Keď si zapnete televízor a vidíte tam otvárať ústa niektorého z predstaviteľov vládnej junty alebo kovidovo-zdravotníckeho komplexu, môžete sa staviť, že najpravdepodobnejšie hovorí o tom, že je treba sa dať vakcinovať proti koronavírusu.

V podstate hlavnou mediálnou témou dneška je, ako za pandémiu môžu neočkovaní „dezoláti“, ako svojou „nezodpovednosťou“, že sa nechcú nechať očkovať, ničia zdravotníctvo a znemožňujú ostatným normálne žiť, a ako jediným riešením všetkých problémov je opakovaná pfizerizácia. Skutočná verejná diskusia sa nekoná žiadna: existuje iba vakcinačný masmediálny verklík.

A hlupáci, ktorí v ňom verklíkujú to svoje „vakcinujte sa, vakcinujte sa, vakcinujte sa“, sa nevedia vynačudovať, prečo im polovica národa na ich stupídnu demagógiu s prehľadom kašle. To vyplakávanie v médiách, všetky tie očkovacie kampane už stáli obrovské peniaze. Financpremiér Matovič najnovšie chce dokonca obetovať pol miliardy eur na to, aby sa dôchodcovia ešte pred Vianocami dali aj po tretíkrát opichať a dostali za to 500 eur pre deti či vnúčikov. Lenže počet očkovaných rastie len veľmi pomaly: je čoraz ťažšie presvedčiť ďalších občanov, aby si to nechali pichnúť.

Keď zbabelosť je vydávaná za intelektuálstvo

A predstavte si: keď sa tu za týchto okolností objavila férová, jednoduchá príležitosť, ako ľudí presvedčiť, aby sa dali zaočkovať, ktorá je ešte k tomu všetkému (v porovnaní s pol miliardou na „očkovacie“ poukážky) takmer zadarmo, štát, ale ani neštátni zástancovia očkovania proti Covidu na ňu vôbec nezareagovali! Bola tu predsa unikátna príležitosť vyvrátiť všetky tie „hoaxy“, „dezinformácie“, kvôli ktorým sa neočkovaní nedajú zaočkovať, vysvetliť im, v čom sa mýlia, rozbiť ich chybné myšlienkové stereotypy…

V situácii, keď je národ beznádejne rozdelený na dva nezmieriteľné tábory a nikde nebol ani náznak zmierenia, sa tu odrazu objavilo čosi, čo ako blesk z jasného neba osvetlilo v plnej nahote intelektuálnu biedu verejného diskurzu na Slovensku.

Iniciatíva Hovorme spolu bratov Matyinkovcov by za normálnych okolností bola adeptom na všetky možné štátne ocenenia. Pokúšajú sa o nemožné: v štáte rozdelenom hlbokou priepasťou skúsili priviesť k spoločnému diskusnému stolu predstaviteľov jedného aj druhého názoru a dosiahnuť, aby našli spoločnú reč. Napriek drobným nedokonalostiam, akým sa začiatočníci nikdy nevyhnú, ich aktivita je obdivuhodná a zasluhuje si absolútne ocenenie.

Skôr než sa dostaneme ďalej, ujasnime si ešte jednu vec: nenazývajme tieto dva tábory „vaxermi“ a „antivaxermi“, pretože to nie je korektné: medzi vaxerov, teda priaznivcov očkovania totiž musíme rátať aj drvivú väčšinu ľudí, ktorí sa nechcú dať očkovať experimentálnymi vakcínami – takmer všetci sú totiž úplne stotožnení s „normálnymi“ očkovaniami proti hepatitídam, tetanu, rôznym exotickým chorobám pri návšteve ďalekých krajín a podobne. Preto tieto dva tábory nazývajme radšej „pfizeristi“ a „antipfizeristi“, bude to korektnejšie a presnejšie.

Tak teda, prečo vlastne pfizeristi odmietajú diskusiu? Aby mohli odmietnuť diskusiu, v ktorej by zjavne ťahali za kratší koniec, používajú úbohú, zákernú a trápnu výhovorku: vraj diskutovať s „dezolátmi“ nemá žiadny zmysel, lebo vraj antipfizeristi sú jednoducho hlúpi, nevzdelaní a ich argumenty sú nezmyselné. Táto zámienka je však nemiestna hneď z viacerých dôvodov. Pozrime sa na to bližšie.

Odmietnuť verejnú diskusiu je také… slušné

Tak najprv: štát je dohoda občanov. Dohoda nielen o tom, kto bude opravovať cesty a platiť dôchodky, ale aj dohoda o celospoločenskom diskurze, o verejných témach, o platformách, na ktorých sa budú komunikovať, a tiež o priestore, ktorý dostanú jednotlivé názorové tábory – ktorý by mal byť adekvátny početnosti jeho prívržencov.

A tu treba zdôrazniť: ak by tvorili nejakú relevantnú časť populácie zástancovia ľubovoľného idiotského, nezmyselného názoru, napríklad o tom, že Zem je plochá doska (pracovne ich nazývajme „plochozemci“), tak ako platcovia daní by mali v demokratickej a pluralitnej spoločnosti aj oni právo na svoju časť informačného priestoru, právo na vyjadrovanie svojho názoru, právo diskutovať s ostatnými a aj právo na poučenie a osvetu. Ak je ich názor hlúpy, je to tým väčšia príležitosť pre ich oponentov, aby to všetkým ukázali. A naopak, ak oponenti plochozemcom ich názor nevedia vyvrátiť, tak určite nie je riešením ich informačne sabotovať a diskrimimovať.

O to vypuklejšia by potom bola táto situácia, ak by „plochozemci“ tvorili tretinu či dokonca polovicu populácie a názorový spor medzi nimi a druhou stranou by sa stal dominantnou spoločenskou polarizáciou. V takejto situácii potom tváriť sa povznesene a odmietať diskusiu už nie je iba pseudointelektuálnou pózou, ale hrubo nekorektnou aroganciou.

A teraz k absolútne neadekvátnemu prirovnaniu antipfizeristov k plochozemcom, ktorým pfizeristi zvyknú antipfizeristov zámerne urážať. Toto dehonestujúce prirovnanie totiž pôvodne bolo o ľuďoch, ktorí ignorujú všeobecne dostupné fakty a trvajú na záveroch, ktoré sú ľahko vyvrátiteľné – a presne toto spojenie sa tu snažia pfizeristi vytvárať. Chcú naznačiť, že takýmito plochozemcami podľa nich majú byť ľudia, ktorí odmietajú totálne a násilné zamorenie populácie experimentálnymi mRNA vakcínami. Lenže v skutočnosti je to presne naopak. Na strane antipfizeristov totiž je množstvo nespochybniteľných argumentov, serióznych vedeckých štúdií, popredných svetových odborníkov a tiež už aj štatistík, ktoré neboli upravené pre potreby mediálno-pfizerizačného komplexu.

Naopak, do pozície plochozemcov sa čoraz viac dostávajú skôr pfizeristi, ktorí nemajú odpovede na pripomienky oponentov, a ktorí čoraz zúfalejšie verklíkujú už iba centrálnu dogmu svojho učenia, že „vakcíny zachraňujú životy“ – na ktorej zrejme v prvom pláne síce je čosi pravdy, ale za ktorou sa tiahne čoraz zlovestnejší zoznam rôznych „ale“.

Aj tak bolo kyslé

Diskusia sa teda opäť raz nekonala. Plochozemskí pfizeristi opäť zbabelo ani len neprišli na bojisko. Ich trápne a hlúpe výhovorky ako zo známej bájky o líške a hrozne sú absolútne mimo misu, nie sú ničím iným než „hodením flinty do žita“ a môžu presvedčiť nanajvýš stádo „dezolátov“, ktorí bez použitia vlastného mozgu konzumujú ich propagandu. Holý fakt je ten, že oni opäť raz hanebne nevyužili príležitosť presvedčiť. Prečo? To vieme všetci: proti presile argumentov by nemali šancu.

Ivan Lehotský