Čo to stvára Peter Pellegrini?

Bratislava 13. marca 2023 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Na Pellegriniho taktiku a stratégiu politického fungovania v súvislosti s blížiacimi voľbami podrobne pozrel politický komentátor a analytik Eduard Chmelár. Jeho postrehy vám prinášame v plnom znení

Eduard Chmelár píše:

Hovorí sa, že keď nepriateľ robí chyby, netreba ho vyrušovať. Peter Pellegrini však nie je nepriateľ, preto si zaslúži pár slov. Líder Hlasu-SD si získal mnohých voličov svojím príjemným, kultivovaným a umierneným vystupovaním, ktoré tvorilo základný predpoklad pre politiku založenú na tolerancii a spoločných záujmoch. Namiesto hľadania prienikov však uviazol v čoraz hlbšom a hmlistom bahne neurčitosti. Z jeho neschopnosti alebo strachu vyjadriť jasný postoj sa stala taktika, ktorá mu vynášala stabilne a pravidelne okolo 20 percent preferencií v prieskumoch. Inými slovami, Peter Pellegrini si urobil z alibizmu firemnú značku. Lenže ako sa blížia voľby, možnosti tejto stratégie sa vyčerpali. Chápem, že keď vás za budúceho premiéra pasujú úplne všetci – občania, médiá i zahraničie – trochu sa vám z toho zakrúti hlava (skúsenému politikovi by sa to nemalo stať, ale buďme zhovievaví). No čo už vonkoncom nechápem, sú chyby, ktoré by neurobil ani totálny amatér.

Jazyk Petra Pellegriniho sa už rok pritvrdzuje. Začalo to tým, že označil voličov Smeru za dezolátov, pokračovalo to tým, že si nevie predstaviť vládu s Robertom Ficom a že názory tejto strany na ukrajinský konflikt sú extrémistické a skončilo to rokovaním s publicistom Radom Baťom (bývalým hovorcom prezidenta Kisku) o zlúčení či spoločnej kandidátke Hlasu a Dobrej voľby…

K metódam vládnutia Smeru-SD som mal vážne výhrady. Myslím si, že nebolo tvrdšieho kritika tejto vlády zľava ako som ja. Napriek tomu sa situácia v niektorých ohľadoch dosť zásadne zmenila. Po prvé, oligarchia (čo je pre vládu plutokracie typické) dnes nestojí za opozičným Smerom. Presunula sa k nádejnému Hlasu, k rodiacim sa Demokratom alebo ku kšeftárovi Borisovi Kollárovi. Po druhé, pevnou súčasťou Smeru-SD boli súčasní predstavitelia Hlasu-SD, ktorí sa od jeho prešľapov nemôžu len tak ľahko dištancovať. Tým skôr, že ak to preženiem, tak poviem, že takmer všetko, čo mi na Smere prekážalo, sa presunulo do Hlasu. A keď jeho predseda povie, že nemá problém zaradiť Petra Žigu opäť na kandidátku svojej strany a jeho podpredsedníčka Denisa Saková doplní, že si vie predstaviť opäť ho vymenovať za ministra hospodárstva – toho Petra Žigu, ktorému na východe nepovedia inak ako zlodej, no tak potom naozaj nechápem, v čom spočíva tá očistená tvár, tá modernosť Hlasu-SD. V tom, že si tento subjekt vybrala na vládnutie americká ambasáda?

Pravda, treba uznať, že aktivity Hlasu-SD na medzinárodnej scéne v posledných týždňoch sú pôsobivé. Petra Pellegriniho prijal nemecký kancelár Olaf Scholz, vo Varšave rokoval s predstaviteľmi európskych sociálnodemokratických strán a podporu mu vyjadril aj bývalý poľský prezident Aleksander Kwaśniewski, ktorý je už dlhé roky ostrým kritikom Roberta Fica (toto viem priamo od neho, stretol som sa s ním pred nejakými 7 – 8 rokmi ešte ako rektor Akadémie médií v Trnave, kde dostával čestný doktorát, nechal odo mňa pozdravovať Petra Weissa a na adresu lídra Smeru mal nepublikovateľné poznámky). Ale treba zároveň aj vedieť, že význam sociálnodemokratickej elity v Európe je v súčasnosti už takmer výlučne mocenský. O týchto ľuďoch si myslím svoje od chvíle, keď som sa v roku 1999 zúčastnil na kongrese Socialistickej internacionály v Paríži, kde ste videli na jednom mieste bratať sa neoliberála Tonyho Blaira s Jásirom Arafatom, Šimonom Peresom a Danielom Ortegom a korunu tomu všetkému nasadil vtedajší marocký premiér, ktorý len deň predtým krvavo potlačil demonštráciu žien za rovnoprávnosť. Už vtedy som pochopil, že táto komunita nemá spoločné v skutočnosti nič než mocenské záujmy. Takže keď Robert Fico vyhral voľby s vyše 40 percentami, bol v Strane európskych socialistov varený pečený, dnes sa na jeho miesto derie Peter Pellegrini, ale môžete si byť istý, že ak Smer-SD vyhrá nadchádzajúce voľby, bude pre nich opäť prijateľný, lebo oni potrebujú mať v danej členskej krajine predovšetkým vplyvné mocenské zastúpenie. O nič iné tam nejde. Imidžovo efektné, ale voľby sa vyhrávajú doma.

To, že Hlas-SD sa vydal na cestu k modernej sociálnej demokracii, sú propagandistické táraniny. Ekonomické názory Petra Žigu sú na úrovni aktivistu SaS a garantujem vám, že všetci, ktorí sú vo vedení tej strany, nemajú o sociálnodemokratických kritériách ani potuchy – nevyrástli z ľavicového podhubia, neviedli sociálne zápasy na ulici a nepoznajú ani základné ideologické parametre politiky sociálnej demokracie. Naivné predstavy, že ľavicu charakterizuje „sociálne cítenie“, vedú k tomu, že k takýmto kritériám by sa mohla prihlásiť aj SNS a dokonca i ĽSNS. Takže v tomto to nie je. Ani Smer-SD nie je typická ľavicová strana, aj keď jej ekonomické a zahraničnopolitické postoje majú k tomuto prúdu rozhodne bližšie ako názory Hlasu-SD. O večne dezorientovanej KSS, ktorá v súčasnosti rokuje o „spájaní národných, kresťanských a sociálnych síl“ s konzervatívnou pravicou, škoda hovoriť. Jedinou stranou s autentickým ľavicovým programom sú dnes Socialisti.sk, ktorí sú však politicky pasívnejší ako martinské vedenie Slovenskej národnej strany v poslednej tretine 19. storočia, takže k ich politike sa momentálne nedá povedať nič určité. Preto bude politologicky presnejšie hovoriť o tom, že ľavica je dnes politicky mŕtva, že neexistujú ľavicové strany, ale iba politické subjekty, v ktorých nájdeme aj ľavičiarov.

Spor Petra Pellegriniho s Robertom Ficom preto nie je ideologický, ale rýdzo osobný (kto pozná ich vzájomné vzťahy, môže so stopercentnou istotou vylúčiť, že je to nejaká hra a nezaoberať sa konšpiratívnymi teóriami o tejto téme). Lídra Hlasu-SD chápem v tom, že je nastavený na iný, jemnejší štýl komunikácie, ale darmo bude rozprávať o Slovensku, ak v jeho mene nedokáže spracovať osobnú animozitu, preniesť sa cez ňu a pracovať spoločne pre štát bez postpubertálneho trucovania. Čo však nechápem vôbec, je jeho komunikácia smerom k budúcim možným partnerom. Peter Pellegrini si dnes zavesil na sociálnu sieť výrazný banner, že každý, kto tvrdí, že Hlas-SD je už dohodnutý na budúcej koalícii, vedome klame. Pripisujem to stúpajúcej nervozite z vývoja preferencií, kde hlasistov predbehli smeráci. Lenže takéto tvrdé slová sú nenáležité a pán Pellegrini si nimi kaká do vlastných úst. Tieto úvahy si predsa nikto nevymyslel, šíri ich on sám. Bol to on, kto opakovane vylúčil spoluprácu s Robertom Ficom. Bol to on, kto označil Smer-SD za stranu minulosti (a dnes vo vysielaní opäť naznačoval, že nechce vládnuť so stranou, ktorej záleží len na revanši, z čoho v minulosti opakovane obviňoval Smer-SD). Bol to on, kto sa nechal počuť, že by chcel zostaviť vládu s nejakou súčasnou vládnucou stranou a s nejakým novým subjektom. Čo iné z toho vychádza ako Progresívne Slovensko a SaS, prípadne Demokrati? Kto tu teda klame? Je trochu slabošské, keď sa zľaknete vlastných úvah a obviníte z klamstva ľudí, ktorí s nimi nesúhlasia.

Ale z čoho som už vonkoncom šokovaný, je rokovanie Petra Pellegriniho o spoločnom postupe vo voľbách s Radom Baťom. Keď som to po prvý raz počul, priznám sa, že pred priateľmi som povedal, že Pellegrini sa zbláznil a Baťo nebude robiť celú noc nič iné ako mazať memečka a hejty, ktoré za celé tie roky o ňom vytvoril a napísal. Rado Baťo je čistý psychopat, ktorého nevyspytateľné a často až nezvládnuteľné správanie museli krotiť kdekoľvek pracoval, či už v Prezidentskom paláci alebo na Úrade vlády SR. Je to taký liberálny Matovič, ktorého mieru spoľahlivosti najlepšie dokumentuje jeho kniha, v ktorej brutálnym spôsobom poohováral ľudí, pre ktorých pracoval – od Ivety Radičovej cez Andreja Kisku až po lídrov Progresívneho Slovenska – a povynášal také intímne detaily, ktoré v komunikačnej etike každej serióznej firmy či komunity zostávajú prísne dôverné. Inými slovami, jeho správanie je navlas rovnaké ako správanie jeho zrkadlového obrazu pacienta Igora, ktorý si nahrával onoho času Rada Procházku, aby to potom púšťal von pre potešenie verejnosti. S takýmto chrapúňom by si normálny človek po týchto informáciách už v živote nesadol za jeden stôl, nieto viedol s ním rokovania o spoločnej kandidátke. Ale náš Pellegrini? Odmietne sa stretnúť so súčasným vedením Socialistov.sk, ale spája sa s neoliberálmi z Dobrej voľby – to je tá hodnotová politika modernej sociálnej demokracie? A čo je už vonkoncom zvrátené: keď sa líder Hlasu-SD bojí otvorene nazvať Republiku extrémistickou, ale nazve tak politiku Smeru?? A ešte raz: pred Robertom Ficom uprednostní Rada Baťa, ktorý si dal ako neprekoročiteľnú podmienku, že nepôjdu so Smerom? Kam chce takouto hodnotovou dezorientáciou zájsť?

Obávam sa, že Peter Pellegrini je z radu tých, ktorým robí mimoriadne dobre hladkanie bruška zo strany súčasných médií hlavného prúdu. Ak sa včas nespamätá a bude sa iba neustále obzerať v zrkadle ako Ivan z Mrázika, náraz na tvrdú realitu je neodvratný. Nech si láskavo uvedomí, že červené denníčky mu lichotia účelovo, lebo ho potrebujú, lebo vedia, že bez neho sa ich favoriti k moci nedostanú. Ale keď sa tak stane, miláčikom médií bude opäť Progresívne Slovensko a Hlas-SD bude v ich smrteľnom objatí likvidovaný podobne ako kedysi SDĽ v Dzurindovom náručí. Pellegriniho hlavné úsilie zapáčiť sa zahraničiu a mocenským elitám bude jeho smrteľným bozkom.

Preto si musí uvedomiť nielen on, ale všetci, ktorým záleží na zvrátení súčasného autoritatívneho vývoja, že zmena je v súčasných pomeroch nemožná bez zapojenia Smeru-SD. Hlavnou výzvou dnes nie je korupcia, dane alebo rozvoj ekonomiky. Najdôležitejšou úlohou je zastaviť súčasný pochod k autoritatívnemu režimu, obnoviť demokraciu, vytvoriť podmienky pre právny štát a zabezpečiť mier. Nič nie je dôležitejšie od týchto priorít! A tomu musí zodpovedať aj výber koaličných partnerov budúcej vlády. Ak sa Pellegrini rozhodol pre spojenectvo s liberálnou pravicou – a všetky jeho slová o tom nasvedčujú (vrátane jeho dnešného vystúpenia v relácii Interview:24 na RTVS), tak zabudnite na zmenu. Uvedomte si, že nebyť predčasných volieb, dnes je už v druhom čítaní neonormalizačný zákon, ktorý umožní zakázať nepohodlné médiá a blokovať kritikov vlády. V zahraničnej politike to bude ešte horšie. A práve s týmito elementami sa chce Hlas-SD spájať. Pellegrini dnes opäť obhajoval dodávky zbraní na Ukrajinu navlas rovnakým spôsobom ako militaristické kruhy v zahraničí. Obhajoval právo Ukrajincov bojovať „do poslednej kvapky krvi“ (sic!). Z taktických dôvodov pri tom spomenul, že raz bude potrebné vrátiť sa aj k diplomacii, ale presne to je kameň úrazu, lebo kritici súčasného postupu (od pápeža Františka cez generálneho tajomníka OSN až po vplyvných intelektuálov ako je Henry Kissinger či Jeffrey Sachs) namietajú práve to, že žiadne diplomatické aktivity neexistujú a Európa je na tomto poli totálne pasívna.

Peter Pellegrini by sa mal vo vlastnom záujme vrátiť na zem. Tak ako diskutujú o spoločnom postupe liberálne sily (falošne sa označujúce za demokratické), tak ako rokujú o spoločnom postupe konzervatívne sily (falošne sa označujúce za národné), tak by mali začať spolu konečne komunikovať ľavicové sily. Bez ohľadu na to, či sú veľké alebo malé, či sa označujú navzájom za rivalov alebo za príliš radikálnych: Smer-SD, Hlas-SD, Socialisti.sk, ale aj iné ľavicové skupiny by sa mali začať v prvom rade rozprávať a hľadať spoločné prieniky a záujmy. Inak ich toto nežičlivé prostredie, v ktorom vládne oligarchia, mediokracia a idiokracia, napokon rozdelí a následne rozdrví na prach.