Čo prezrádzajú futbalové šampionáty o situácii vo východnej Európe? A kto mieša do futbalu politiku?

Bratislava 18. júna 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Justin Setterfield, Pool via AP)

Zvykne sa vravieť, že do športu politika nepatrí. Lenže čo je politika a čo už nie je politika? Fandiť našim, to je politika? A Angličanom, to je politika? A Rusom, to je politika?

Medzi štyrmi semifinalistami Majstrovstiev Európy vo futbale v roku 1960 boli tri mužstvá z východného bloku, v roku 1964, 1968, 1972, 1976 po dve, v roku 1980 jedno, v roku 1984 žiadne, v roku 1988 jedno. To je spolu osem šampionátov, na ktorých zaznamenali mužstvá z východnej Európy trinásť účastí medzi štvoricou najlepších.

A potom, po „páde železnej opony“ sa konalo sedem šampionátov, na ktorých sa mužstvo z východnej Európy dostalo medzi štyri najlepšie tímy spolu už iba trikrát: dvakrát Česko a raz Rusko.

Nie je to náhoda: podobné to je aj v iných súťažiach

Podobné to je aj v prípade Majstrovstiev sveta. Od roku 1930 do roku 1986 sa konalo 13 šampionátov, v ktorých boli mužstvá z východnej Európy deväťkrát medzi štvoricou najlepších tímov. Po rozpade „svetovej socialistickej sústavy“ sa odvtedy konalo osem majstrovstiev sveta, v ktorých cez štvrťfinále prešli už iba Chorváti dvakrát a raz Bulhari – teda to sú už len tri umiestnenia Východoeurópanov medzi štyrmi najlepšími mužstvami.

Na pohárovej úrovni je tento trend ešte markantnejší. Najvyššia európska klubová súťaž existovala v rokoch 1955 až 1991 pod názvom Európsky pohár majstrov, pričom v 36 ročníkoch sa do finále štyrikrát dostalo mužstvo z východnej Európy. Od roku 1992 do roku 2020 sa hrá pod názvom Liga majstrov, odohralo sa 28 ročníkov, medzi finalistov sa však už žiadne východoeurópske mužstvo nedostalo.

Druhá najvyššia európska pohárová súťaž existovala v rokoch 1960 až 1999 pod názvom Pohár víťazov pohárov. Do roku 1989 sa odohralo 29 ročníkov, počas ktorých sa do finále dostalo mužstvo z východnej Európy jedenásťkrát (vrátane Slovana Bratislava, ktorý túto súťaž vyhral v roku 1969). Po páde socializmu sa v tomto formáte odohralo ešte 9 sezón, ale mužstvo z východnej Európy sa už do finále nedostalo ani raz. Neskôr sa súťaž pretransformovala do Európskej ligy UEFA, kde sa iba raz, v roku 2015, podarilo dostať do finále ukrajinskému tímu Dnipro Dnipropetrovsk.

Aj toto je prejav neokolonializmu

Vidíme, že východná Európa potom, ako sa dostala do západnej sféry vplyvu, stratila aj futbalovú kvalitu. Ten úpadok je jasne viditeľný vo všetkých východoeurópskych krajinách od Baltu po Jadran, azda s výnimkou veľkoklubov ruských a ukrajinských miliardárov.

Otázka znie: ak popredné mužstvá z východnej Európy boli v 50., 60., 70., 80. rokoch vyrovnanými súpermi tým najlepším západoeurópskym, tak prečo to tak nie je aj potom, ako do východnej Európy zavítala prosperita, demokracia, ľudské práva a rovnosť šancí na súťaženie vo všetkom, vrátane športu?

Je vidieť, že tu nejde o náhodu, ale že ide o sprievodný jav neokoloniálneho usporiadania sveta, v ktorom sa z východnej Európy stali krajiny druhej triedy, so všetkým, čo k tomu patrí – vrátane situácie v športe. Najlepší východoeurópski hráči hrajú v západných veľkokluboch a východoeurópske súťaže sa stali druho- a treťotriednymi farmami, z ktorých všetko, čo je len trochu lepšie, utečie na západ.

Je to ešte fair play? Alebo už niečo iné?

Politika do športu nepatrí. Do športu patrí fair play. Lenže o čom inom, ak nie o politike, je neokoloniálny model svetového športu? A ide naozaj o fair play, ak hrajú proti sebe mužstvá, kde hráči jedného odmalička rástli v profesionálnych prípravkách, kde majú k dispozícii všetok komfort, najnovšie technológie, najlepší materiál a zlepšovali sa v súťažení s najlepšími súpermi z celého sveta, kým hráči druhého sú zozbieraní ekonomickí futbaloví migranti a hráči z druhoradých súťaží?

Áno, z určitého uhla pohľadu to je fér: každý ako si zariadi, tak má. Lenže čoraz viac sa to podobá režírovanému predstaveniu s predvídateľným koncom: najmä v klubovom futbale otázka stojí iba tak, ktorý z tých pár superfavoritov vyhrá.

Môžete namietnuť: a ako inak by to malo byť? Veď je prirodzené, že kvalita je prirodzene sústredená do centier. Tam sa hrá najlepší futbal, na ktorý je radosť sa pozerať. A v tom budete mať pravdu: naozaj to je ten najkrajší futbal, créme de la créme. Najlepší gladiátori, potomkovia hrdinov z rímskeho Kolosea.

A čo fanúšikovia?

Lenže je tu ešte jedna dimenzia. Tá fanúšikovská.

Pre niekoho nie je ťažké sa zmieriť s tým, že sme perifériou a fandiť cudzím pupkom sveta s tými najlepšími gladiátormi. Naozaj sa na nich najlepšie pozerá, a koniec koncov, veď predsa o čo ide – veď je to iba hra.

Ale niekomu inému je zase bližší iný pohľad: popri našich fandiť aj susedom. A slabším. Chudobnejším. Tým, pre ktorých futbal znamená viac než pre tých šťastnejších, lebo iného majú málo. Tým, ktorí sú odstrkovaní, lebo sú z tej nesprávnej krajiny. Tým, ktorí to možno až tak dobre nehrajú ako tí najlepší, ale pre ktorých účasť na top turnaji nie je rutinou, ale historickou chvíľou… Je to ešte šport alebo už je to čosi ako politika? A keby aj, vadí to? Nemôže v športe z pohľadu fanúšika, diváka, okrem peknej zábavy náhodou byť aj stotožnenie, emócia my a oni?

Ivan Lehotský