktu, vskutku k ozajstnej náboženskej vojne. A tak prvá storočnica reformácie bola jasne poznačená protikatolíckou polemikou a militantnou rétorikou. Ale aj nasledujúce storočnice reformácie mali silnú konfesionálnu pečať, odvolávajúc sa na postavu Martina Luthera ako protagonistu a priekopníka príslušného ducha doby. Zatiaľčo počas osvietenstva Luthera označovali za osloboditeľa z temného stredoveku a zakladateľa modernej epochy, počas pietizmu bol vyzdvihovaný ako veľký náboženský duch. Pri pripomienke v roku 1917 bol Luther oslavovaný nielen ako otec nemeckého jazyka, ale ešte všeobecnejšie ako zosobnenie pravého nemeckého charakteru, a toto sa opäť dialo v bojachtivých tónoch. V období, ktoré nasledovalo po európskej katastrofe Prvej svetovej vojny protestantský teológ Adolf von Harnack mohol tvrdiť, že moderná doba mala počiatok v Nemecku a odtiaľ sa rozšírila do sveta: «Moderná doba sa začala s Lutherovou reformáciou, čiže 31. októbra 1517; bola uvedená údermi kladiva na bránu Zámockého kostola (Schlosskirche) vo Wittenbergu.»

Tieto hlasy, náboženský zaujaté a polemické, ktoré vyhrotili na katolíckej strane odmietanie Luthera a jeho reformácie, už viac nie sú možné v dobe ekumenizmu. V ekumenickej epoche skôr platí ako všeobecné pravidlo solidárneho spolupodieľania sa na živote iných, v radosti i v žiali. V ekumenickom hnutí navyše dospela k zrelosti myšlienka, že reformácia sa netýka iba protestantov, ale aj katolíkov, a že v dôsledku toho sa pripomenutie reformácie dnes môže udiať jedine v ekumenickom spoločenstve. Pre obe strany sa predstavuje ako vítané pozvanie k dialógu o tom, čo sa môžu katolíci naučiť z reformácie a o tom, čo protestanti môžu získať od Katolíckej cirkvi ako obohatenie vlastnej viery.

Toto ekumenické spoločenstvo sa ukazuje byť nevyhnutným, ak uvažujeme nad súčasnou pripomienkou reformácie ako takej, bez toho, aby sme sa nechali ovplyvňovať tými predchádzajúcimi. Táto sa vzťahuje na rok 1517, a presnejšie na 31. október daného roku, považovaný za začiatok reformácie v Nemecku, na pamiatku takzvaného vyvesenia téz o odpustkoch zo strany Martina Luthera na dvere Zámockého kostola vo Wittenbergu. Apropo, už v roku 1962 katolícky teológ Erwin Iserloh, expert na cirkevné dejiny, definoval takéto vyvesenie ako legendu; odvtedy mnohí historici zastávajú mienku, že údajné vyvesenie téz sa v skutočnosti neudialo tak, ako nám to tradícia podala. Z historického pohľadu sa musí vychádzať zo skutočnosti, že Martin Luther zaslal svoje tézy svojmu miestnemu biskupovi Hieronymovi Schulzovi a arcibiskupovi Albrechtovi. Luther chcel publikáciou svojich téz o odpustkoch pozvať k učenej diskusii o tomto probléme; chcel nimi čeliť, ako podotkol protestantský cirkevný historik Thomas Kaufmann, «strate vierohodnosti svojej milovanej Cirkvi», a zachrániť «rímsku pápežskú Cirkev, ktorú miloval».

Na publikovanie téz o odpustkoch sa preto nemožno pozerať len ako na začiatok reformácie, ktorá zapríčinila rozdelenie jednoty Cirkvi. Ani tézy by nemali byť brané ako revolučný text, tieto reflektovali aj katolícke obavy a pohybovali sa v rámci toho, s čím mohla súhlasiť samotná katolícka teológia danej doby. Vo svetle tohto historického kontextu, pripomienka reformácie v roku 2017 je spomienkou na rok 1517, spomienkou na čas, kedy ešte nedošlo k rozdeleniu medzi reformátorom Martinom Lutherom a Katolíckou cirkvou, a jednota Cirkvi nebola ešte porušená, Luther bol ešte v jednote s Katolíckou cirkvou. Aj z tohto dôvodu, pripomienka reformácie v roku 2017 sa môže diať jedine v ekumenickej jednote.

V tomto širšom kontexte sa jasne ukazuje, čo mal reálne na srdci Martin Luther. On absolútne nechcel oddelenie sa od Katolíckej cirkvi a založenie novej Cirkvi, ale mal na mysli obnovu celého kresťanstva podľa ducha Evanjelia. Lutherovi išlo o podstatnú reformu Cirkvi a nie o reformáciu, ktorá privedie k rozpadu jednoty Cirkvi. Skutočnosť, že sa v jeho čase nemohla táto reforma zrealizovať, je dôsledkom z veľkej časti politických faktorov. Zatiaľ čo na začiatku bolo reformátorské hnutie hnutím obnovy vo vnútri Cirkvi, vznik protestantskej cirkvi je výsledkom politických rozhodnutí; medzi týmito rozhodnutiami bolo zvlášť to, ktoré určilo zavedenie reformácie predovšetkým v mestách už v dvadsiatych rokoch 16. storočia.

Pretože obnova celej Cirkvi bola skutočným cieľom Lutherovej reformy, rozdelenie Cirkvi, zrod protestantskej cirkvi a oddelenie cirkevných spoločenstiev protestantov od Katolíckej cirkvi majú byť vnímané nie ako pozitívny dôsledok reformácie, ale ako vyjadrenie jej provizórneho zlyhania alebo prinajmenšom ako ústupok z núdze. V skutočnosti, pravý a ozajstný úspech reformácie sa dosiahne len prekonaním rozdelení kresťanov, ktoré sú dedičstvom minulosti, a znovuobnovením jednej a jedinej Cirkvi, obnovenej v duchu Evanjelia. V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil, ktorý neoddeliteľným spôsobom prepojil ekumenické úsilie v prospech znovuvytvorenia jednoty kresťanov s obnovu Katolíckej cirkvi, priniesol zásadný prínos, až taký, že môžeme potvrdiť, aj z tohto apektu, že v Druhom vatikánskom koncile by bol Martin Luther «našiel svoj koncil», koncil, na ktorý by sa odvolal v dobe, v ktorej žil.

Pripomienku v roku 2017, ktorá pripomína začiatky reformácie, je teda potrebné chápať ako pozvánku vrátiť sa k pôvodným obavám Martina Luthera a položiť si otázku, čo znamenajú dnes, pre katolíkov a pre protestantov, ako tiež pre ekumenizmus vo všeobecnosti, po päťsto rokoch rozdelenia. Ak sa pripomienka reformácie bude diať v tomto duchu, vo vzájomnom spojení, môžeme od nej očakávať nové a odvážne podnety pre proces ekumenického zbližovania medzi katolíkmi a protestantmi.

Týmto sme uviedli základné motívy, pre ktoré sa pripomienka reformácie dnes môže uskutočniť len v ekumenickej jednote. Deje sa to po prvýkrát v histórii a je to príležitosť, ktorú si nemôžeme nechať ujsť, pre zblíženie sa medzi luteránmi a katolíkmi vo viere a v živote viery. V tomto zmysle už pápež Benedikt XVI. konštatoval, že rok 2017 bude predstavovať pre katolíkov a luteránov príležitosť «sláviť na celom svete spoločnú ekumenickú pripomienku, aby sa pousilovali pokročiť, vo svetovom meradle, v zásadných otázkach», a to nie «nejakým triumfalistickým slávením, ale v spoločnom vyznaní viery v Trojjediného Boha, v spoločnej poslušnosti nášmu Pánovi a jeho slovu». Podobná spoločná pripomienka reformácie umožní sľubný ekumenický posun, ak ju budú charakterizovať tri leitmotívy, ktoré figurujú v centre dokumentu o dialógu, vypracovanom Luteránsko-katolíckou komisiou pre jednotu s titulom Od konfliktu k spoločenstvu.

Prvý kľúčový pojem: vďačnosť

Prvý kľúčový pojem je: vďačnosť. Fakticky si v roku 2017 nepripomíname len 500 rokov od reformácie, ale tiež 50 rokov intenzívneho dialógu medzi katolíkmi a luteránmi, dialógu počas ktorého sme mohli objaviť, čo máme spoločné. Dialóg so Svetovým luteránskym zväzom – prvý, ktorý podnikla Katolícka cirkev hneď po Druhom vatikánskom koncile – sa ukázal veľmi plodný. Dôležitý krok na ceste k zmiereniu sa dosiahol Spoločným vyhlásením k učeniu o ospravedlnení (ospravodlivení), podpísaným 31. októbra 1999 v Augsburgu. Pretože práve v jadre centrálnej otázky, ktorú mal na srdci Martin Luther, otázky ktorá viedla v 16. storočí k reformácii a následne k rozdeleniu Cirkvi, bolo možné dosiahnuť dohodu o „základných pravdách“, toto vyhlásenie môže byť vnímané ako skutočný základný kameň ekumenizmu.

Po dlhej histórii oddelenia, sme boli schopní vo viere prekonať starý konfesionalizmus rozdelení a uvedomili sme si, že rozkol západného kresťanstva nasledujúci po reformácii nemohol zničiť spoločné korene kresťanskej viery. V tomto novom svetle, aj zo strany katolíkov bolo možné pozitívne hodnotiť reformáciu z Wittenbergu na základe jej úmyslov a pojať iným spôsobom reformátora Martina Luthera. Sporný obraz Luthera, aký sa etabloval v katolíckej tradícii, ovplyvnený hlavne Jánom Cochläusom, súčasníkom reformátora, a posilnený v minulom storočí Heinrichom Susom Deniflem, bol prekonaný vďaka znovu znovuobjaveniu Lutherovho zakorenenia v katolíckom myslení, čiže „Luthera katolíka“, objav, ktorý však neneguje tmavé stránky nachádzajúce sa v Lutherovom živote a diele.

V tomto kontexte si našiel miesto aj primeranejší obraz historickej situácie v čase reformácie a Katolíckej cirkvi v tej dobe. Na jednej strane sa ukázalo, že stredovek nebol taký temný ako sa to a dlhý čas so záľubou zobrazovalo, a že naopak jednou z veľkých ustarosteností neskorého stredoveku bola práve reforma Cirkvi. Na druhej strane je tiež dostatočne jasným výsledkom, že Luther sám bol zakorenený v stredovekých myšlienkach oveľa viac než sa kedykoľvek pripustilo. Platí to zvlášť o jeho zakorenení v mníšskej tradícii neskorého stredoveku, keď on sám objavil u Bernarda z Clairvaux teológiu ospravodlivenia len z milosti a len pre vieru.

Druhý kľúčový pojem: uznanie vlastných vín a pokánie

Druhý kľúčový pojem je: uznanie vlastných vín a pokánie. Samozrejme, reformácia má byť chápaná ako reformátorský proces vo vnútri Cirkvi, ktorým sa má dať Božie slovo do stredu kresťanského bytia a života Cirkvi a upriamiť sa na Ježiša Krista ako živé Slovo. Ale v danej dobe reformácia nepriviedla k obnove Cirkvi. Keď sa nedotiahla k úspechu reforma Cirkvi, došlo k reformácii v zmysle rozlomenia jednoty Cirkvi, a teda k jej rozdeleniu. Spolu s týmto rozdelením v 16. a 17. storočí vypukli konfesionálne vojny, v ktorých kresťania kruto bojovali jedni proti druhým, z čoho si zvlášť spomíname na Tridsaťročnú vojnu, ktorá zmenila Európu na krvavé more.

Pred touto krvavou históriou, v ktorej bola jednota Tela Kristovho ranená a kresťania spáchali kruté násilie jedni proti druhým v mene náboženstva, katolíci a protestanti majú oprávnené dôvody na vyžalovanie sa a na oľutovanie omylov, príkorí a rán, ktorými sa previnili v priebehu posledných päťsto rokov. Prvý krok v tomto smere sa snažil spraviť pápež Hadrián VI., ktorý v posolstve adresovanom Snemu v Norimbergu v roku 1522 pripustil s ľútosťou chyby a hriechy spôsobené predstaviteľmi Katolíckej cirkvi, pretože mal úmysel prispieť takýmto uznaním viny k obnove Cirkvi a chcel zabrániť jej rozdeleniu. V stopách pápeža Hadriána išli pápeži, ktorí po Druhom vatikánskom koncile opakovane prosili odpustenie za to, čo katolíci spáchali proti veriacim iných cirkví.

Akt verejného pokánia musí byť preto integrálnou súčasťou autentickej pripomienky reformácie. A musí byť sprevádzaný tým očistením historickej pamäte, po ktorom volal pápež František, keď povedal: «Nemôžeme vymazať to, čo sa stalo, ale nechceme dovoliť, aby ťažoba minulých vín naďalej znečisťovala naše vzťahy. Milosrdenstvo Božie obnoví naše vzťahy». Milosrdenstvo a zmierenie musia teda byť našimi vodiacimi líniami na ďalšej ceste ekumenizmu.

Tretí kľúčový pojem: nádej

Tretí kľúčový pojem je: nádej. Od ľútosti nad spáchanými hriechmi proti jednote v priebehu minulosti a od radosti naplnenej vďačnosťou za spoločenstvo, ktoré bolo možné medzičasom vytvoriť sa odvodzuje dôvera v budúcnosť ekumenizmu. Nádej, že spoločná pripomienka reformácie privedie k tak veľmi želanej jednote nie je, samozrejme, realistická. Aj tak už bude veľkým úspechom, ak pripomienka dovolí vykonať ďalšie kroky smerom k záväznému cirkevnému spoločenstvu. Toto má byť cieľom každej ekumenickej snahy, a preto práve na toto sa má zameriavať pripomenutie si reformácie. Po päťsto rokoch rozdelenia, po tom, čo sme dlhý čas žili protikladne alebo paralelne, musíme sa naučiť žiť jedni s druhými v pevnejšom zväzku, a musíme to začať robiť už dnes.

Toto je dôležité predovšetkým vo výhľade na rok 2030, rok, v ktorom si pripomenieme 500. výročie snemu v Augsburgu a schválenie Augsburského vyznania (lat. Confessio augustana). Týmto konfesným spisom chceli reformátori vydať svedectvo o vlastnej zhode s vierou Katolíckej cirkvi. Confessio augustana teda predstavuje rozhodné úsilie na uchovanie jednoty Cirkvi vystavenej v tom čase nebezpečenstvu. Nijako teda neslobodno zanedbať jeho ekumenickú dôležitosť. A keďže Confessio augustana sa podstatne pripisuje úsiliu veľkého reformátora Filipa Melanchtona, táto postava by si zaslúžila počas pripomenutia si reformácie a pri hľadaní jednoty, väčšiu pozornosť a väčšie ocenenie. Aj keď si Melanchton uvedomil, že na sneme v Augsburgu jeho pokus zlyhal a že jednota Cirkvi už bola odsúdená na roztrieštenie, zašiel až do krajnosti toho, čo bolo ľudsky možné, aby ju zachránil, v presvedčení, že obnova Cirkvi a jej jednota sú neoddeliteľne spojené.

Melanchton tak dal najavo, že je veľkým «ekumenistom svojej doby», schopným naznačovať cestu aj dnes nám, ktorí spoločne slávime spomienku na reformáciu. To by mohlo byť ekumenickou príležitosťou jedine vtedy, ak rok 2017 nebude znamenať koniec, ale nový začiatok na ceste ekumenického úsilia zacieleného na dosiahnutie plnej cirkevnej jednoty medzi luteránmi a katolíkmi, v trojakej harmónii vďačnosti, ľútosti a nádeje, ktorú už pápež František nechal zaznieť spoločne s predsedom a generálnym sekretárom Svetového luteránskeho zväzu počas ekumenickej slávnosti 31. októbra v Lunde ako sľubnú predzvesť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)