Keď sa Si Ťin-pching, ktorý je už tretie funkčné obdobie pri moci, dostal v roku 2012 k moci, naznačil svoj zámer nahradiť západný medzinárodný poriadok “Spoločenstvom spoločného osudu”. S podporou obrovského hospodárskeho rastu a politickej stability Číny sa Si snažil zmeniť poriadok “chaosu”, ako sa o to pokúšal čínsky filozof Konfucius pred viac ako dvetisíc rokmi. Samotný Si sa často odvoláva na čínske klasické myšlienky vo svojom cieli vybudovať to, čo by podľa neho bolo “inkluzívnejším” a “spravodlivejším” poriadkom.

Aby sme pochopili Siove veľké ambície a víziu čínskeho medzinárodného poriadku, je potrebné lepšie porozumieť jeho filozofickým základom – najmä Siovej fixácii na konfuciánske myšlienky, ako aj fixácii Čínskej komunistickej strany (ČKS). To si zasa vyžaduje aj pochopenie kontextu, v ktorom k tomu došlo, čo si vyžaduje ponor do čínskej histórie.

Prvé dynastie a vznik Konfucia

V dávnych dobách, pred vznikom slávnych čínskych dynastií, obývalo centrálnu čínsku rovinu niekoľko kmeňov, ktoré nemali spoločného vodcu. Podľa tradície, aj keď medzi nimi prebiehali boje, existoval mechanizmus nazývaný šanrang, ktorý zabezpečoval nástupníctvo na základe morálnych cností a správania, a nie pokrvnej línie. Prostredníctvom neho kráľ Yu Veľký nastúpil na trón po cisárovi Shunovi, keď si získal rešpekt ostatných kmeňov. Jeho syn Čchi založil prvú dynastiu Sia. Počas dynastií Sia, Šang a Čou však neexistovala centralizovaná moc. Namiesto toho sa tieto obdobia vyznačovali neporiadkom a chaosom v dôsledku množstva štátov a ich relatívnej autonómie.

V tomto období sa objavil Konfucius, ktorého učenie formovalo čínsku civilizáciu a politické myslenie po tisícročia.

Kľúčom k pochopeniu konfuciánskej filozofie je jej chápanie “neba” – zdroja všetkých ľudí a pôvodu všetkých spoločenských hodnôt. Čínske nebo je paternalistické, ale jeho cieľom nie je vytvárať alebo ničiť, ale zaručiť poriadok a harmóniu. Podobne Konfucius nevnímal ľudí ako izolovaných, ale skôr vložených do hierarchického systému, ktorý sa začína rodinou, súčasťou kmeňa a bol prvým krokom k štátu. Nadradenosť kolektívneho záujmu nad záujmom jednotlivca je základnou charakteristikou spoločenského poriadku, a to čínske myslenie považuje za svoju morálnu nadradenosť.

Konfuciánska spoločnosť sa teda skladá z jednotlivcov, ktorí rešpektujú a poslúchajú jasnú líniu autority. Keďže tradičná čínska spoločnosť považovala rodinu za základnú jednotku, Konfucius tvrdil, že dobrá vláda by mala byť založená na zväzku s rodinou. Podľa tejto myšlienky, ak sa zásady, ktorými sa riadi rodina, uplatňujú na vzťahy medzi členmi spoločnosti, výsledkom je harmonická spoločnosť.

Dynastia Čou sa pustila do kampane na vytvorenie a udržanie poriadku medzi ostatnými štátmi. Čou však neboli najväčším z nich, čo ich viedlo k poznaniu, že samotná donucovacia sila nebude stačiť na to, aby sa stali dominantným štátom. Práve to viedlo Čouovcov, čerpajúc z Konfucia, k zavedeniu tianxia (“všetko pod nebom”), čím vytvorili účinný systém, v ktorom mnohé nezávislé štáty uznávali mandát “syna nebies”.

V tomto systéme “syn nebies” udeľuje pánom práva nad územím, výber daní na ňom a právomoc zaviesť vlastné právne systémy výmenou za povinnosť platiť mu daň a poslúchať ho v čase vojny. Páni uznávali “syna nebies” ako reprezentanta morálky nebies, a preto nahradili osobné spojenie feudalizmu v Európe. Čínsky “mandát nebies” teda nie je božským právom, ako mali európski králi, ale skôr akceptáciou legitimity vlády, pokiaľ je vláda morálna a spravodlivá a plní si voči nim svoje povinnosti.

Počas druhej časti dynastie Čou, známej ako dynastia Východná Čou, si však mocní páni ponechali daň určenú “synovi nebies” a vzdali sa svojich titulov, čím fakticky získali nezávislosť, čo viedlo ku konečnému zvrhnutiu dynastie kráľom Čao-siangom z dynastie Čchin. Jeho potomok Čchin Š’-chuang si vojenskými prostriedkami a legalizmom podmanil ďalších šesť štátov a založil prvú dynastiu, ktorá vládla zjednotenej Číne: Čchin.

Uprednostňovanie dynastie Qin získať mandát “syna nebies” prostredníctvom badao (spôsobu hegemóna) namiesto wangdao (kráľovského spôsobu vládnutia), ako radil Mencius, vytvorilo v tianxia boj medzi oboma filozofiami. Neskôr dynastia Han formálne prijala konfuciánske učenie a presadzovala ho ako morálny základ všetkého ľudského správania, hoci došlo k veľkému rozšíreniu budhizmu a taoizmu. Ale až za dynastie Song na prelome tisícročí sa konfuciánska doktrína stala regulátorom všetkých spoločenských, politických a filozofických systémov v Číne.

Skutočnosť, že tianxia nie je založená na “prirodzenosti”, ale na “vzťahu”, znamená, že človek je podriadený druhému a tento vzťah ho definuje. Cieľom tianxie je transformácia “iného”. Historicky sa všetko, čo bolo čínskej kultúre cudzie, považovalo za yi, čiže barbara, a muselo prejsť procesom sinifikácie, hua. V skutočnosti schopnosť Číny prispôsobiť sa jej umožnila zachovať si svoju identitu aj za tých najnepriaznivejších okolností.

Je ťažké zistiť, či vôbec niekedy existovala predstava Číny ako nemennej entity od staroveku až po súčasnosť. Isté však je, že konfuciánska doktrína dokázala asimilovať dynastie etnických menšín, ktoré po tom, ako sa stali “čínskymi”, zavŕšili svoje výboje – príkladom sú neskoršie čínske dynastie, ktoré založili nehanské národy prichádzajúce z Mongolska alebo Mandžuska. Tento bod je najdôležitejší, pretože signalizuje, že konfuciánska doktrína nie je len etickým systémom, ale aj zásadnou otázkou politickej legitimity. Navyše sa dá rozšíriť smerom von. Podriadenie sa štátu tianxia umožňuje Číne stať sa centrom tejto štruktúry a preniesť charakteristiky svojej civilizácie na zvyšok systému.

V rámci tianxia sa táto konfuciánska metóda uvažovania o vzťahoch a povinnostiach uplatňuje na medzinárodný systém, aby odrážala myšlienku širšej rodiny. Tianxia teda stavia Čínu nad všetky ostatné politické, kultúrne alebo vojenské skupiny. Tento systém uprednostňuje čínsky poriadok, vládu a riadenie elít – aj pred západnými pojmami slobody, voľnosti, ľudských práv a demokracie, ktoré prídu neskôr.

Medzinárodný systém východnej Ázie – ktorý sa vytvoril počas dlhého obdobia zjednocovania Číny, počas ktorého sa rôzne kmene spojili do širšej mocenskej štruktúry a nakoniec sa dostali pod mandát cisára, zosobneného ako “syn nebies” – bol založený na tianxii. Ale skôr ako božský mandát nadradený ľudskému stavu mal mandát “syna nebies” občiansku zodpovednosť za udržiavanie harmónie medzi svojimi poddanými vrátane tých, ktorí neskôr prešli pod jeho plášť. Od dynastie Ming až do prvej ópiovej vojny čínsky tributárny systém vytváral politickú stabilitu v regióne.

Počas dynastie Ming sa konfucianizmus rozšíril do Kórey a Vietnamu. V Japonsku sa konfuciánska klasická literatúra stala základnou súčasťou vzdelávania šľachty a elity. Tieto krajiny sa tak stali súčasťou tribútneho systému, ktorý začal tvoriť medzinárodný systém regiónu.

Tributárny systém nebol takto označený Číňanmi; názov pochádza skôr od Európanov, ktorí objavili vzťah Číny a jej susedov, a pôvodne odrážal západné predstavy o povinnostiach tributárnych štátov. Platenie tribútu však nebolo primárne donucovacou povinnosťou ako v populárnej západnej koncepcii systému, ale uznávalo kultúrnu nadradenosť čínskeho cisára a výmena darov a láskavostí udržiavala rovnováhu vo východoázijskom regionálnom systéme. Čínsky cisár vždy dával viac, ako dostával, a táto strata mala zaručiť fungovanie regionálneho poriadku.

Čína ako taká sa počas tributárneho systému stala hegemónom východnej Ázie a jej hegemónia prostredníctvom tianxie sa až tak nelíšila od hegemónie v poňatí Západu, keďže v oboch prípadoch zostáva kľúčovou otázka moci, a to tak kultúrnej, ako aj materiálnej. Čínska hegemónia sa však odlišovala tým, že mala vyšší stupeň morálneho charakteru ako západná hegemónia. Čína bola mierovým hegemónom takmer šesť storočí pred ópiovými vojnami, a to predovšetkým vďaka konfuciánskym myšlienkam povinnosti a zodpovednosti, ktoré mali pôvod vo vzťahu medzi otcom a synom a ktoré sa rozšírili aj na regionálny systém. To pomohlo vytvoriť pozitívny obraz čínskeho cisára v Číne aj mimo nej.

Čína regulovala regionálny systém a zabezpečovala fungovanie všetkých obchodných činností tým, že prideľovala svojim aktérom privilégiá podľa stupňa kultúrnej asimilácie, ktorý preukázali. Kórea, Vietnam a kráľovstvo Rjúkjú boli tributárne štáty, ktoré preukázali najvyšší stupeň kultúrnej asimilácie, a preto dostali viac privilégií vrátane väčšieho počtu tributárnych misií. Išlo o systém, ktorý mal rozlišovať medzi “barbarmi” a “civilizovanými” podľa asimilácie čínskej kultúry.

Práve ópiové vojny zmenili čínsky hierarchický systém na systém priameho kolonializmu až do konca druhej svetovej vojny, pričom sa západné myšlienky postupne rozšírili do východnej Ázie. Počas kultúrnej revolúcie konfuciánska doktrína veľmi utrpela, pretože novou ideológiou Číny sa stal maoizmus. Po smrti Ma Zedonga sa však politikou piatich disciplín, štyroch milostí a troch lások ČKS začal proces (re)civilizácie Číny a upevňovania legitimity Komunistickej strany Číny. Doktrína synovskej zbožnosti by opäť podporila poslušnosť a regulovala vzťahy, a tým by sa znovu vytvoril precedens pre Siov “čínsky sen”.

Ako ČKS čerpá z konfucianizmu

Od svojho založenia v roku 1921 sa Čínska komunistická strana (ČKS) usiluje o získanie legitimity s cieľom transformovať Čínu. Zavedením “socialistického trhového hospodárstva” chcela ČKS tento cieľ dosiahnuť zlepšením priemernej životnej úrovne v Číne. Keď sa Si stal generálnym tajomníkom strany, odvolával sa na konfuciánskeho mysliteľa Liu Sianga, aby zdôraznil súvislosť medzi mocou a potrebami ľudu.

Hoci Západ má tendenciu kritizovať súčasný čínsky štát jednej strany ako nelegitímny, pre obrovské množstvo Číňanov nie je nenormálny. Už viac ako dvetisíc rokov vládne Číne jednotná konfuciánska elita prostredníctvom cisárskeho systému skúšok, ktorého cieľom je zabezpečiť pomerné zastúpenie v tianxii. Štát jednej strany sa viac podobá čínskej tradícii meritokracie než ideálu západnej demokracie. Čínsky cisársky skúšobný systém, známy ako keju, nemal slúžiť len na nábor talentovaných ľudí do správy štátu, ale aj na vyváženie moci armády a panovníka. Tento systém viedol k sociálnej mobilite spolu s politickou a sociálnou stabilitou, najmä preto, že počet úradníkov bol úmerný počtu obyvateľov jednotlivých provincií. Keju bol štandardným modelom pre etického človeka, ktorý mal dokázať svoje cnosti s nádejou, že sa stane byrokratom. V súčasnosti čínski rodičia kladú veľký dôraz na vzdelanie svojich detí a vplyv čínskeho modelu vzdelávania sa prejavuje vysokými výsledkami kórejských, japonských a vietnamských študentov. Potomkovia kedžu v súčasnej Číne, gaokao na vstup na univerzitu a skúška do štátnej služby, sú pravdepodobne najmenej skorumpovanými inštitúciami v štáte; umožňujú prístup k vedúcim pozíciám všetkým spoločenským vrstvám a pomáhajú legitimizovať systém.

Okrem toho Čína využíva históriu a kultúru na vytvorenie lineárneho príbehu, ktorý nahrádza západnú modernitu, ktorej úspech predstavuje jej zlyhanie. Si sa pri niektorých príležitostiach odvoláva na dynastiu Čching, ktorú kritizuje čínska nacionalistická aj komunistická historiografia. Hoci dynastia Čching rozšírila kontrolu na Taiwan, Mongolsko, Tibet a Sin-ťiang, je obviňovaná z toho, že Čína stratila kontrolu nad svojou ekonomikou a prístavmi v dôsledku západného, ruského a japonského imperializmu. Wang Čchi-šan, známy ako Siova pravá ruka, predniesol v roku 2018 na Novom svetovom ekonomickom fóre v Singapure prejav, v ktorom narážal na rok 1840, “sto rokov národného poníženia” a odhodlanie tisícročnej čínskej civilizácie znovu získať svoje miesto vo svete s “čínskymi charakteristikami”. Tento pohľad na dejiny je zakorenený v ideáloch ČKS, ktorej legitimita spočíva v obnovení historického postavenia, ktoré Čína kedysi mala.

Podľa Siho čínska identita presahuje nacionalistické a územné hranice a zámery. Si považuje “čínsku krv” miliónov huaqiao (čínskych občanov žijúcich v zahraničí) a huaren (etnických Číňanov v zahraničí) za súčasť “veľkej čínskej rodiny” – nevyhnutnú na posilnenie revitalizácie “čínskeho sna”. Tento sen zobrazuje “harmóniu”, ktorú Čína zažila počas svojej dynastickej histórie, aby presvedčila región o výhodách Pax Sinica v Ázii. Počas 19. národného kongresu Si v skutočnosti vysvetlil, že “čínsky sen” má byť zdieľaný zvyškom medzinárodného spoločenstva. Zatiaľ čo sa však Čína snaží ukázať, že jej nástup k moci je neškodný, skrýva, že je revizionistickou mocnosťou, ktorá kvasí autoritárstvo v zahraničí a vyváža svoj model hospodárskeho rozvoja. A chápe, že ak chce zmeniť systém, musí tak urobiť z periférie, čo jej umožní zmeniť hegemóniu Západu.

Už v roku 2005 Čína pod vedením vtedajšieho prezidenta Chu Ťin-tchaa predstavila koncepciu “harmonického sveta”. V tom istom roku čínsky filozof Gan Jang predniesol v Pekingu prednášku, v ktorej obhajoval zjednotenie konfucianizmu, maoizmu a Siao-pchingových reforiem, zatiaľ čo filozof Čao Tching-jang inicioval diskusiu o koncepte tianxia a jeho aplikácii na náš súčasný svet – systém, ktorý umožnil dynastickej Číne harmonicky vládnuť nad svojimi miestnymi prívržencami, by sa tak mohol vydať smerom von. ČKS a čínski intelektuáli sa inými slovami snažia ospravedlniť svoju vlastnú moc a prezentovať benevolentný obraz Číny.

Napriek námietkam Zhao Tingyanga, že v tianxii nie sú žiadni “outsideri”, je jasné, že “čínske centrum” využíva dynamiku vylúčenia a začlenenia na marginalizáciu iných, ako je Západ alebo dokonca periférne národy. Hoci konfuciánske myslenie podporuje použitie sily len na obnovenie politického a morálneho poriadku, podporuje paternalistickú diplomaciu tribútneho charakteru.

Pre tých, ktorí sa zamýšľajú nad tým, ako by vyzeral čínsky medzinárodný poriadok, je to niečo, čo treba mať na pamäti.