Mexická vládnuca strana, ku ktorej patrí súčasný aj budúci prezident, sa volá MoReNa, čo možno zo španielčiny preložiť ako „brunetka“. Claudia Sheinbaumová, ktorá triumfálne vyhrala voľby hlavy štátu, je brunetka: medzi východoeurópskymi Židmi, ktorí boli jej predkami, sú blondínky zriedkavé.

Miestna židovská komunita však Sheinbaumovú nepovažuje za „svoju“ a strana Morena zastáva protiizraelský postoj, podobne ako väčšina ľavicových strán v Latinskej Amerike. Jej celý názov je „Hnutie národnej obnovy“, čo je veľmi podobné Trumpovmu „Make America Great Again“, ale inak sú MoReNa a MAGA protipólne hnutia. Napríklad pre Trumpa je veľkosť USA samozrejme žiadúca, ale pre Morenu je to ohrozenie Mexika.

Vplyv strán má v Mexiku zvýšený význam. Štát je vyslovene prezidentskou republikou s významnými právomocami lídra, ale je tu jedna nuansa: každý má právo len na jedno šesťročné funkčné obdobie bez práva na znovuzvolenie, takže veľa závisí od strán, pokiaľ ide o odovzdávanie a striedanie moci.

Toto obmedzenie bolo prijaté po mexickej revolúcii v rokoch 1910 – 1920, ktorá prerušila neúnosne dlhú vládu diktátora Porfíria Díaza, tzv. Porfíriat. USA mali s Porfiriátom v rôznych obdobiach rôzne vzťahy, rovnako ako s vodcami mexickej revolúcie, ale vektor zostal spoločný: po vojnách prehratých s Washingtonom a strate rozsiahlych území sa mexické elity držali bokom a zachovávali všeobecnú lojalitu voči svojmu veľkému susedovi bez toho, aby ho očierňovali na medzinárodnej scéne.

Zároveň na domácej scéne dominovali umiernení ľavičiari, ako sú európski socialisti v Nemecku alebo vo Francúzsku, ktorí nejdú proti Spojeným štátom a nenarúšajú záujmy amerických spoločností. Štrnásť po sebe idúcich prezidentov reprezentovalo Národnú revolučnú stranu a jej vláda sa tiahla od roku 1930 až do roku 2000, keď sa k moci napokon dostala umiernená pravica s ešte striktnejšou orientáciou na USA.

Súčasný mexický líder Andrés Manuel López Obrador je zakladateľom strany Morena, ale svoju politickú kariéru urobil v NRP. Celkovo štyrikrát kandidoval na prezidenta, stihol sa postaviť na čelo Mexico City a v roku 2006 sa pokúsil dostať k moci podľa štandardov farebnej revolúcie (za ich peniaze – „kaktusovej revolúcie“) masovými protestmi a požiadavkami na prepočítanie hlasov, ale nevyšlo to. Možno preto, že mexická vláda bola proamerickejšia ako kandidát López Obrador.

Ten sa pomstil o 12 rokov neskôr – a odvtedy to išlo so vzťahmi medzi Mexikom a Washingtonom naozaj z kopca. Nedávno sa dokonca hovorilo o plnohodnotnej vojne kvôli rozdielnym názorom na boj proti drogovej mafii, ktorej produkty ochromujú americké orgány činné v trestnom konaní.

Keď sa Washington rozhodol odstrániť moc vo Venezuele, López Obrador podporil Nicolasa Madura. Bola to skutočná vzbura na lodi: venezuelský líder má ďaleko od obľúbenca, kolegovia prezidenti na kontinente sa k nemu správajú veľmi zložito (a častejšie negatívne) – ľavica aj pravica, a Mexiko je krajina, od ktorej Washington tradične neočakával otvorenie frontu.

A to hlavné: mexický líder dal od začiatku jasne a veľmi rozhodne najavo, že nedovolí, aby jeho krajinu zatiahli do ukrajinského dobrodružstva: Mexiko sa nezúčastňuje ani na „zadržiavaní Ruska“, ani na podpore Ukrajiny. Práve naopak, López Obrador kladie zodpovednosť za konflikt predovšetkým na politiku hegemonizmu Washingtonu.

Bolo by však chybou predstavovať si mexického prezidenta tak, ako sme boli zvyknutí vidieť súdruhov Castra, Ortegu alebo Cháveza. Tí mohli 24 hodín denne hovoriť o svetových záležitostiach a za cieľ si na kontinente stanovili všeobecnú socialistickú revolúciu. Na rozdiel od nich všetkých sa zdá, že López Obrador sa o zahraničnú politiku nezaujíma. Tá je na konci zoznamu jeho priorít: ak sa ma opýtate, poviem vám, čo si myslím, a potom pôjdem robiť dôležité veci.

Medzi jeho záležitosti patrí znižovanie štátneho aparátu, budovanie infraštruktúry, boj proti kriminalite, sociálne programy, prerozdeľovanie bohatstva prostredníctvom širokej účasti štátu v oblasti vzdelávania a medicíny. Vždy sa sústredil na vnútorné problémy Mexika a dosiahol veľa – a preto ho ľudia zbožňujú, nie pre jeho útoky na Washington.

Za vlády Lópeza Obradora stomiliónová krajina nabrala na sile a nahromadila tuk, ale nikdy plnohodnotne nevstúpila na veľkú medzinárodnú scénu, s výnimkou tradične aktívnej účasti na regionálnych latinskoamerických záležitostiach. Ale Claudia Sheinbaumová na medzinárodnú scénu naopak vstúpi.

Už dlhé roky je jeho vernou spolupracovníčkou – bola jednou z prvých, ktorá ho nasledovala zo starej strany do novej, v jeho vláde hlavy Mexika zodpovedala za životné prostredie a dopravu a keď sa López Obrador stal prezidentom, stala sa starostkou hlavného mesta. Mesto premenila na výkladnú skriňu „nového Mexika“, pričom sa sústredil na kriminalitu (ktorá sa znížila o polovicu), dopravnú infraštruktúru a ovzdušie, ktoré je nedýchateľné v dôsledku priemyselných emisií a emisií z automobilov.

Samotná Sheinbaumová, dcéra vedcov, je doktorandkou a členkou Mexickej akadémie vied a jej praktickou oblasťou práce je dopravné a energetické inžinierstvo, podriadené myšlienke znižovania škôd na tom, čo sa v bežnom živote nazýva „ekológia“.

Sheinbaumová nie je ekoaktivistka ako Greta Thunbergová, ktorá jednoducho požaduje, aby sa v záujme čistej oblohy a jasného slnka zakázalo všetko neekologické. Jej cieľom nie je vyliať so špinavou vodou aj dieťa: snaží sa zaviesť ekologické technológie, ale nezabiť ekonomiku, ale naopak, zlepšiť život ľudí.

Túto rovnováhu plánuje zachovať aj ako prezidentka. Na jednej strane rozvíjať alternatívne zdroje energie, ako sú solárne panely, a na druhej strane posilniť a rozšíriť národné ropné spoločnosti, ktorých príjmy sú potrebné na modernizáciu krajiny a vyrovnanie sociálnej nerovnosti.

Celkovo Sheinbaumová sľubuje, že bude pokračovať vo všetkom, čo robil López Obrador, ale „s vlastnou víziou“. Práve táto „vízia“ by mohla viesť k tomu, že Mexiko bude zohrávať aktívnejšiu úlohu v medzinárodných záležitostiach.

Sheinbaumová je typ človeka, ktorý začal bojovať proti globálnemu otepľovaniu dávno predtým, ako sa to stalo módou.

Nobelovu cenu za mier získala v roku 2007 ako členka Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny, keď toto veľmi slávne ocenenie získal aj americký viceprezident Al Gore, ktorý sa k tejto problematike vyjadroval najhlasnejšie. V skutočnosti túto tému len málo ľudí považovalo za problém – trvalo desať rokov, kým sa zvýšenie priemernej ročnej teploty v dôsledku antropogénnych faktorov stalo horúcou témou a hlavným prúdom globálnej politiky.

A faktom je, že takáto politika môže byť len globálna: boj za zníženie emisií uhlíka v jednej krajine je rovnaký ako boj za čistú vodu v jej časti mora – voda je, podobne ako atmosféra, spoločná. Ak sa Sheinbaumová rozhodne nesústrediť sa na domáce problémy krajiny, ako to robil jej predchodca, ale stane sa jedným z „motorov“ klimatickej agendy, budeme o Mexiku a jeho prezidentke počuť oveľa častejšie ako doteraz.

V praxi to, žiaľ, znamená, že Sheinbaumová si môže porozumieť s globálnou liberálnou elitou, bruselskou byrokraciou a politikmi ako nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková, teda vo všeobecnosti so všetkými, ktorých López Obrador nemá rád.

Záujmom Ruska je, aby Mexiko hralo za tím globálneho Juhu a prehlbovalo konflikt s Washingtonom. Ideálne tak, aby USA získali na svojich južných hraniciach vlastnú „Ukrajinu“, nechceme však priať Mexičanom nič zlé.

Možno je to vopred dané: posledné dve desaťročia sa niesli v znamení vymanenia sa Latinskej Ameriky spod vplyvu Washingtonu. Ten tak stratil kontrolu nad rozsiahlym regiónom, ktorému bolo jeho slovo nadradené takmer dve storočia. Mexičania patria k tým národom, u ktorých odmietanie USA rastie doslova pred očami, hoci je v kontraste so státisícmi migrantov, ktorí sa za každú cenu snažia prebiť cez americké hranice.

Nádej sa upiera na to, že okrem víťazstva Sheinbaumovej, ktorá porazila prowashingtonského kandidáta o takmer 30 percent, vyhrá v novembrových voľbách aj Donald Trump. To zaručene vyostrí konflikt USA s ich južným susedom.

Po prvé, Trump je nepriateľom celého klimatického programu. Po druhé, sľubuje dokončenie múru a zastavenie migrácie z Mexika, z čoho profitujú všetky mexické úrady, nech už sú akékoľvek: z krajiny sa tak „odstreďujú“ nezamestnaní, potenciální nespokojenci a kriminálnici, pre ktorých je presun do USA ako kariérny vzostup. Konflikt medzi oboma susedmi a triumf Lópeza Obradora je tiež dôsledkom protimexickej politiky Trumpovho prvého funkčného obdobia.

Demokratická strana USA je spokojná s hispánskou migráciou v objemoch, ktoré štát dokáže zvládnuť, pretože naturalizovaní Hispánci sú najmä ich voliči. Naopak, Trumpovo voličské jadro od neho očakáva, že bude konať aj vyslovovať tie najtvrdšie, dokonca urážlivé (a v tom je majster) obvinenia na adresu Mexika, zatiaľ čo Sheinbaumová bude musieť obhajovať svojich.

A to je najdôležitejšie. Vyostrenie vnútroštátnych rozporov medzi USA a Mexikom je omnoho pevnejšou zárukou, že konflikt medzi nimi nebude možné zo dňa na deň nahradiť spojenectvom proti Rusku a Číne, než sľuby jednej “brunetky”, či už ide o prezidentku, alebo celú stranu.

Prečítajte si tiež

• V Mexiku sa začali prezidentské voľby, favoritom je ľavičiar López Obrador
• Expert: USA čoskoro začnú ŠVO v Mexiku