Washington 22. augusta 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Screenshot:YouTube)

Vpád vojsk v auguste 1968 zažil ako stredoškolský študent. Najprv si myslel, že je to len cvičenie, potom, že to rýchlo skončí, keďže boli všetci proti tomu. Napokon ho to z rodnej krajiny vyhnalo.

Moravan Bob Rychlík žijúci v USA pre TASR porozprával o živote po roku 1968, o tom, ako a prečo utiekol a aký ten útek bol. Bývalý režim prirovnal k zoologickej záhrade a kapitalizmus k džungli. Nečuduje sa, že niektorým ľuďom je za životom v bývalom režime smutno. Život v ZOO je totiž jednoduchší, v džungli treba o prežitie bojovať. Ak to však zviera zvládne, dostane sa na krásne miesta a uloví si veľkú korisť. Zviera v ZOO tie miesta a takú veľkú korisť nikdy nevidelo, preto je spokojné, myslí si Bob.

V noci z 20. na 21. augusta bol Bob doma v Krnove na letných prázdninách pred štvrtým ročníkom na strednej elektrotechnickej škole v Rožnove pod Radhoštěm. Tak ako mnohých ďalších v republike, zobudil ho hluk tankov a otriasajúci sa dom.

„Hovorili sme si, čo sa deje? Tí blbci asi robia nejaké manévre, cvičenie. Ráno sme vstali, pustili sme rádio a zistili sme, čo sa deje. Hrôza,“ spomína Bob.

Bob však zostal optimistom. Videl obrovský odpor národa a bol presvedčený, že sa to skončí a vojská odídu.

„Ale ako plynuli dni, týždne a mesiace, tak človek postupne videl, ako začali ľudia odpadávať. Tí, ktorí boli na začiatku proti tomu, sa začali prispôsobovať situácii. Tí vlastne prispeli k tomu, že sa tá skrutka každý rok utiahla. Ten tlak – ako keď si v lise a vždy pootočíš a už si hovoríš, že už to snáď nebude horšie, ale potom zase,“ povedal Bob.

Spomína si, že už ako študenti si rozprávali politické vtipy a videli, že to nie je v politike v poriadku. Dozvedeli sa o politických procesoch a o tom, čo sa dialo v Sovietskom zväze, vedeli o maďarskej revolúcii, no ako mladí chlapci si mysleli, že v Československu sa také niečo nestane.

„A keď prišla Pražská jar, tak to bolo akési nadšenie. Toho sme sa samozrejme zúčastňovali. Zrazu mal človek predstavu, že bude môcť vycestovať von, a že bude môcť verejne povedať, čo si myslí,“ spomína na mladícke nádeje.

Veci sa však otočili a prišiel život v pretvárke, dvojaký život – jeden v rodine a medzi spoľahlivými známymi, druhý v práci a na verejnosti. Bob pocítil tento tlak naplno o niekoľko rokov, keď sa v Tesle v Rožnove vypracoval na majstra smeny.

„Prišli za mnou, už som tam robil takmer desať rokov, že teda som vedúci pracovník a že by som mal byť členom strany, dávali mi prihlášku. Povedal, že je to pre mňa naozaj veľká česť, že si to nezaslúžim a že mám veľmi veľa iných záležitostí, ktoré robím a strašne som sa snažil z toho vyhovoriť, ale v podstate som povedal nie. Takže prestal som robiť majstra, okamžite, samozrejme. Potom som robil technológa a potom som odišiel do kancelárie, kde sa robili zlepšovacie návrhy, bol som referent pre zlepšováky a vynálezy. Tam bol môj vedúci strašne zažraný komunista. To som mal každý deň… prišiel som do práce a on prišiel vedľa a hovorí: to bol včera pekný sovietsky film v televízii. Pozerali ste sa Bob?“ spomína si Bob.

Onedlho si však uvedomil, čo svojím odmietnutím zapríčinil. Obom jeho synom sa v škole darilo veľmi dobre, no s jeho kádrovým posudkom by nemohli so vzdelávaním pokračovať na vyššom stupni. Riešenia boli dve. Poprieť svoje cítenie a zmýšľanie a žiť život v pretvárke, alebo odísť z krajiny. Bob sa rozhodol pre odchod. Jeho manželka súhlasila, najmä keď sa dozvedela, že Bob má tajné úspory. Už roky si odkladal všetko od darov od mamy po odmeny za vynálezy v práci.

„Ja som absolútne nemal predstavu, kam by som mal ísť, ja som len chcel ísť von. To je, ako keď sa urobí diera v tej zoologickej záhrade. Medveď nepremýšľa, že pôjde na ten strom alebo tam, to bolo úplne jedno – von, preč,“ povedal Bob.

Poslednou kvapkou do plného pohára bola na jar 1983 informácia od jeho politicky veľmi angažovaného a informovaného kamaráta. Ten mu povedal, že Najvyšší soviet ZSSR schválil zákon, podľa ktorého je možné, aby ďalší štát požiadal k pripojeniu k Sovietskemu zväzu ako ďalšia republika.

„A hovorím si: Tí blbci v Prahe to urobia a potom budeme súčasťou Sovietskeho zväzu. Tak to si hovorím, to sa nemôže stať. A potom sa nedostaneme von už nikdy. K nám chodili nejakí Rusi zo Sovietskeho zväzu a oni si pripadali v tom úbohom Československu ako na Západe. Tam to bolo ešte ďaleko horšie a tvrdšie. Tak som hovoril, my musíme preč. A bolo to veľmi ťažké, pretože som musel opustiť maminku, tá bola sama, otec zomrel, keď som mal desať,“ spomína so slzami v očiach Bob.

Náročné to bolo aj finančne. S rodinou žili od výplaty do výplaty, hoci aj on aj manželka boli vyučení a mali slušnú prácu. Spomína si, že do bytu si mohli kúpiť len jednu vec za rok. Jeden rok koberec, druhý záclony. Keď si po dlhých rokoch byt konečne zariadili, museli odísť. Nič, samozrejme, nemohli predať, aby nevzbudili podozrenie.

Bob ukazuje na gitaru, ktorú si priniesol a spevník Karla Kryla, pričom zdôrazňuje význam hudobníkov a pesničkárov v boji proti bývalému režimu. Pritom pokračuje v rozprávaní o odchode. Do zahraničia išli ako mnohí iní počas dovolenky v Juhoslávii. Povolenie dostali celkom rýchlo a vybrali si zájazd vlastnou dopravou. Auto však nemali, tak išli autobusom do Splitu a potom sa pripojili ku skupine dovolenkárov v Šibeniku. V kempe si postavili stan ďalej od ostatných, aby si ich nevšimli, keď odídu.

Bob priznáva, že nevedel, čo ho čaká, a ako to má urobiť. Vedel len, že z Juhoslávie sa občas ľudia nevrátia, takže nejaká cesta tam musí byť. Dúfal, že ju nájdu. Najprv sa neúspešne pokúsil kúpiť lístok na jednodňový výlet do Talianska. Potom sa s rodinou vybral nočným vlakom do Belehradu, kde ich prichýlila manželka pána, s ktorým sa spoznali v kempe. Oni jej za to kupovali potraviny. Nasledoval neúspešný pokus na nemeckom veľvyslanectve.

„Tam nám, samozrejme, povedali, že za strýkom v Nemecku sa po ceste domov nemôžeme zastaviť. Hovoril, že ten pas nie je platný a pýtal sa, či naozaj len chceme navštíviť uja. Ja hovorím nie, absolútne nemôžeme ísť späť, ja sa nechcem vrátiť,“ povedal Bob.

Nemec ich odkázal na kanceláriu Vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorá bola v Belehrade pri železničnej stanici. Keď tam prišli, objavili plný utečenecký tábor, kde už úradníci nových neprijímali. Bob sa však nevzdal a chodil tam deň po dni, až sa nakoniec aj s rodinou dostal na pohovor. Prijali ich a keďže tábor bol plný, poslali ich do hotela približne 40 kilometrov od Belehradu.

„Zistili sme, že je to hodinový hotel, kam šéfovia brali sekretárky a boli tam také špeciálne jedlá na drevenom uhlí, ktoré nám veľmi chutili. Objavili sme, že v našej izbe boli diery, cez ktoré sa zamestnanci pozerali, tak sme ich zapchali,“ spomína Bob s úsmevom a dodáva, že po nich prišli ešte ďalšie rodiny.

O približne šesť týždňov dostali od centra potvrdenie pre juhoslovanskú pohraničnú stráž, aby ich pustila cez hranice a rakúske vízum. Nasledovala jazda vlakom do Viedne. Prechod cez hranicu bol prekvapujúco hladký.

„Prišli, zobrali oba papiere, odišli a už nikto neprišiel. Tak sme sa pozerali, to bolo cez noc, či sú nápisy vonku juhoslovanské alebo nemecké. Keď boli nemecké, tak sme hovorili, už sme vonku. Boli sme radi, lebo jeden doktor, ktorý tam s nami bol a dostal tie isté dokumenty, nám neskôr telefonoval z Nemecka, že juhoslovanskí colníci ho nechceli pustiť, tak prerazil autom závoru,“ vysvetľuje Bob.

Predtým, než sa išli prihlásiť do centrálneho tábora v kasárňach v mestečku Traiskirchen pri Viedni, si narýchlo pozreli rakúske hlavné mesto. V tábore ich potom zaregistrovali a prvých päť dní strávili v miestnosti pre novoprišelcov, ako hovorí Bob, na izolačke. Vysvetľuje, že to preto, aby sa nemohli rozprávať s tými, ktorí už absolvovali pohovor. Aj do jedálne chodili v iný čas.

Pohovor trval asi 15 minút a pýtali sa ich na dôvody odchodu a ako boli diskriminovaní. Potom dostali preukaz, ktorý ich oprávňoval na pobyt a vstup do tábora.

„Kedykoľvek sme mohli ísť von, nie ako sa to prezentovalo v českej alebo slovenskej televízii, že sme tam zatvorení v nejakom tábore, ako keby to bol nejaký koncentrák. My sme mohli kedykoľvek odísť, ale späť by sme sa dostali len s tým preukazom a to bolo, aby sa tam nedostali českí špióni,“ vysvetlil Bob.

V tábore mali k dispozícii aj zdravotnú starostlivosť a dostali na výber z niekoľkých organizácií, ktoré pomáhali utečencom s umiestnením v novej krajine. Oni si vybrali organizáciu Catholic Charities so sídlom pri Washigtone, ktorá dodnes pomáha utečencom z celého sveta.

„Tak sme si povedali, že skúsime Nemecko, tam je ten strýc od manželky, ale Nemci všetkých odmietali. Sme tam čakali, prišiel konzul a pýtal sa, prečo tam sme, prečo tam čakáme. Tak jedna kamarátka, ktorá vedela po nemecky, hovorí, že by sme chceli do Nemecka. Warum? Prečo? Už taká reakcia. Na tom pohovore chceli vedieť, čo robili naši rodičia počas Druhej svetovej vojny. Ak by boli v SS, Gestape, tak by nás zobrali. Ja som bol úplne šokovaný. Či naše deti mali nemecké vychovanie a či majú nemecké cítenie. Takže… Dokonca tatko od Vilmy, hoci bol Nemec, tak bojoval proti Nemcom, zúčastnil sa na invázii z Anglicka, takže to sme mali pohnojené. Takže nás zamietli, ale potom som sa dozvedel, že oni zamietali automaticky každého a že sa musí každý odvolať, keď chce skúšať ďalej. My sme si povedali, tam absolútne nejdeme, to nechceme,“ vysvetlil Bob.

Povedali si, že nezostanú ani v Rakúsku, lebo to je veľmi blízko, a čo ak by sa komunizmus prevalil cez hranice. Bob túžil po Spojených štátoch, no jeho manželka sa bála kriminality, ktorú videla v amerických filmoch a chcela ísť do Kanady. Bob ustúpil s tým, že do USA to z Kanady nebude mať ďaleko. Na kanadskom veľvyslanectve však zažili ďalší nepríjemný prístup konzula. Pýtal sa ich, či si predtým požiadali o inú krajinu a keď sa priznali k Nemecku, tak im povedal, aby sa vrátili a pokúšali sa ďalej o Nemecko. Tak prišli predsa len na rad Spojené štáty. Od požiadania čakali na pohovor tri mesiace.

„Som presvedčený, že medzitým si o nás zistili všetko možné a v podstate, keď sme išli na to interview, tak už bolo rozhodnuté, bolo veľmi príjemné. Nakoniec nám povedali, že oznámenie dostaneme poštou a dal nám adresu nejakého doktora, ku ktorému sme mali ísť na vyšetrenie. Vedeli sme, že oni tam nikomu nehovoria, či vás berú alebo nie, aby tam ľudia nerobili nejaké scény, ale že keď vás pošlú k doktorovi, tak ste prijatý,“ spomína Bob.

Všetky tieto pokusy a pohovory trvali niekoľko mesiacov. Z Juhoslávie prišli do Rakúska na konci septembra a v máji na budúci rok leteli do USA. V Rakúsku bývali spolu s ďalšími rodinami v gasthause, kde Bobova manželka Vilma pomáhala domácej panej štrikovaním a deti s prestieraním stolov. Bob mal prácu načierno vo výrobni vriec. Vilma spomína na toto obdobie ako na dobré. Vraj to bolo skoro ako dovolenka. Spoznávali nové miesta, mali nádej na lepšiu budúcnosť a stále oslavovali – vždy keď nejaká rodina dostala azyl. S mnohými sú dodnes v kontakte, či už sú v Austrálii, Kanade, v USA či naspäť v Česku. Vilma však spomenula aj negatívny zážitok, ktorý ich v Rakúsku sprevádzal – závisť medzi Čechmi a Slovákmi.

Do Spojených štátov smerovali do mesta Baltimore, do ktorého ich nalákal známy, ktorý tam už bol a ktorému pomáhala tá istá organizácia. Až neskôr sa dozvedeli, že v dokumentoch mali pôvodne napísané úplne iné mesto v inej časti krajiny. V Baltimore ich čakala pracovníčka Catholic Charities Cherry, ale aj prekvapenie.

„Oni pre nás nemali žiadne ubytovanie, tak ona nás zobrala domov. Absolútne nečakané,“ uviedol s dojatím Bob.

Organizácia im hneď vybavila kurz angličtiny. Spomínajú si, že boli v triede jedinými Belochmi, čo bol pre človeka z Československa kultúrny šok. Navyše ich potom ubytovali v černošskej štvrti, v byte nad obchodom s alkoholom, kde bol každú noc hluk a neporiadok. Bob si do desiatich dní od príchodu našiel prácu.

„Ale bola to práca na páse. Tam som začal. Nástupný plat päť dolárov za hodinu a za dva týždne mi pridali na 5,57, že som bol dobrý pracovník. A už som hneď robil nadčasy,“ hovorí Bob s úsmevom.

Bob by rád odkázal mladej generácii, ktorá bývalý režim nezažila, aby nepovažovala demokraciu a slobodu za garantovanú samozrejmosť. Je v ich rukách, či ich budú mať alebo nie. Aj v Československu bola predtým demokracia.

„To, čo sa stalo v našej krajine, sa môže stať inde, môže sa to stať v znova v Českej republike alebo na Slovensku, pretože tie myšlienky tu zostávajú a je veľa ľudí, ktorí hovoria, že za komunistov bolo lepšie. Lepšie bolo v tom, že my sme nevedeli, akí sme všetci chudobní. Ale boli sme na tom všetci rovnako mizerne a my sme sa porovnávali len jeden s druhým,“ myslí si Bob.

Spomína si, že keď začali v Baltimore obaja pracovať, potrebovali každý auto. Jeho mama to potom na Morave spomenula susedovi a ten sa na ňu oboril, že predsa nikto nemá dve autá a že ona klame.

„A vlastne až teraz vidím, že i tí komunisti, ktorí boli v strane, sa mali len o trochu lepšie než my, ale to im stačilo. Koľko ich tam malo také vily, ako majú ľudia tu? Mali dom, mali auto, ale mali len nejaké obyčajné české auto. A pre tak málo… ale mali tú moc… ako chutí moc, ako napísal Mňačko. To naozaj vystihol,“ povedal Bob.

Tomu, že niektorým je za socializmom smutno a kapitalizmus kritizujú, rozumie. Dokonca s nimi v niektorých veciach súhlasí, ale je presvedčený, že nič lepšie ako kapitalizmus sme zatiaľ nevynašli. Život v socializme bol síce podľa neho jednoduchší, ale nie prirodzený.

„To je práve to porovnanie ZOO a džungľa. V zoologickej záhrade sa majú všetci rovnako, všetky zvieratá dostanú rovnako nažrať, a keď je jedna ovca chytrejšia než druhá, tak jej to nie je nič platné. Majú tam ochranu pred divou zverou, nedávajú im žrať nejaké jedovaté rastliny, ale je to obmedzené. Džungľa, tam je voľnosť, ale je nebezpečná. Tam musí byť chytrosť, sila, ľudia sa musia snažiť – teda zvieratá v džungli sa musia snažiť, aby prežili. Sú tam však nádherné miesta a keď nájdu korisť, majú ju celú. To je ten kapitalizmus,“ vysvetlil Bob a dodal, že tá dravosť divých zvierat je aj ľudskou náturou a kapitalizmus je preto pre nás prirodzenejší.

„Najprv nadávali na Rusko, teraz je to vina Ameriky, tí to tu zaviedli. Teraz máme zlé školy. Kto vás nútil, aby ste zmenili školstvo? Američania vás nenútili, aby ste učili podľa hlúpeho amerického systému a aby ste rozmaznávali vaše deti tak, ako ich rozmaznávajú v Amerike. Prečo ste prijali všetko zlé? To dobré ste si mali nechať a prevziať len to dobré. Mať najlepšie z oboch svetov. Teraz máte akoby najhoršie z oboch svetov. Ale čo mám robiť? Keď tam prídem, tak si to vypočujem, a to čo som teraz povedal vám, ani nemôžem povedať, lebo by sa ľudia hnevali. Ale budú sa na mňa hnevať aj teraz, keď som to hovoril do tohto mikrofónu,“ povedal Bob.

Na otázku, či po roku 1989 uvažoval o návrate do Česka, odpovedal, že keď tam chodil v prvých rokoch, tak mal vždy pocit, že sa vracia do minulosti, pretože všetko bolo stále rovnaké, „len stromy boli väčšie“. Neskôr ho znechutilo znečistenie reklamami a bilbordmi a necitlivá architektúra. A ešte neskôr rozkrádanie a politici, ktorí boli vždy o krok pozadu za zlodejmi.

„Som si hovoril, čo sa to tam deje. Tam je ten chvatný, raný kapitalizmus. Amerika si tým tiež prešla a bohužiaľ to bude trvať nejaké obdobie, než si ľudia vybojujú ten jemnejší kapitalizmus. Tí ľudia si to musia vybojovať, tu to bolo rovnaké,“ zdôraznil Bob a opäť dodal, že je to na ľuďoch. Začať podľa neho treba zdola. Ľudia nemôžu očakávať, že nejaký prezident všetko vyrieši.

„Nepríde rytier na bielom koni, ktorý mávne mečom a všetko sa zmení,“ dodal Bob.