Ísť či neísť voliť v sobotu našich ľudí do európskeho parlamentu? O čom vlastne bude táto voľba?

Bratislava 20. mája 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-dpa,Arne Dedert)

Pred piatimi rokmi bola účasť Slovákov na voľbách mimoriadne nízka, teraz eurohujeri bijú na poplach. Dôvodom ich paniky však nie je iba obava, že príde málo ľudí a ostaneme v hanbe – práve naopak, tým pravým dôvodom je paradoxne práve obava z toho, že ľudia k voľbám prídu… a pekne to slniečkarom zrátajú

Tak ako to vlastne je: ak probruselskí hystericky apelujú na ľudí, aby prišli voliť, neznamená to, že tí druhí by mali urobiť pravý opak? Jednoduchá logika hovorí, že tým by vlastenci iba pomohli priateľom Bruselu dosiahnuť ich cieľ.

A predsa – stále je dosť (ne)voličov, ktorí sú skeptickí a hovoria si, že je zbytočné ísť k eurovoľbám, lebo veď tie slovenské hlasy sú tam aj tak iba kvapkou v mori. Ibaže to je rovnako chybné uvažovanie, ako povedať si napríklad pri slovenských voľbách, že veď načo by ľudia z našej ulice mali ísť voliť, keď hlasy voličov z našej ulice sú iba zanedbateľnou čiastkou zo slovenského voličstva a na celkovom výsledku nič nezmenia. Isteže, jeden hlas zo šesťsto miliónov je veľmi málo. Ale ak si toto isté povedia Európania zo všetkých kútov kontinentu, potom sa naozaj nebudú môcť čudovať tomu, čo z Bruselu bude prichádzať…

Nielen na Slovensku je stále ešte veľa ľudí, ktorí si hovoria: „Ja s EÚ principiálne nesúhlasím, a preto sa na protest ani nebudem zúčastňovať eurovolieb. Nechcem s tým mať nič spoločné. Ja žijem vo svojej krajine a čo sa deje kdesi ďaleko, je mi ukradnuté.“ Lenže žiaľ, strkať hlavu do piesku nepomôže. Faktom je, že dnes sme členmi EÚ, ktorej rozhodnutia Slovensko významne ovplyvňujú. O tom podstatnom sa až tak veľmi nerozhoduje v Bratislave, ako práve vo vzdialených mocenských centrách. Kým je to tak, treba robiť všetko pre to, aby tieto rozhodnutia boli pre nás čo najlepšie.

Ak si časť obyvateľov želá vystúpenie SR z EÚ, to ešte neznamená, že by nemali byť v jej štruktúrach aktívni. Zo strany probruselskej loby sa voči niektorým euroskeptickým stranám dokonca objavuje kritika a výsmech z toho, že sú za vystúpenie z EÚ a súčasne kandidujú do europarlamentu. Tým dobrým ľuďom zrejme vôbec nedochádza, že kritizujú postoj, ktorý je stopercentne logický: je to možno paradoxné, ale práve euroskeptici by mali mať veľkú motiváciu ísť k eurovoľbám, pretože jedine oni môžu v EP prevrátiť pomer síl na stranu zdravého rozumu a pomôcť tak premeniť veľkú ríšu bruselských euroúradníkov na konfederáciu slobodných a nezávislých štátov.

Treba zdôrazniť, že veľmi veľká časť euroskeptikov by myšlienku strešnej európskej organizácie zväzku suverénnych národných štátov v princípe nezavrhovala, ale sú rozhodnými odporcami tejto konkrétnej podoby EÚ, ktorú považujú za od základu zle skonštruovanú, nebezpečnú, ovládnutú silami nepriateľskými voči európskym národom a neveria v možnosť jej reformovania.

Tak či onak, chcieť vystúpenie SR z EÚ je (zatiaľ) ešte stále legálne a trestne nepostihnuteľné, takže si to treba užiť, kým sa dá. Kým EÚ existuje, a to môže byť ešte mesiac alebo aj tisíc rokov, dovtedy treba byť pragmatický a robiť všetko preto, aby pre nás Únia bola čím menšou hrozbou a čím väčším prínosom – to však bude možné iba vtedy, ak tam budeme mať svojich ľudí.

Účasť každého zodpovedného občana v eurovoľbách je dôležitá o to viac, že k týmto voľbám chodí menej ľudí ako k iným voľbám, a preto každý hlas má väčšiu váhu. Pravidlá sú jasné: či sa eurovolieb zúčastnia tri milióny voličov alebo tri tisícky, numerický výsledok bude rovnaký – do Bruselu pôjde štrnásť slovenských europoslancov. Sú si toho vedomí aj slniečkari, a preto hystericky burcujú svoje stádo. Prinajmenšom v jednom majú pravdu: veľmi dobre vedia, že na týchto voľbách veľmi záleží. Vedia, že v týchto voľbách sa tábor protistrany zrejme výrazne posilní, a to by mohlo ohroziť ich plány vytvoriť multikultúrnu eurodžamahíriju na svoj liberálno-korporátnefašistický spôsob.

A preto sú eurovoľby svojím spôsobom ešte dôležitejšie než iné voľby. Rozhoduje sa v nich o podstatných veciach, ktoré zásadne ovplyvnia Európu, v akej budeme žiť nielen my, ale aj budúce generácie. Priaznivci všetkých politických táborov sa zhodujú v tom, že Európa je dnes na osudovej križovatke. Hoci to navonok možno tak nevyzerá, ale práve teraz prebieha rozhodujúci boj, či bude principiálne unitárnym štátom alebo zväzkom národných štátov, či bude aj vojensky samostatná, alebo ostane vazalom Spojených štátov, či si ubráni svoju identitu a svoje obyvateľstvo pred nanútenou výmenou.

Sú tu dve principiálne odlišné možnosti: na jednej strane „konzervatívna“ predstava Európy národných štátov, viacmenej podobnej, ako ju poznáme. Na druhej strane nám ľudia, ktorí sami seba označujú ako demokratických, slušných a progresívnych, nadšene pripravujú svoju víziu krásneho nového poriadku. V nej má byť z Európy centralizovaný štát zložený z regiónov, ktoré stratia svoju zvrchovanosť. Štát národov, ktoré stratia možnosť ísť vlastnou cestou, v ktorom o čoraz väčšom množstve každodenných vecí budú rozhodovať v centre vzdialenom tisíce kilometrov ľudia, ktorých nikto nepozná, na základe pochybných mechanizmov, ktoré dávajú tušiť, že ide o nástroj ešte vzdialenejšieho riadenia.

Podľa týchto ľudí a tejto ich vízie masová imigrácia, islamizácia ani americká hegemónia nie sú problémom, ale dokonca sú žiaduce – zato problémom sú ľudia, ktorí nemienia nič zľaviť zo svojich tradičných hodnôt, ktorí prejavujú sympatie s Ruskom a inými nezávislými časťami sveta, ktorí trvajú na bezpodmienečnom uplatňovaní princípu národnej zvrchovanosti alebo tí, ktorí pomenúvajú veci pravými menami.

Pred európskymi národmi je teda dôležité rozhodovanie. Historickú šancu sa na ňom osobne podieľať budeme mať už v sobotu.

Ivan Lehotský