Chystajú Lajčákovci s Američanmi niečo poza chrbát občanov? Prečo ministerstvo neodpovedalo na otázku, či chystá umiestnenie amerických vojsk na Slovensku?

Bratislava 5. marca 2019 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Ministerstvo zahraničných vecí SR rokuje s vojenskými predstaviteľmi USA o podobnej zmluve, akú pripravujú aj ďalšie európske štáty. Obsah zmluvy je pred verejnosťou utajený, ale podľa reakcií niektorých národne orientovaných politikov to asi nebude nič, z čoho by mali mať občania radosť

Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó sa nedávno preriekol a povedal, že podobne ako v Maďarsku a ďalších európskych krajinách, aj na Slovensku sa pripravuje bilaterálna dohoda o obrannej spolupráci (DCA) so Spojenými štátmi. V čase, keď má celý svet dosť amerického zasahovania, a keď európske krajiny zvažujú  vlastnú obranu, si Američania chcú poistiť svoju európsku kolóniu aj vojensky a poza chrbát občanov skúšajú sa na tom dohodnúť so zatiaľ ešte predsa len poslušnými vládami. Túto skutočnosť využil na získanie predvolebných bodov vo svojej kampani aj kandidát na prezidenta Eduard Chmelár, ktorý požiadal Ministerstvo zahraničných vecí, aby jasne povedalo, o čom s Američanmi rokuje: či ide o vybudovanie americkej základne alebo o umiestnenie amerických vojsk na našom území.

Chmelárova aktivita viedla k tomu, že ministerstvo nakoniec poprelo, že by išlo o vybudovanie americkej základne. Odpoveď ministerstva však vyvoláva ešte viac obáv, lebo vôbec sa nedotkla druhej časti otázky: či Američania nechystajú rozmiestnenie svojich vojsk na Slovensku.

Vo všetkých týchto zmluvách DCA totiž má ísť o vybudovanie vojenských základní USA alebo o uľahčenie prítomnosti amerických vojakov na území týchto štátov. A tak sa dá odôvodnene predpokladať, že Slovensko, tak ako aj ďalšie európske krajiny, rokuje s USA o príchode amerických vojsk k nám.

Samozrejme, Američania nemohli pred verejnosť otvorene predstúpiť s priamou požiadavkou na sprístupnenie krajiny pre svoje vojská, aby ich tu mali pre prípad rebélie obyvateľstva proti americkému svetovému poriadku, prípadne pre prípad pokusu rozpútať jadrovú vojnu s Ruskom a následne trochu vysterilizovať povrch planéty. Museli prísť s nejakou nevinnou iniciatívou, ktorú je ťažké odmietnuť. Na Slovensku by sa zle vysvetľovala humanitárna pomoc ako vo Venezuele, a preto prišli s iniciatívou modernizovať vojenské základne v strednej Európe.

Podľa informácií, ktoré poskytol hovorca americkej ambasády Denníku N, Spojené štáty chcú v rámci rozsiahlej vojenskej pomoci pre štáty na východnej hranici NATO, na ktorú Kongres schválil sumu niekoľkých miliárd dolárov (!), prebudovať letecké základne v Kuchyni a na Sliači v objeme 105 miliónov dolárov, aby bolo možné na Slovensku masívnejšie rozmiestniť a využívať americkú vojenskú techniku. Teda ministerstvo v odpovedi Chmelárovi neklamalo, nepôjde o vybudovanie novej americkej základne, iba o prebudovanie dvoch jestvujúcich.

No a samozrejme, za takú štedrú pomoc, ktorá väčšinu Slovákov nepochybne dojme k slzám, sa dá očakávať, že naše ministerstvo zahraničných vecí na revanš Američanom neodmietne splniť drobnú prosbičku: aby si tu na tých zrekonštruovaných základniach a prípadne aj inde mohli ponechať nejakých tých vojačikov a techniku, aby nás chránili. Nie veľa, len zopár – Američania sú majstri vo využívaní salámovej metódy: najprv malý prštek, potom väčší, potom celá ruka.

Zdá sa, že z koaličných strán prinajmenšom SNS neberie túto vec na ľahkú váhu. Vyjadrenie podpredsedu Zahraničného výboru NR SR Jaroslava Pašku (SNS) totiž naznačilo, že Slovenská národná strana má s konaním rezortu zahraničia (rozumej, s konaním súčasného majiteľa a slobodného vládcu tohto ministerstva Miroslava Lajčáka) vážny problém. Pomerne ostré stanovisko J. Pašku nájdete TU.

Paška vyjadril v mene svojej strany „vážne znepokojenie z mediálneho nátlaku vychádzajúceho z prostredia a informačných zdrojov Veľvyslanectva Spojených štátov amerických v SR, ktorý vstupuje do oblasti slobodného a suverénneho rozhodovania Slovenskej republiky o technických aspektoch a organizácii našej obrany.“ Paška tiež zdôraznil, že „cudzie vojská, okrem spoločných cvičení nemajú čo na území Slovenskej republiky robiť. Slovensko je zvrchovaný a suverénny štát“.

Keď sa už aj SNS celkom seriózne obáva, aby Lajčák neupiekol s Američanmi čosi neprístojné, potom je situácia zrejme vážnejšia, než sa zvonka zdá. SNS zjavne nemá ilúzie o Lajčákovej lojalite k slovenským záujmom. V minulosti sa totiž už v celom rade prípadov zachoval v rozpore so stanoviskom väčšiny poslancov koaličných strán (v prípade vyvesenia dúhovej vlajky na veľvyslanectve v Budapešti, v súvislosti s globálnym migračným paktom, v kauze dokumentu Bezpečnostná stratégia štátu, pri stanovisku SR k dianiu vo Venezuele, atď.), a tak je predpoklad, že aj v tomto prípade by si minister jednoducho mohol robiť, čo chce, resp. čo chcú jeho zámorskí tútori.

Ťažko povedať, či je postoj SNS jednotný alebo sa v rámci strany názory rôznia. V uplynulom období SNS stratila dosť veľa percent voličských preferencií za to, že z uboleného štátneho rozpočtu odtrhla šialenú sumu na nákup predpotopných amerických vrtuľníkov, a najmä nezmyselných štrnástich stíhačiek, čo mnohí označujú za finančný úlet storočia. SNS si asi myslela, že keď Slovensko týmto spôsobom Ríšu podplatí, že bude mať načas pokoj. Lenže nebude, Američania takúto snahu nijako neocenia, budú ju považovať iba za slabosť. Američanom sa nemá ustupovať, platí zásada, že teroristom sa neustupuje.

Americký veľvyslanec v Nemecku pred pár týždňami s otvorenosťou zástupcu pána Zemegule charakterizoval metódu, ktorú americký režim používa ako štandard pri komunikácii so svojimi zahraničnými partnermi. Priznal, že v podstate ide o politiku cukru a biča: „Uložíme najsilnejšie možné sankcie a súčasne vyhradíme zvláštny kanál na jednania a uvidíme, či sa správanie druhej strany zmení … my stále tlačíme a súčasne ponúkame dialóg.“ Inými slovami, úplne otvorene a neokrôchane na svojich vazalov tlačia, keďže si to zatiaľ môžu dovoliť. Písali sme o tom TU.

Azda netreba dodávať, že presne toto slovenské obyvateľstvo ku svojmu šťastiu potrebuje. Nových nemocníc, opravených ciest a dokončených diaľnic už máme vyše hlavy, len ešte základne s cudzími vojskami nám ku šťastiu chýbajú. Že neveríte? Ktoré krajiny sa mali v uplynulých dekádach najlepšie? Nemecko, Japonsko, Kórea. A kde bolo v tom čase najviac zahraničných vojenských základní? No predsa v Nemecku, Japonsku a Kórei. A kontrolná otázka: kedy boli pre Slovákov zlaté časy, keď nemuseli utekať za prácou do cudziny, keď v každej doline bola relatívne prosperujúca fabrika a poľnohospodárske družstvo dorábajúce zdravé potraviny? No predsa v časoch, keď sme tu mali cudzie vojenské základne… 🙂

Ivan Lehotský