Tieto problémy by sa rozšírili aj na iné oblasti vlády: keď sa neefektívnosť vlády jedného muža stretne s takmer neobmedzeným dosahom autoritárskeho štátu, ocitneme sa v situácii, keď sme vystavení moci, ktorá sa čoraz viac chce miešať do našich záležitostí a čoraz menej sa do nich dokáže dobre miešať. Podobná kríza sužuje aj hospodárstvo, čo sa viditeľne prejavuje v hrubom nesprávnom rozdeľovaní zdrojov: rad za radom ležia prázdne domy alebo im hrozí zbúranie pre nedostatok nájomníkov, ktorí by mohli platiť (nehovoriac o rodinách, ktoré by si mohli kúpiť), zatiaľ čo deti hladujú a muži sedia doma pre nedostatok užitočnej práce. Dusí sa aj kultúra, pretože zhora vnucované hodnoty schválené režimom nerozvíjajú (ako sa sľubovalo) prirodzenú tvorivosť človeka, ale ju jednoducho dusia.

Francis Fukuyama varuje, že bez liberálnej demokracie sa tento svet stane realitou. Proti jeho teórii je, samozrejme, nemalou výhradou, že tento svet existuje v podmienkach liberálnej demokracie, píše Declan Leary pre The American Conservative.

V eseji uverejnenej tento týždeň v časopise Atlantic tento starší predstaviteľ americkej politickej filozofie opäť obhajuje tézu o “konci dejín”, ktorú prvýkrát vyslovil v roku 1989 v eseji pre National Interest a neskôr ju rozšíril v knihe z roku 1992. Na prvý pohľad sa Fukuyamova teória zdá byť veľmi jednoduchá, po krátkom zamyslení sa začne zdať zložitá a po ďalšom zamyslení sa opäť stáva jednoduchou.

Po porážke sovietskeho komunizmu Fukuyama tvrdil, že konečne nastal koniec dejín, ktorý Hegel po prvýkrát umiestnil na koniec Francúzskej revolúcie. Liberálna demokracia spojená s kapitalizmom bola konečným bodom vývoja človeka a jeho vlád. Všetok pokrok smeroval k tomuto bodu a už nebolo kam ísť (možno okrem cesty späť).

Fukuyama bol dostatočne chytrý na to, aby názov eseje ukončil otáznikom, a aj jeho téza bola prezentovaná ako istý druh otázky: “Či má na konci dvadsiateho storočia zmysel, aby sme opäť hovorili o ucelených a smerujúcich Dejinách ľudstva, ktoré nakoniec dovedú väčšiu časť ľudstva k liberálnej demokracii.” Alebo naopak: či “existujú nejaké zásadné ‘rozpory’ v ľudskom živote, ktoré sa nedajú vyriešiť v kontexte moderného liberalizmu, ktoré by boli riešiteľné alternatívnou politicko-ekonomickou štruktúrou”. Na prvú otázku odpovedá áno a na druhú nie – samozrejme, v oboch prípadoch sa mýli.

V priebehu rokov spochybňovania Fukuyama pôvodnú odvážnu tézu kvalifikoval až do neexistencie – vrátane už knihy z roku 1992, ktorá svojím dodatkom “Posledný človek” triumfalistickú tézu fakticky zrušila. (V skutočnosti to “alebo, možno nie”, ktoré udržiavalo koniec dejín v pokoji posledné tri desaťročia, bolo obsiahnuté v priznaní prvej eseje, že “nie je možné vylúčiť náhle objavenie sa nových ideológií alebo predtým nepoznaných rozporov v liberálnych spoločnostiach”).

Termín je vypožičaný z knihy Tak prehovoril Zarathustra, ale Fukuyamov posledný človek nie je Nietzsche. Nietzscheho posledný človek je žalostné stvorenie, neschopné túžiť po niečom (a už vôbec nie dosiahnuť niečo nad rámec pohodlia). Fukuyamov posledný človek je len normálny človek na konci dejín – nemá nič viac ako pohodlie, ale nestratil túžbu po veľkosti, megalothymiu, ktorá je mu vlastná. A tak si Fukuyama vždy kládol otázku, či silnejšie sily, ako sú nacionalizmus a náboženstvo, môžu odtrhnúť dušu od liberalizmu.

Preto sa liberálni extrémisti ako Jonathan V. Last a Bill Kristol (sami sú nietzscheovskí, nie fukuyamanovskí, poslední muži) smrteľne boja nedávneho vývoja. Last sa v Bulwarku pýtal v reakcii na Fukuyamovu atlantickú esej: “Čo ak je to koniec dejín, ale liberalizmus prehrá?”

Kristol vyzdvihol niekoľko Lastových dôležitých otázok: “Čo ak problém spočíva v tom, že nejaká veľká časť občanov sa rozhodla, že nechce demokraciu, pretože demokracia dáva moc mimovládkam, ktoré nenávidia?” Jemnejšie: “Čo ak sa nejaká veľká časť občanov v demokracii rozhodla, že chce neliberalizmus ako voľbu? Nie preto, že by boli samoľúbi, klamali alebo sa mýlili – ale preto, že majú jasno v tom, koho považujú za svojho nepriateľa?

Ich vysvetlenie je nesprávne a zle motivované (zaujímavé je, že článok má podtitul “Nepriateľ sme my.”), ale na niečo tu narážajú. Zabudnite na veci typu priateľ – nepriateľ a povedzte to jednoduchšie: čo ak sa “určitá veľká časť občanov rozhodla, že nechce demokraciu… Nie preto, že by boli samoľúbi, alebo oklamaní, alebo pomýlení – ale preto, že majú jasno”.

Fukuyamova teória demokratického triumfalizmu – a pri všetkých jej výhradách ňou aj je – bola podrobená skúške. Všetky jej maximálne tvrdenia sa zrútili a dokonca aj tí, ktorí bili na vojnové bubny za jej pochod, začínajú pripúšťať, že možno boli príliš nádejní.

A tak Fukuyama prešiel k pragmatickejším argumentom: možno to s tou liberálnou demokraciou vpísanou do ľudských sŕdc bolo trochu prehnané – ale pozrime sa na alternatívy!

Po Alexandrovi Kojèvovi Fukuyama poukázal na Európsku úniu ako na najlepšie vyjadrenie svojho ideálu liberálneho megastátu. Niet však pochýb o tom, že Fukuyama, čerstvo po skončení služby v Reaganovej administratíve a po úvahách o konci studenej vojny, mal na mysli Spojené štáty, keď prvýkrát napísal knihu “Koniec dejín?”. Tak či onak, v roku 2022 nie sú ani USA, ani EÚ skvelým modelom riadenia – nehovoriac o riešení rozporov v dejinách a ľudskej prirodzenosti.

V údajnom protiklade k západným demokraciám vidí Fukuyama nové neliberálne mocnosti ako krehké a náchylné na otrasy. Ich lídri sú nedotknuteľní, ich štruktúry sú neefektívne. Svoju vlastnú štátnu kapacitu odhadujú až smiešne zle. Veľké skupiny obyvateľstva v skutočnosti nepodporujú svoju vládu. Spôsoby výroby, ktoré sú prezentované ako špičkové, sa ukázali ako nevhodné pre ľudskú spoločnosť. V Číne sa “obrovské obytné komplexy dynamizujú, pretože si v nich nemá kto kúpiť byty”. V Iráne liberálni demonštranti vychádzajú do ulíc na demonštrácie, ktoré sa často menia na násilné alebo polonásilné strety s políciou.

Azda jediný hodnotný kontrast medzi Západom a Východom je v otázke vojny na Ukrajine. Keď Putin v septembri oznámil, že pošle ďalších ruských mužov zomrieť za kúsok zeme, vraj Rusi, ktorí mali nárok na odvod, po tisíckach utekali k hraniciam, aby sa vyhli službe. Ríša Vladimira Putina je papierový tiger – nevyvoláva žiadnu lojalitu, povedzme, ako posthistorický režim, ktorý posiela chlapcov z Kansasu, aby sa vyhodili do vzduchu v Kandaháre kvôli programu rodových štúdií.

“Putinova legitimita,” píše Fukuyama, “bola založená na spoločenskej zmluve, ktorá občanom sľubovala stabilitu a miernu prosperitu výmenou za politickú pasivitu, ale režim túto zmluvu porušil a pociťuje dôsledky.”

Zdá sa teda, že neliberálne civilizácie sa od svojich osvietených náprotivkov líšia dvoma vecami. Prvou je, že pociťujú dôsledky porušenia sľubu “stability a trochy prosperity výmenou za politickú pasivitu”. Druhou je, že v ich idiotských vojnách slepo zomiera príliš málo ľudí. Návrat do histórie, teda na Krym, do Kábulu, na Taiwan alebo na americké pláne a do dolín, z ktorých ťahajú synov farmárov na smrť – môže byť hodný zábavy.