Hoci bola udalosť degradovaná na „neoficiálny deň“, zrejme sa konala spôsobom, ktorý nebol úplne v súlade s pravidlami stanovenými samotnými organizátormi vo Vatikáne, píše The EuropeanConservative.

Stručné zhrnutie, aby sme pochopili, ako sa veci dostali do tohto bodu. Jubileum s témou nádeje vyhlásil pápež František 9. mája 2024. Keď bol zverejnený kalendár jubilejných podujatí, zaradenie podujatia na podporu LGBT bolo prijaté s prekvapením, keďže bolo schválené samotným pápežom a nadšene podporené jezuitským rádom a Talianskou biskupskou konferenciou, najmä jej predsedom, kardinálom Matteom Zuppim.

Iniciatíva, inšpirovaná jezuitom z Bologne, otcom Pinom Pivom, bola spočiatku z oficiálneho kalendára vyňatá kvôli negatívnej reakcii, ktorá nasledovala, ale neskôr bola bez akéhokoľvek formálneho oznámenia opäť zaradená.

Základy pre túto udalosť boli položené v predchádzajúcich týždňoch prostredníctvom série recepcií, stretnutí a audiencií. 28. augusta pápež Lev XIV. prijal Máriu Lucíu Caram.

Táto rehoľníčka je známa svojím aktivizmom v prospech homosexuálov a práva na voľbu, ako aj odmietaním dogiem katolíckej viery. Stretnutie, potvrdené fotografiami z Vatikánskych médií, nebolo uvedené v oficiálnom vestníku Svätej stolice.

Nie je ľahké rozlíšiť, či toto utajenie signalizuje snahu vyhnúť sa neprimeranému zdôrazňovaniu stretnutia, alebo zakryť základný proces.

Potom, 1. septembra, prišla audiencia s otcom Jamesom Martinom, známym americkým jezuitom, ktorý sa hlboko angažuje za preformulovanie katolíckej doktríny o homosexuálnom správaní.

Otec Martin opísal pápeža ako „pokojného, radostného a povzbudivého“ a stretnutie nazval „hlboko utešujúcim“, pričom povedal, že pápež Prevost pokračuje v „rovnakom posolstve, ktoré som počul od pápeža Františka o LGBT katolíkoch – posolstve otvorenosti a vítania“.

Keď však nastal dlho očakávaný jubilejný deň, všetko bolo zredukované na „neoficiálnu udalosť“ a omša pre LGBT pútnikov bola slávená v kostole Gesù – symbolickom jezuitskom kostole, z ktorého táto iniciatíva vzišla. Biskup Francesco Savino, podpredseda Talianskej biskupskej konferencie, s nadšením predsedal sláveniu.

Na konci svojej homílie povedal: „Je čas vrátiť dôstojnosť všetkým, najmä tým, ktorým bola odopretá.“

Napriek mediálnemu nadšeniu jeho najhorúcejších podporovateľov, LGBT Jubileum prinieslo veľmi skromné výsledky. Pápež Lev XIV. oficiálne neprijal dúhových pútnikov a počas jubilejnej audiencie sa o nich nezmienil.

Niekto ospravedlnil toto nepríjemné mlčanie tvrdením, že pápež vynechal LGBT podujatie, pretože jubilejné audiencie organizuje každý druhý týždeň a v sobotu mal voľno. Nehovoriac o tom, že nasledujúcu nedeľu sa konala svätorečenie Carla Acutisa a Piera Giorgia Frassatiho – udalosť, ktorej pápež jasne (a pochopiteľne) dal oveľa väčší význam.

Napriek tomu novinárka Diane Montagna presne rekonštruovala, ako vnútorné pravidlá, hoci boli jasne stanovené, neboli dodržané, a deň La Tenda di Gionata sa zmenil na organizačný chaos a trápne divadlo – napriek tomu, že Vatikánska kúria to bagatelizovala, aby ďalej neznevažovala pápeža.

V dňoch pred LGBT jubileom Montagna požiadala Vatikán o vysvetlenie týkajúce sa používania dúhových symbolov, ale dostala len nejasné odpovede alebo žiadne. Hoci Dikastérium pre evanjelizáciu zakázalo stranícke vlajky a transparenty, počas podujatia boli vidieť dúhové kríže, závesy a LGBT vlajky – dokonca aj vo vnútri Baziliky svätého Petra – bez akéhokoľvek zásahu organizátorov alebo dobrovoľníkov. Belgický kňaz mal dokonca na sebe „plášť“ s symbolom intersexuálneho hnutia.

Pravidlá existovali, ale neboli dodržiavané

Montagna sa tiež opýtala, či Vatikán mieni uznať svoju chybu a ospravedlniť sa veriacim za škandál, ktorý spôsobil, najmä vzhľadom na fotografie kolujúce na internete, ktoré ukazujú dúhový kríž vo vnútri Vatikánskej baziliky. „Toto sa dalo úplne predísť,“ napísala na X, „ale nikoho to nezaujímalo.“

Všetko toto v prvom rade potvrdzuje pravdivosť toho, čo už pred rokmi odsúdil pápež Benedikt XVI. a zaznamenal Peter Seewald v knihe Letzte Gespräche: že vo Vatikáne existuje a pôsobí „homosexuálna lobby, sieť prelátov“, ktorá nielen ovplyvňuje vnútornú dynamiku, ale otvorene sa snaží rozbiť katolícku doktrínu o rodine a homosexualite.

Joseph Ratzinger – či už z klerikálnej opatrnosti alebo z dobromyseľnej naivity – túto otázku bagatelizoval, keď povedal, že sa týka „štyroch, možno piatich ľudí“ a že boli „rozložení“ po vyšetrovaní Herranzovej kauzy.

Fakty ukázali, že toto hodnotenie bolo príliš optimistické: nielenže sa problém nevyriešil, ale pod Františkom narástol a začal výrazne ovplyvňovať cirkevné orgány a oficiálne udalosti.

Po druhé, napätie, ktoré v súčasnosti rozdeľuje Kúriu a Leva XIV. Na jednej strane stojí pápež – pokojný a premýšľavý muž, ktorý nie je naklonený k silovým akciám alebo mediálnym gestám – ktorý hľadá vernosť doktríne a zároveň prijíma opatrný pastorálny gradualizmus.

Na druhej strane je kúria, ktorá je stále presiaknutá bergogliovským duchom a je pripravená manipulovať symbolmi a udalosťami, aby vytvorila obraz „kontinuity“ s érou Františka, aj za cenu skreslenia myšlienok a činov nového pápeža.

To dokazuje aj nedávna kniha rozhovorov otca Antonia Spadara, ktorá – napriek tomu, že je zasadená do rámca vernosti – vytrvalo propaguje myšlienku, že Lev XIV. je v podstate v súlade so svojím predchodcom, najmä v otázkach morálky a environmentalizmu. Je to zrejmá stratégia: využívať pápeža ako nástroj legitimizácie vopred stanovených teologických a politických programov bez ohľadu na to, čo skutočne myslí alebo chce.

(Súčasná) Kúria a pápež sledujú veľmi odlišné ciele: prvá sa snaží tlačiť Cirkev progresívnym smerom, zatiaľ čo druhý sa zameriava na zachovanie jednoty – alebo skôr súdržnosti. Táto stratégia však v rámci inštitúcie, akou je katolícka cirkev, riskuje, že sa stane dvojsečnou zbraňou.

Jednota tu nie je politickým kompromisom, ale výsledkom jasnej, trvalej a spoločnej doktríny. Z tohto dôvodu pokus „udržať pohromade“ dve protichodné vízie – jednu tradičnú, druhú progresívnu a dokonca v rozpore s ortodoxiou – riskuje prehĺbenie rozdelenia, pretože poburuje a mätie klerikov aj veriacich a ďalej oslabuje cirkevné teleso, ktoré je už dvanásť rokov napäté konfliktmi, ktoré vytvoril František.

LGBT Jubileum 6. septembra slúžilo ako lakmusový test: udalosť, ktorú vymyslel a presadil inštitucionálny aparát, na poslednú chvíľu degradovaná v snahe zabrániť škandálu, napriek tomu sa však mohla odohrať chaoticky a v rozpore so stanovenými pravidlami. Je to znak rozdeleného cirkevného tela, kde hlava a končatiny nie vždy konajú zjednotene.

Pre veriacich zostáva horkosť z toho, že Vatikán bol znesvätený dúhovými krížmi a ideologickými symbolmi, bez toho, aby mal niekto odvahu zastaviť toto poburujúce konanie.

Deň LGBT jubilea bol len najnovším kúskom mozaiky, ktorá odhaľuje váhu homosexuálnej lobby a krehkosť vnútorných bezpečnostných opatrení. Medzitým sa 13. septembra vo Vatikáne uskutoční koncert Grace from the World, na ktorom ako čestný hosť vystúpi Karol G – mediálna ikona a ideologický symbol LGBT hnutia.

Je to ďalší znak toho, že určité cirkevné kruhy uprednostňujú skôr podriaďovanie sa svetským trendom ako kázanie evanjelia.