Ústrednou témou „plánu obnovy“ je nástroj „Next Generation EU“, čo je balík financií v objeme 750 miliárd eur. Toľko peňazí pokope nikto nemá a dá sa rozumne predpokladať, že podstatná časť z nich sa v konečnom dôsledku bude musieť vytlačiť „z ničoho“.

V praxi to bude znamenať, že európske peniaze stratia hodnotu, čiže v konečnom dôsledku to zaplatíme my všetci – tie peniaze totiž v skutočnosti vzniknú tak, že naše úspory a naše výplaty síce ostanú číselne rovnaké, ale reálne za ne budeme môcť menej kúpiť.

A vlastne tak zaplatíme účet dvakrát: druhýkrát samozrejme preto, lebo tie peniaze nedostaneme ako dar, ale to budú pôžičky, ktoré bude treba o niekoľko rokov splatiť.

V princípe by nemuselo byť zlé riešenie sa o obnovu Európy po koronovej katastrofe nejako podeliť, veď ak vznikli objektívne škody, ktoré nikto nezapríčinil, niekto to zaplatiť musí a po správnosti by sme sa na to mali zložiť všetci, veď musíme byť solidárni. Otázka však je, čo rozumieme pod pojmom „obnova Európy“.

Hovoria o digitalizácii. Ale je digitalizácia obnovou po katastrofe? Hovoria o „zelenej ekonomike“. Ale je zelená ekonomika obnovou po katastrofe? A vlastne, ktoré z výdavkov štátu sú vynaložené na skutočnú obnovu, čiže nápravou škôd spôsobených či už priamo koronavírusom, alebo vypnutím ekonomiky v rámci prevencie?

Nepochybne, časť tých výdavkov je naozaj spojených s koronakrízou. Lenže, žiaľ, s týmto fenoménom prišiel aj jeden nepríjemný sprievodný jav, ktorý sa týka všetkých úrovní: od európskej, cez národnú, až po lokálnu: vznikol tu obrovský priestor pre politických podvodníkov na zneužitie situácie, na korupciu a „ulievanie“ peňazí pod zámienkou škôd spôsobených koronakrízou kamsi úplne inam. Pekne a na plné ústa o tom hovorí aj poslanec Tomáš Taraba (nezávislý) TU.

Najpodstatnejšia otázka teraz je, čo bude s tými peniazmi. Kam reálne pôjdu? Toto je nepochybne kameň úrazu, a je to jasné všetkým zúčastneným – no, možno okrem niektorých východoeurópskych delegácií, ktoré sa venujú viac belgickému pivu, než reálnej europolitike.

Hašterenie sa o peniaze, nie nepodobné tomu medzi babami na trhu, to je dôvod, prečo sa rokovania ťahajú od piatka, a prečo Holanďania, Rakúšania, Dáni, Švédi, Fíni, teda krajiny, kde si ich predstavitelia zachovali zvyšky porozumenia súvislostiam, resp. možno nie sú celkom bezhlavými vykonávateľmi príkazov z bruselskej centrály, chcú vyrokovať nejaké výhody. Je im jasné, že rokovania sú teraz najmä o tom, kto bude musieť viac platiť – a oni sú na znevýhodnenej strane.

Je tu totiž princíp solidárneho prerozdeľovania, keď finančne problémové (niekto by povedal, že nedisciplinované) krajiny dostanú podstatne viac ako iné. Aby sme boli konkrétni, podstatná časť peňazí sa rozdelí Taliansku a Španielsku. Áno, isteže tie krajiny boli silne postihnuté koronavírusovou pandémiou, ale život sa predsa rovnako zastavil aj inde.

A čiste náhodou tie dve krajiny boli ekonomicky na tom veľmi zle, pokiaľ ide o zadĺženie, už pred koronou. A tak, keď sa na to pozrieme s trochou odstupu: kam teda reálne pôjdu peniaze, ktoré my všetci zaplatíme „na obnovu Európy“? Z veľkej časti do nemeckých, francúzskych a iných bánk ako splácanie starých talianskych a španielskych dlhov…

Nuž, s istou dávkou cynizmu môžeme povedať, že svojím spôsobom to naozaj bude spôsob obnovy Európy, keďže bez záchrany Talianska a Španielska by Európa mala naozaj veľký problém. Vlastne, presnejšie povedané, nie Európa, ale konkrétne EÚ by mala problém.

So zadlžovaním Európy cez „program obnovy“ sa súčasne hovorí aj o nových „európskych daniach“ z uhlíka, plastov, digitálnych či finančných operácií. Vraj tieto dane z veľkej časti môžu splatiť ten obrovský dlh, ktorý na seba máme zobrať. Lenže toto je čistý, ehm, aby sme ostali v slušnej terminológii, povedzme že populizmus.

Uvalenie nových daní na ekonomické subjekty totiž vôbec nie je opačný proces k zadlžovaniu – tie peniaze nevzniknú samy od seba, niekto ich bude musieť zaplatiť. Teda je to len ďalšie vyciciavanie obyvateľstva, pretože je celkom jasné, že tieto dane si výrobcovia premietnu do cien, ktoré zase len zaplatíme my všetci.

Takže toto bruselské figliarstvo nakoniec zaplatíme ešte tretíkrát…

No a ešte je tu jedna dôležitá, a asi tá najpodstatnejšia pointa, o ktorej už hovorili mnohí. Vzniká tu precedens, ktorým EÚ berie členským štátom určité právomoci a nenápadne tak urobila veľmi dôležitý krok k ďalšej centralizácii.

Komisár Johannes Hahn, ktorý je zodpovedný za rozpočet EÚ, vysvetlil, kde je podstata „plánu obnovy“, o ktorom sa teraz v Bruseli jedná: „Spoločnými silami môžeme dosiahnuť to, že Európa bude konkurencieschopnejšia, odolnejšia a zvrchovanejšia.“ Ale čo presne znamená, že EÚ bude zvrchovanejšia? Boli doposiaľ národné členské štáty málo zvrchované? Odpoveď iste poznáte aj sami: tu vôbec nejde o zvrchovanosť členských štátov, ale práve o zvrchovanú moc Bruselu, ktorý by veľmi rád bol zvrchovaným pánom nad celou Európou. A koronakríza mu pri týchto plánoch prišla veľmi vhod…

Ivan Lehotský