Prináša neustále morálne aj existenčné dilemy, pred ktorými kresťan, pokiaľ si chce uchovať svoju vieru, neujde. Bude ich musieť vyriešiť v prospech viery a pokúsiť sa zároveň minimalizovať ohrozenie zo strany nepriateľského sekulárneho systému.

Tento systém sa neuspokojí, podobne ako všetky pohanské režimy, neutralizáciou kresťanskej kultúry, ale usiluje sa o jej zničenie. Tomu sú podriadené aj opatrenia sekulárneho režimu na pracoviskách, v školách, vo verejnom priestore alebo v rodinách. Pre kresťanské rodiny s väčším počtom detí tak vzniká kolotoč neustáleho strachu, týkajúci sa zasahovania štátu do života rodiny.

Jednou z možností ako tomuto vplyvu aspoň čiastočne uniknúť, je presunutie rodiny na vidiek. Vidiek, najmä vo východnej Európe, má ešte stále mnoho z tých vlastností, ktoré ho môžu urobiť pre kresťanské rodiny atraktívny. Útek mnohých rodín zo západnej Európy do Maďarska, Poľska, Čiech či Slovenska, je toho dokladom, ktorý sa bude s nastupujúcimi trendmi neustále potvrdzovať. Aké sú teda pozitíva vidieka?

1. Vidiek je konzervatívnejší

Vidiek, nielen ako lokalita, ale aj ako špecifická forma prebývania a hospodárstva bol vždy konzervatívnejší ako mestské a veľkomestské aglomerácie. Platilo to už v staroveku a platí to aj dnes. V čase, keď sa centrum Rímskej ríše topilo v morálnej žumpe, ktorú tak výstižne popísal Iuvenalis vo svojich satirách, sa život na vidieku odvíjal ďalej po vychodených stáročných cestách. Ozveny morálnej skazenosti doliehali na vidiecku perifériu len okrajovo.

V súčasnej dobe informačných technológii samozrejme nemôžeme očakávať, že na vidieku nájdeme pastorálnu a rustikálnu idylu. Slovenský vidiek je rovnako zasiahnutý morálnym úpadkom, podobným tomu v mestách. Avšak, a to je podstatné, ešte stále v menšej miere. Navyše, aj napriek morálnemu úpadku, si vidiečania uchovávajú prirodzené konzervatívne inštinkty, ktoré sa síce nemusia týkať pohlavnej morálky, ale zato veľmi presne reagujú na obranu súkromného vlastníctva a na zasahovanie štátu do vecí, do ktorých nemá čo „pchať nos“. Kresťan, ktorý sa dostane so štátom do sporu na vidieku, môže očakávať od spoluobčanov väčšiu pomoc, ako v meste.

Špecifikom slovenského vidieka je jeho pretrvávajúci kresťanský charakter. Niet preto divu, že už komunistickí súdruhovia rozpútali v 50. rokoch kampaň, ktorá mala pritiahnuť z vidieka čo najviac ľudí do miest. Vedeli dobre, že vo vidieckych komunitách sa im „starého človeka“ nepodarí tak ľahko zničiť. Podobným úvahám sa nepochybne venujú aj neomarxistickí súdruhovia v Bruseli, ktorí svojho času hodnotili Slovensko ako krajinu s príliš veľkým počtom vidieckeho obyvateľstva a s príliš veľkým počtom bytov a domov v súkromnom vlastníctve. Na otázku, čo môže prekážať Bruselu, ktorý tak adoruje eko-socializmus a údajnú slobodu jednotlivca na tom, že ľudia žijú na vidieku a majú svoje vlastné byty a domy, si každý zaiste dokáže odpovedať sám.

Tento pretrvávajúci kresťanský charakter, v rámci ktorého odmietajú obyvatelia vidieka LGBT propagandu, rodové nezmysly a vďaka kolektívnej súdržnosti sú schopní isté indivíduá, ktoré by im podobné ideológie chceli zavádzať v malej komunite, mnohými spôsobmi odradiť a segregovať, je veľmi vítaným bonusom pre kresťanskú rodinu, ktorá sa uchýlila z mesta na vidiek pred tlakom sekularizovanej kultúry.

Samozrejme, táto konzervatívnosť vidieka má aj svoju negatívnu stránku, ktorou je väčší sklon k poverčivosti a k magickému vnímaniu prírody. Tieto negatíva sú však zanedbateľné v porovnaní s tlakom, ktorý sa chystá na kresťanov v blížiacej sa dobe. Navyše sú skôr spontánneho rázu, než systematického a preto prežívali na vidieku, viac či menej potláčané, aj počas kresťanskej éry.

2. Vidiek je krajší

Tristný pohľad na slovenské mestá, spustošené socialistickou industriálnou výstavbou a asanáciou celých historických štvrtí, ktorý teraz dopĺňa developerské besnenie neomarxisticko-kapitalistických finančníkov, je sám osebe dostatočnou pohnútkou k tomu, aby človek, majúci aspoň zvyšky estetického cítenia, balil kufre a odišiel. Vidiek, aj keď tiež v jeho prípade nemôžeme podliehať idealizácii, je jednoznačne krajším miestom na bývanie a život. Dominantami v dedinách ešte stále nie sú ohavné paneláky ani odporné banky, vulgárne supermarkety či ubíjajúce priemyselné parky, ale kostoly.

Pre rodinu, deti a celkovo pre duchovný rozvoj kresťana, je zaiste vhodnejšie byť každodenne konfrontovaný s krásou a malebnosťou a nie s ohavnosťou a sterilnosťou slovenských miest, v ktorých sú zvyšky (skutočne len zvyšky) historických centier lemované tým najúpadkovejším typom industriálnej architektúry.

3. Vidiek je sebestačnejší

Vidiek poskytuje väčšie možnosti potravinovej aj materiálnej sebestačnosti a teda aj nezávislosti na štáte. Pocítili to ľudia v mestách vždy, akonáhle vypukol nejaký vojnový konflikt alebo sociálna kataklizma. Tam, kde v mestách začínal hlad, tam vidiek ďalej žil, aj keď možno omnoho skromnejšie ako inokedy, ale žil.

V nastupujúcej ére je pre kresťana dôležité nebyť potravinovo a materiálne závislým na štáte, ktorý môže túto závislosť využiť na široké morálne vydieranie a korupciu. Nedajú sa vylúčiť samozrejme, možné snahy štátu ovplyvňovať túto stránku veci aj na vidieku, ako o tom svedčí činnosť komunistov na dedinách v 50. rokoch, navyše v súčasnosti potenciálne vylepšené vysokou monitorovacou technikou, avšak realita na vidieku je vždy taká (a obzvlášť na východoeurópskom vidieku), že akonáhle sa pokrokové „oko Saurona“ odvráti, všetko sa tam vráti do starých koľají.

4. Vidiek je menej sledovaný

Vidiek je miestom, kde bdelé oko štátu a systému dovidí slabšie. Dôvodov je mnoho, ale všetky by sa dali zhrnúť pod ľudský faktor. Predovšetkým, mestskí intelektuáli, kaviarenskí povaľači a proletári vidiek neznášajú (kompenzujú to ochkaním nad prírodou) a hnusia si ho. To samo o sebe vytvára psychickú averziu k tomu, aby sa vidiekom zaoberali. Už francúzsky spisovateľ Céline, ako dieťa parížskej pasáže, zanechal vo svojom románe Cesta do hlbín noci strhujúci a otvorený popis hnusu veľkomestského človeka nad vidiekom. Tieto pocity pretrvávajú a preto zaoberať sa vidiekom je pre mestského revolucionára vždy niečím „za trest“. Preto mohli v Sovietskom zväze prežívať šľachtické rodiny celých 70 rokov (!) v tajge, bez toho, aby ich režim vyrušoval a spokojne sa dožiť roku 1990. Otravovať sa vidiekom je pre súdruhov robota navyše, a to krajne nepopulárna.

Odsťahovať sa na vidiek, bolo na Slovensku po roku 1948 bežnou formou úniku. Centrum vymáhania moci je automaticky ďalej, nedokáže všetkých efektívne postihnúť a skontrolovať. V súčasnej dobe to môže znamenať, že nebude kresťana naháňať do akcií, ktoré budú v meste povinné, sledovať podrobne výchovu detí, kontrolovať dodržiavanie stále nových a nových eko-predpisov, sledovať „protištátne“ (po novom politicky nekorektné) reči v krčme alebo medzi susedmi a pod.

5. Vidiek je bližšie k lesom

Tento podstatný detail je veľmi dôležitý, pokiaľ hrozí skutočné fyzické nebezpečenstvo od prenasledovateľov. Ak sa v blízkosti dediny nachádza les, či dokonca, ako býva na Slovensku bežné, súvislý pás zalesnenia, ktorý sa ťahá cez viacero okresov, je les tou najľahšou cestou k úkrytu a k bezpečnému úniku. Umožňuje presúvanie a ukrývanie celých rodín a náklady, ktoré spôsobuje štátu hľadanie, najmä pokiaľ je roztrúsené a orientované na veľké množstvo unikajúcich skupín, sú dôvodom, prečo štát čoskoro mávne nad touto činnosťou rukou a uspokojí sa jednak s tým, že nahnal strach a v druhom rade s tým, že prenasledovaní nebudú vyvíjať nejaké protiakcie a zostanú zalezení v „pelechoch“. Odtiaľ postupne môžu vystrkovať hlavy a časom sa vrátiť, keď štátny bystrozrak prejde do štádia otupenosti.

6. Vidiek je solidárnejší

Numerická obmedzenosť vidieckej komunity, každodenné kontakty a rodinné, hospodárske či priateľské väzby, automaticky vyvolávajú pocit spolupatričnosti, a chtiac či nechtiac, aj určitej spoločnej vyhranenosti voči okoliu a svetu. Dedina pozerá na iné dediny „cez prsty“, každého cudzinca okamžite spozoruje, okomentuje a navzájom si to medzi ľuďmi ohlasuje. Všetko, čo prichádza do dediny zvonka, považuje za potenciálne nepriateľské.

To vyvoláva pocit spolupatričnosti a spojenectva voči spoločnému nepriateľovi. Preto na vidieku, na rozdiel od anonymného mesta, môže kresťan, v prípade potreby, viac počítať so solidaritou. To sa týka tak materiálnej pomoci, ako aj morálnej podpory a bezpečnosti. Pokiaľ bude odrezaný od zdrojov príjmu, tak na vidieku mu určite pomôžu susedia s potravinami, pokiaľ sa bude musieť skrývať, tak je menší predpoklad, že ho udajú (aj keď samozrejme nie nulový). Ale aj v čase pokoja si ľudia na vidieku požičiavajú náradie, vzájomne si pomáhajú, deti sa každodenne spoločne hrajú, čo vytvára nové úzke vzťahy a posilňuje komunitný charakter súdržnosti.

7. Vidiek je lacnejší

Jednou z veľkých výhod vidieka je lacnosť tamojšieho života oproti životu v meste. Dopestovaním veľkého množstva potravín, ale aj rezignáciou na každodennú vysokú mestskú „parádu“ najmä u mužov, ako aj absenciou návštev v rôznych reštauračných zariadeniach, dochádza k značným finančným úsporám. Rovnako nákup potravín od susedov, či od poľnohospodárskych družstiev alebo farmárov priamo v dedine vychádza, bez sprostredkovania rôznych distribučných sietí, lacnejšie. Navyše, táto pestovateľská a chovateľská stránka pobytu na vidieku sa dá zintenzívniť alebo utlmiť podľa okolností. Pôda v súkromnom vlastníctve (pokiaľ nám súkromné vlastníctvo pôdy vydrží) poskytuje nehybnú základňu pre nezávislosť a sebestačnosť.

Po vidieku sa dá presúvať na rôznych vehikloch, ktoré nevyžadujú neustálu kontrolu a servis, prípadne nespĺňajú eko-socialistické normy a zároveň to nevzbudzuje neželanú pozornosť (viď bod 4). V prípade núdze je palivové drevo, minimálne v legálnej forme popadaných papekov, ľahko dostupné. Chov zvierat, ktoré potrebujú na svoju obživu len prírodné a ľahko dostupné zdroje, je lacný sám osebe. Najmä sliepky alebo zajace dokážu pokryť svojím mäsom a vajíčkami potreby po celý rok.

8. Vidiek je zdravší

Argumentom asi najznámejším a najpopulárnejším, v mestskom prostredí, je vysoký stupeň zdravého spôsobu života na vidieku. Ten samozrejme nespočíva len v predstave dovezenia sa autobusom na dedinu a nadýchania sa ozónu, ale v celkovom spôsobe života. Práca v záhrade či v prírode, častý pohyb a pravidelný režim majú nepochybne blahodarný účinok na telesné zdravie. Kresťanská rodina, pracujúca spolu, pokiaľ je dostatočne veľká a vie si prácu zadeliť medzi svojich členov, tak v jednom ťahu pri spoločnej práci nahradí telocvik, dychové cvičenia, hru, spoločenskú besedu, nácvik manuálnej zručnosti a pod. Pokiaľ sa pridajú aj susedia, tak majú za sebou aj spoločenskú udalosť a nemusia sa otravovať cestovaním do mesta.

Ale ani duševné zdravie nepríde skrátka. Vidiek oproti mestu vykazuje menej patologických javov (aj keď úplne ich vylúčiť nie je možné), stresu, paniky či hystérie (napríklad pri nákupoch), ktoré sú sprievodným a častým javom v mestách. Aj život kresťanských manželov, pokiaľ sa budú držať učenia Cirkvi ohľadom manželského spolužitia, nebudú sa brániť prirodzenej plodnosti a neustále sa zaoberať tým, ako našetriť na dovolenku a novú sedačku, nadobudne onú rustikálno-bukolickú podobu, v minulosti u nášho národa bežnú, v ktorej bolo legitímne plodenie detí radosťou bez stresu a neustáleho vnímania tehotenstva ako katastrofy a v ktorom sa manželia skutočne stávali po duchovnej aj telesnej stránke jedným telom a jednou dušou.

9. Vidiek nezaujíma migrantov

Veľmi podstatným a doteraz málo spracovaným a oceňovaným argumentom pre odchod na vidiek, je všeobecne pozorovateľný a stáročiami overený postoj moslimských komunít, ktoré sa pohybujú smerom na sever – nezaujíma ich vidiek. To je, pod zorným uhlom nastupujúcej éry – štátom a Bruselom podporovanej migrácie, pre kresťanov veľká útecha. S týmto javom majú Slováci skúsenosti ešte z čias tureckej okupácie Uhorska. Moslimský okupant sa uspokojil s pravidelnou platbou dane a sporadickým rabovaním a plienením vidieka; inak k nemu zostával ľahostajný a zdržiaval sa v mestských aglomeráciách. Preto sa na Balkáne kresťania, najmä v Albánsku, utiahli do hôr a tam prežili celé stáročia tureckej okupácie.

Vybavení zbraňami a dostatočnou zručnosťou v ich obsluhovaní, dokázali si uchovať autonómiu a okupanti, po niekoľkých pokusoch, ktoré ich stáli neúmerné straty a priniesli im mizerné zisky, rezignovali. Situácia je rovnaká aj dnes. Migranti, hojne využívajúci štedrý sociálny systém, necítia k vidieku nijakú afinitu. Pokiaľ sa teda chce kresťanská rodina vyhnúť potenciálnemu šikanovaniu svojich detí moslimskými školákmi, čo je jav v západnej Európe nie nezvyčajný, vidiek a najmä kopcovitý terén, predstavuje vítané riešenie.

10. Vidiek prebúdza v človeku prirodzenú zbožnosť

A nakoniec to podstatné: život na vidieku prebúdza v človeku prirodzenú zbožnosť, aj keď nie z prirodzenosti samozrejme kresťanskú. Avšak hrozba prírodných živlov, potreba neustále vymáhať od prírody určitým spôsobom obživu, bližšia možnosť pozorovať smrť, či už zvierat alebo ľudí, to všetko vedie človeka k tomu, aby sa nespoliehal len na svoje sily, ale prosil Boha často o pomoc. Menej obklopený produktami ľudskej tvorivosti, techniky a vedy, za to viac obklopený kolosálnymi prírodnými dôkazmi práce Stvoriteľa, cíti svoju malosť a nepatrnosť.

Prosba k Bohu o pomoc, spojená so strachom o svoju rodinu či o život, vtláča do pier modlitbu často aj tým najspupnejším. V spojení s prežívajúcim kresťanským charakterom slovenského vidieka, v ktorom pri ceste z lesa je možné vždy naraziť na Božie muky alebo na kaplnku, do ktorej je možné sa uchýliť a pomodliť, v ktorom sa dá pri krížnych cestách naraziť na výjav ukrižovaného Božieho Syna a v ktorom znie zvuk zvonov z kostola, vytvára táto prirodzená zbožnosť vidieka predpoklad pravdepodobnejšieho uchovania kresťanskej viery u jeho obyvateľov.

Aj keby mal vidiek len túto prednosť, tak by sa oplatilo naň presťahovať, avšak výhod, ako je evidentné, je omnoho viac. A mnohé zrejme ani neboli vymenované.

Branislav Michalka

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.