Erdogan sa počas návštevy Nemecka správal ako úspešný dobyvateľ. Hanba nemeckým politikom-slabochom i žurnalistom

Berlín 3. októbra 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:TASR/AP-Presidential Press Service via AP, Pool,Michael Sohn)

To čo sa cez víkend dialo v Nemecku, konkrétne v Berlíne a Kolíne, možno porovnať s rokmi 1529 a 1683, keď osmanskí Turci stroskotali pred bránami Viedne. Rozdiel bol len v tom, že tentoraz osmanskému dobyvateľovi Európy, Erdoganovi, predstaviteľovi politického islamu, boli mestské brány otvorené dobrovoľne a dokorán

Despotovi z Bosporu prichystali zbabelí nemeckí politici ešte aj červený pokrovec a umožnili mu skvelé gala-predstavenie.

To všetko napriek tomu, že neprišiel na oficiálnu štátnu návštevu, ale prišiel slávnostne otvoriť novú mešitu v Kolíne, ktorá je najväčšou v Nemecku. Hanba kresťanskej vláde CDU, že dovolila stavbu ďalšej obrovskej mešity v tak či tak už „premešitovanom“ Kolíne. Je to o to hanebnejšie, že Ankara nepovoľuje stavbu žiadnych kresťanských kostolov.

Gestá, akými sa prezentoval Erdogan v Nemecku možno pokojne porovnať s gestami Hitlera. Všetci despotovia, ktorí boli dobyvateľmi, sa vyznačovali svojím typickým pozdravom. Hitlerov fašistický pozdrav más je dostatočne známy, Erdoganov pozdrav, ktorým zdraví zástupy svojich prívržencov, je podobný Hitlerovmu. Demonštranti v Chemnitzi, ktorí napodobňovali Hitlerov pozdrav a boli políciou identifikovaní, boli v urýchlených procesoch odsúdení.

Erdoganov „fašistoidný“ pozdrav, mnohokrát počas návštevy v Nemecku opakovaný, neodsúdili ani len médiá. Aj nemecké médiá sa Erdogana obávajú.

„Otec všetkých Turkov“ – Erdogan, sa počas cesty Nemeckom všade dával ako veľký triumfátor, podobne ako voľakedy Cézar voči Germánom, keď ich jeho légie porazili.

Tlačová konferencia Erdogana s Merkelovej v Berlíne doslova symbolizovala úplné „vzdanie sa“ Nemecka veľkému víťaznému triumfátorovi. Veľa Nemcov sa hanbí za to, ako odovzdane a devótne sa najvyšší predstavitelia Nemecka voči suverénnemu Erdoganovi správali.

Počas tlačovej konferencie v Berlíne sa na nemeckého žurnalistu, s tureckými koreňmi, Ertugrula Yigita pred očami kancelárky vrhla bezpečnostná služba, a to len preto lebo mal na sebe biele tričko s nápisom „Sloboda tlače pre všetkých žurnalistov v Turecku“. Hoci sa bránil a vzpieral, bol vyvlečený z miestnosti. Hanba aj prítomným žurnalistom, že mu nepomohli a nepostavili sa proti bezpečnostnej službe. Boli voči nej v mnohonásobnej presile. Aj tí majú strach pred všemocným Erdoganom a jeho islamom. A to všetko sa deje na pôde Nemecka.

Zbabelá Merkelová sa k tomuto incindentu nevyjadrila vôbec a neskôr jej hovorca Seibert dokonca obhajoval násilné odstránenie žurnalistu Yigitu.

Prítomné kamery však všetko navždy zachytili:

V Berlíne bol pre nič za nič pri výkone svojej práce násilne odvedený nemecký žurnalista. Erdogan sa pozrie na Merkel a na tvári mu pohráva víťazný škodoradostný úsmev (a akoby chcel povedať „Vidím Angela, že aj ty súhlasíš s tým, že žurnalistov treba zatvárať“) . Merkel opätuje pohľad a na moment žmurkne očami na znak súhlasu. Následne si uvedomí svoju „zradu“ a nervózne odvráti zrak a pozerá sa s nehybnou tvárou na ľudí pre sebou. Scénka trvala len niekoľko sekúnd, ale jasne dokumentovala absolútnu prevahu a aroganciu Erdogana a bezmocnosť a zbabelosť kancelárky.

Inou obrovskou hanbou boli desiatky prítomných žurnalistov a redaktorov, prevažne z Berlína, ktorí nielenže telesne nezakročili, ale len bezmocne sedeli a ani len neprotestovali. Ani jeden a ani jediným slovom. Boli všetci ako zmeravení – nevedno od čoho.

A zlatým klincom programu, ktorý prebiehal úplne v réžii „mocného leva“ z Bosporu, bolo vystúpenie Erdogana na štátnom bankete, ktorý dal usporiadať nemecký prezident (nemal a nesmel to urobiť, napriek tomu to podlízavo urobil).

Turecký prezident počas banketu drzo zosmiešnil súčasné Nemecko (ktorého predstaviteľov len v nedávnej minulosti opakovane označoval za nacistov a pomáhačov teroristov), keď prítomným veľmi dôrazne citoval Bismarka: „Vzájomná láska Turkov a Nemcov je taká stará, že jej nikdy nič neuškodí.“

Prvý začal tlieskať prezident Steinmeier a ostatní sa k nemu pridali.

Roman Bednár