Začnem z toho, o čom som hovoril vo svojom prejave 21. februára tohto roku. Reč je o tom, čo v nás vyvoláva osobité obavy a znepokojenie, o tých zásadných hrozbách, ktoré rok po roku krok za krokom hrubo a bez okolkov vytvárajú nezodpovední politici Západu vo vzťahu k našej krajine. Mám na mysli rozšírenie bloku NATO na východ, priblíženie jeho vojenskej infraštruktúry k ruským hraniciam.

Je dobre známe, že počas 30 rokov sme sa vytrvalo a trpezlivo snažili dohodnúť s poprednými krajinami NATO na princípoch spravodlivej a nedeliteľnej bezpečnosti v Európe. V rámci reakcií na naše návrhy sme neustále narážali na cynické klamstvá a podvádzanie, alebo na pokusy nátlaku a vydierania, a Severoatlantická aliancia sa zatiaľ nehľadiac na všetky naše protesty a obavy neustále rozširuje. Vojenská mašinéria sa pohybuje a, zopakujem, približuje sa k našim hraniciam.

Prečo sa toto všetko deje? Odkiaľ sa berie táto drzá maniera konať z pozície vlastnej výlučnosti, neomylnosti a toho, že je všetko dovolené? Odkiaľ sa berie prezieravý, pohŕdavý vzťah k našim záujmom a úplne legitímnym požiadavkám?

Odpoveď je jasná, všetko je pochopiteľné a očividné. Sovietsky zväz koncom 80. rokov minulého storočia zoslabol, a potom sa úplne rozpadol. Celý priebeh udalostí, ktoré sa vtedy diali, je pre nás dobrou lekciou aj dnes, a presvedčivo ukázal, že paralýza moci, vôle – to je prvý krok k úplnej degradácii a zabudnutiu. Akonáhle sme na nejaký čas stratili vieru v seba, tak koniec a rovnováha síl vo svete bola narušená.

To viedlo k tomu, že predchádzajúce dohody, zmluvy už fakticky neplatia. Prehováranie a prosby nepomáhajú. Všetko, čo sa nepáči hegemonovi, tých, ktorí sú pri moci, je archaickým, zastaraným, nepotrebným. A naopak: všetko, čo je pre nich výhodné, je prezentované ako pravda v poslednej inštancii, pretláča sa za každú cenu, vulgárne, všetkými spôsobmi. Tých, ktorí nesúhlasia, lámu cez koleno.

To, o čom teraz hovorím, sa netýka len Ruska, a nielen nás to znepokojuje. To sa týka celého systému medzinárodných vzťahov, a niekedy aj samotných spojencov USA. Po rozpade ZSSR fakticky začalo prerábanie sveta, a normy, ktoré sa vytvorili k tejto dobe v oblasti medzinárodných vzťahov – a kľúčové, základné z nich boli prijaté na základe výsledkov 2. svetovej vojny a do veľkej miery zakotvujú jej výsledky – začali vadiť tým, ktorí sa označili za víťaza studenej vojny.

Samozrejme v praktickom živote, v medzinárodných vzťahoch, v pravidlách ich regulovania, bolo treba brať do úvahy zmeny situácie vo svete aj samotnú rovnováhu síl. Bolo potrebné to však robiť profesionálne, plynulo, trpezlivo, s ohľadom a rešpektovaním záujmov všetkých krajín, a pritom si uvedomovať svoju zodpovednosť. Ale nie – stav eufórie z absolútnej nadradenosti, akéhosi súčasného druhu absolutizmu, a ešte aj na pozadí nízkej úrovne všeobecnej kultúry a arogancie tých, ktorí pripravoval, prijímal a pretláčal rozhodnutia, výhodné len pre nich samotné. Situácia sa začala rozvíjať podľa iného scenára.

Za príklady nemusíme chodiť ďaleko. Najskôr bez akéhokoľvek súhlasu Bezpečnostnej rady OSN vykonali krvavú vojenskú operáciu proti Belehradu, použili lietadlá, rakety priamo v samom centre Európy. Niekoľko týždňov pretrvávajúceho bombardovania civilných miest, infraštruktúry, ktorá zabezpečuje normálny život. Je potrebné pripomínať tieto fakty, pretože niektorí západní kolegovia neradi spomínajú na tieto udalosti, a keď o tom hovoríme, dávajú prednosť poukazovať nie na normy medzinárodného práva, ale na okolnosti, ktoré sa vykladajú, ako sa im to hodí.

Potom prišli na rad Irak, Líbya, Sýria. Nelegitímne použitie vojenskej sily proti Líbyi, prekrútenie všetkých rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN ohľadom líbyjskej otázky, spôsobilo úplné zničenie štátu, vzniku obrovského ohniska medzinárodného terorizmu. Krajina sa ocitla v humanitárnej katastrofe, v pekle do dnešného dňa trvajúcej mnohoročnej občianskej vojny. Tragédia, na ktorú odsúdili stovky tisíc, milióny ľudí nielen v Líbyi, ale v celom tomto regióne, poskytla priestor na vznik masového migračného toku zo severnej Afriky a Blízkeho východu do Európy.

Podobný osud pripravili aj Sýrii. Bojové kroky západnej koalície na území tejto krajiny bez súhlasu sýrskej vlády a súhlasu Bezpečnostnej rady OSN – to nie je nič iné ako agresia, intervencia.

Zvláštne miesto v tomto rade však má samozrejme vpád do Iraku, aj bez akýchkoľvek právnych dôvodov. Ako zámienku zvolili ako dôvernú informáciu, ktorú majú USA o tom, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia. Ako dôkaz, verejne a na očiach u celého sveta, minister zahraničných vecí USA triasol akousi skúmavkou s bielym práškom a všetkých ubezpečoval, že to je tá chemická zbraň, na ktorej pracujú v Iraku. A potom sa ukázalo, že to všetko bolo sfalšované, bluf: v Iraku nie sú žiadne chemické zbrane. Neuveriteľné, zvláštne, ale fakt zostáva faktom. Malo tu miesto klamania na najvyššej štátnej úrovni aj z vysokej tribúny OSN. A ako výsledok sú obrovské obete, škody, neuveriteľný rozkvet terorizmu.

Všeobecne vzniká dojem, že prakticky všade, v mnohých oblastiach sveta, kam prichádza Západ nastoľovať svoj poriadok, nakoniec zostanú krvavé, nehojace sa rany, vredy medzinárodného terorizmu a extrémizmu. Všetko, čo som povedal, sú iba tie najkrikľavejšie, ale zďaleka nie jediné príklady porušenia medzinárodného práva.

V tomto rade sú aj sľuby dané našej krajine, že NATO sa nebude rozširovať ďalej na východ ani o centimeter. Opakujem, klamali, a slovami ľudu môžem povedať, že nás jednoducho podviedli. Áno, často môžeme počuť, že politika je špinavá vec. Možno, ale nie natoľko, a nie do takej miery. Veď také švindlárske správanie je v rozpore nielen s princípmi medzinárodných vzťahov, ale predovšetkým so všeobecne uznanými normami morálky a slušného správania. Kde je tu spravodlivosť a pravda? Len samá lož a pokrytectvo.

Samotní americkí politici, politológovia a novinári píšu a hovoria mimochodom o tom, že vo vnútri USA bola v posledných rokoch vytvorená skutočná „ríša klamstva“. Je ťažké s tým nesúhlasiť, je to skutočne tak. Lenže prílišná skromnosť je zbytočná, USA sú predsa len veľká krajina, mocnosť tvoriaca systém. Všetky jej satelity nielen pokorne a poddajne vo všetkom pritakávajú, ale aj kopírujú ich správanie, nadšene prijímajú pravidlá, ktoré im navrhujú. Preto sa dá úplne odôvodnene a s istotou povedať, že celý takzvaný západný pakt založený USA podľa vlastného vzoru a podoby je práve touto „ríšou klamstva“.

Čo sa týka našej krajiny, pokúsili sa nás po rozpade ZSSR nehľadiac na bezprecedentnú otvorenosť nového súčasného Ruska, pripravenosti čestne spolupracovať s USA a ďalšími západnými štátmi v situácii fakticky jednostranného odzbrojenia okamžite dobiť a už definitívne zničiť. Práve tak to bolo v deväťdesiatych rokoch, na začiatku roku 2000, keď takzvaný kolektívny Západ aktívne podporil separatizmus a žoldnierske útvary na juhu Ruska. Koľko obetí, aké straty sme vtedy mali, než sme definitívne zlomili väz svetovému terorizmu na Kaukaze. Pamätáme si na to a nikdy nezabudneme.

Pokusy o využitie nás vo vlastných záujmoch, o zničení našich tradičných hodnôt a o vnútení svojich pseudohodnôt, ktoré by nás, náš národ rozožierali zvnútra, pravidlá, ktoré agresívne presadzujú vo svojich krajinách a ktoré priamo vedú k degradácii a degenerácii, pretože odporujú samotnej ľudskej náture, sa vlastne nezastavovali do posledného času. To sa ale nestane, nikomu a nikdy sa to nepodarilo. Nepodarí sa to ani dnes.

Bez ohľadu na to sme predsa len podnikli v decembri 2021 ďalší pokus o dosiahnutie s USA a ich spojencami dohody o princípoch zaistenia bezpečnosti v Európe a o nerozšírení NATO. Bolo to však márne. Postoj USA sa nemení. Nepovažujú za potrebné dohodnúť sa s Ruskom v tejto pre nás kľúčovej otázke, sledujú vlastné ciele a opovrhujú našimi záujmami.

V tejto situácii vzniká u nás samozrejme otázka, čo robiť ďalej, čo očakávať? Dobre z dejín poznáme, ako sa v roku 1940 a na začiatku roku 1941 minulého storočia snažil Sovietsky zväz všemožne odvrátiť, alebo aspoň odložiť rozpútanie vojny. Až do poslednej chvíle sa snažil neprovokovať potenciálneho agresora, neztelesnil alebo odložil najnutnejšie aktivity na prípravu odrážania nevyhnutného útoku. Kroky, ktoré boli nakoniec podniknuté, boli už katastrofálne oneskorené.

Krajina nebola v dôsledku toho pripravená na silné odrážanie invázie nacistického Nemecka, ktoré bez vyhlásenia vojny zaútočilo na našu vlasť 22. júna 1941. Nepriateľa sa podarilo zastaviť a potom aj zničiť, ale za obrovskú cenu. Pokus o zmierenie agresora na prahu Veľkej vlasteneckej vojny bol chybou, ktorá náš národ prišla draho. Hneď v prvých mesiacoch vojny sme stratili obrovské, strategicky dôležité územia a milióny ľudí. Po druhé, túto chybu neurobíme, nemáme na to právo.

Tí, ktorí sa uchádzajú o svetovú nadvládu, verejne, beztrestne, a zdôrazňujem, bez žiadnych dôvodov na to, vyhlasujú nás, Rusko, za svojho nepriateľa. Majú dnes skutočne väčšie finančné, vedecké, technologické a vojenské kapacity. Vieme o tom a objektívne hodnotíme hrozby v ekonomickej sfére, ktoré znejú stále na našu adresu, rovnako ako svoje kapacity v čelení tomuto drzému a permanentnému vydieraniu. Opakujem, hodnotíme ich bez ilúzií, nanajvýš realisticky.

Čo sa týka vojenskej aféry, dnešné Rusko je dokonca po rozpade ZSSR a strate značnej časti jeho potenciálu jednou z najsilnejších jadrových mocností na svete, navyše má istú prevahu v rade moderných zbraní. Nikto preto nesmie pochybovať, že priamy útok na našu krajinu spôsobí rozdrvenie a hrozné následky pre každého potenciálneho agresora.

Ale technológia, vrátane obrannej, sa rýchlo mení. Vodcovstvo v tejto sfére prechádza a bude prechádzať z jedných rúk do iných, ale vojenské osvojenie územia priľahlých k našim hraniciam, keď to dovolíme urobiť, bude na desaťročia dopredu a možno aj navždy vytvárať pre Rusko stále väčšiu absolútne neprijateľnú hrozbu.

Už dnes, podľa rozšírenia NATO na východ, sa stáva situácia pre našu krajinu každým rokom stále horšia a nebezpečnejšia. Navyše vedenie NATO hovorí v posledných dňoch priamo o nutnosti urýchlenia postupu infraštruktúry aliancie k ruským hraniciam. Inými slovami je ich postoj stále tvrdší. Nemôžeme sa ďalej jednoducho prizerať tomu, čo sa deje. Bolo by to z našej strany absolútne nezodpovedné.

Ďalšie rozšírenie infraštruktúry Severoatlantickej aliancie, začaté vojenské osvojenie ukrajinského územia je pre nás neprijateľné. Nejde samozrejme o samotnú organizáciu NATO, je to iba nástroj zahraničnej politiky USA. Problém je v tom, že na územiach priľahlým k nám, vlastne na našich historických územiach, sa vytvára voči nám nepriateľské „antiRusko“, ktoré je pod úplnou kontrolou zvonku, kde sa usilovne udomácňujú ozbrojené sily krajín NATO a ktoré zásobujú najmodernejšími zbraňami.

Pre USA a ich spojencov je to takzvaná politika zadržiavania Ruska, zjavná geopolitická dividenda. Ale pre našu krajinu je to otázka života a smrti, otázka našej historickej budúcnosti ako národa. Nie je to nadsadenie, je to fakt. Je to reálna hrozba nielen pre naše záujmy, ale aj pre samotnú existenciu nášho štátu, pre jeho suverenitu. Je to práve tá červená línia, o ktorej sa neraz hovorilo. Prekročili ju.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť situáciu na Donbase. Vidíme, že tie sily, ktoré v roku 2014 vykonali na Ukrajine štátny prevrat, sa chopili moci a udržujú si ju pomocou v podstate dekoratívnych volebných procedúr, definitívne odmietli riešiť konflikt mierovou cestou. Osem rokov, nekonečne dlhých osem rokov, sme robili všetko pre to, aby sa situácia vyriešila mierovou, politickou cestou. Všetko márne.

Ako som už povedal vo svojom predchádzajúcom prejave, na to, čo sa tam deje, sa nemožno pozerať bez súcitu. Už sa to jednoducho nedalo ďalej trpieť. Bolo nutné okamžite zastaviť tento zlý sen – genocídu miliónov ľudí, ktorí tam žijú a ktorí dúfajú len v Rusko, ktorí dúfajú len v nás s vami. Práve tieto túžby, pocity a bolesť ľudí boli hlavnou motiváciou pre naše rozhodnutie uznať ľudové republiky Donbasu.

Čo považujem za dôležité dodatočne vyzdvihnúť. Popredné krajiny NATO v záujme dosiahnutia svojich cieľov podporujú na Ukrajine extrémnych nacionalistov a neonacistov, ktorí zase nikdy neodpustia obyvateľom Krymu a Sevastopolu ich slobodnú voľbu zjednotiť sa s Ruskom.

Samozrejme, že pôjdu na Krym, rovnako ako na Donbas, s vojnou, s tým, aby zabíjali, rovnako ako zabíjali bezbranných ľudí trestajúcich z ukrajinských nacionalistov, Hitlerových kolaborantov za Veľkej vlasteneckej vojny. Otvorene sa hlási aj k svojim nárokom na celý rad ďalších ruských území.

Celý vývoj udalostí a analýza prichádzajúcich informácií ukazuje, že stret medzi Ruskom a týmito silami je nevyhnutný. Je to len otázka času: pripravujú sa, čakajú na vhodný okamih. Teraz tiež tvrdia, že chcú jadrové zbrane. To nedopustíme.

Ako som už povedal skôr, Rusko prijalo nové geopolitické reálie po rozpade ZSSR. Rešpektujeme a budeme rešpektovať všetky novo vzniknuté krajiny v postsovietskom priestore. Rešpektujeme a budeme rešpektovať ich suverenitu a príkladom toho je pomoc, ktorú sme poskytli Kazachstanu, ktorý čelil tragickým udalostiam a výzvam voči svojej štátnosti a celistvosti. Rusko sa však nemôže cítiť bezpečne, nemôže sa rozvíjať, nemôže existovať, keď z územia dnešnej Ukrajiny prichádza neustála hrozba.

Pripomínam, že v rokoch 2000-2005 sme vojensky bojovali proti teroristom na Kaukaze, bránili sme celistvosť nášho štátu, ochránili sme Rusko. V roku 2014 sme podporili obyvateľov Krymu a Sevastopoľa. V roku 2015 sme pomocou našich ozbrojených síl postavili spoľahlivú bariéru prenikania teroristov zo Sýrie do Ruska. Nemali sme inú možnosť, ako sa brániť.

To isté sa deje aj teraz. Vám a mne jednoducho neostal iný spôsob obrany Ruska a nášho ľudu ako ten, ktorý sme nútení dnes použiť. Okolnosti vyžadujú, aby sme konali rozhodne a okamžite. Ľudové republiky na Donbase požiadali Rusko o pomoc.

V tejto súvislosti som v súlade s článkom 51, časti 7 Charty OSN, so súhlasom Rady federácie Ruska a v rámci plnenia zmlúv o priateľstve a vzájomnej pomoci s Doneckou ľudovou republikou a Luhanskou ľudovou republikou, ktoré Federálne zhromaždenie ratifikovalo 22. februára tohto roku, prijal rozhodnutie o vykonaní osobitnej vojenskej operácie.

Jej cieľom je chrániť ľudí, ktorí sú už osem rokov vystavení zneužívaniu a genocíde zo strany kyjevského režimu. Za týmto účelom sa budeme usilovať o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny a postavíme pred súd tých, ktorí sa dopustili početných krvavých zločinov proti civilnému obyvateľstvu, vrátane občanov Ruskej federácie.

Pričom naše plány nepočítajú s okupáciou ukrajinských území. Nemáme v úmysle nikomu nič vnucovať násilím. Súčasne počujeme, že v poslednej dobe sa na Západe stále častejšie objavujú vyhlásenia, že dokumenty podpísané sovietskym totalitným režimom, ktoré zakotvujú výsledky 2. svetovej vojny, by sa už nemali plniť. Čo na to odpovedať?

Výsledok 2. svetovej vojny, rovnako ako obete, ktoré naši ľudia priniesli na oltár víťazstvo nad nacizmom, je posvätný. To však nie je v rozpore s vysokými hodnotami ľudských práv a slobôd, ktoré vychádzajú z tých reálií, ktoré vznikli k dnešnému dňu počas povojnových desaťročí. Neprekračuje ani právo národov na sebaurčenie zakotvené v článku 1 Charty OSN.

Pripomínam, že ani pri vzniku ZSSR, ani po 2. svetovej vojne sa nikto nepýtal ľudí žijúcich na tom alebo inom území, ktoré tvoria dnešnú Ukrajinu, ako chcú usporiadať svoj život. Naša politika je založená na slobode, na slobode voľby pre každého, aby mohol rozhodovať o svojej budúcnosti a budúcnosti svojich detí. Považujeme za dôležité, aby toto právo, právo výberu, mohli používať všetky národy, ktoré žijú na území dnešnej Ukrajiny, každý, kto bude chcieť.

V tejto súvislosti sa obraciam aj na občanov Ukrajiny. V roku 2014 malo Rusko povinnosť chrániť obyvateľov Krymu a Sevastopolu pred tými, ktorých vy sami nazývate „nacistami“. Obyvatelia Krymu a Sevastopoľa sa rozhodli pre svoju historickú vlasť, pre Rusko, a my sme ich podporili. Opakujem, jednoducho sme nemohli postupovať inak.

Dnešné udalosti nie sú spojené s potláčaním záujmov Ukrajiny a ukrajinského ľudu. Ide o ochranu samotného Ruska pred tými, ktorí si vzali Ukrajinu ako rukojemníkov a snažia sa ju využiť proti našej krajine a jej ľudu.

Opakujem, naše akcie sú sebaobranou proti hrozbám, ktoré nám hrozia a proti ešte väčšiemu nešťastiu, než aké sa deje dnes. Akokoľvek je to ťažké, žiadam vás, aby ste to pochopili a vyzývam vás na spoluprácu, aby sme mohli čo najskôr obrátiť túto tragickú stránku a postupovať spoločne vpred, nedovoliť nikomu zasahovať do našich záležitostí, do našich vzťahov, ale budovať ich samostatne, aby to vytváralo nevyhnutné podmienky na prekonanie všetkých problémov a napriek štátnym hraniciam nás to zvnútra posilňovalo ako jeden jednotný celok. Verím v to, v našu budúcnosť.

Musím sa tiež obrátiť na vojakov Ozbrojených síl Ukrajiny.

Vážení priatelia! Vaši otcovia, dedovia a pradedovia nebojovali proti nacistom, nebránili našu spoločnú vlasť, aby sa dnešní neonacisti mohli chopiť moci na Ukrajine. Prisahali ste vernosť ukrajinskému ľudu, nie protiľudovej junte, ktorá Ukrajinu okráda a vysmieva sa práve tomuto ľudu.

Nevykonávajte jej trestné rozkazy. Vyzývam vás, aby ste okamžite zložili zbrane a vrátili sa domov. Vysvetlím: všetci príslušníci ukrajinskej armády, ktorí splnia túto požiadavku, budú môcť bez prekážok opustiť vojnovú zónu a vrátiť sa k svojim rodinám.

Znovu dôrazne upozorňujem, že všetku zodpovednosť za prípadné krviprelievanie ponesie výhradne režim, ktorý vládne na území Ukrajiny.

Teraz niekoľko dôležitých, veľmi dôležitých slov pre tých, u ktorých môže vzniknúť pokušenie zasiahnuť zvonku do prebiehajúcich udalostí. Ak sa niekto pokúsi nám brániť, alebo by sa pokúsil vytvoriť hrozbu pre našu krajinu, pre náš ľud, mal by poznať, nech to je ktokoľvek, že odpoveď Ruska bude okamžitá a bude mať pre vás také následky, s akými ste sa vo svojej histórii nikdy nestretli. Sme pripravení na akýkoľvek vývoj situácie. Všetky potrebné rozhodnutia boli urobené. Dúfam, že budem vypočutý.

Vážení občania Ruska!

Blahobyt, samotná existencia celých štátov a národov, ich úspech a životaschopnosť, vždy berú pôvod v mocnom koreňovom systéme svojej kultúry a cenností, skúsenostiach a tradíciách svojich predkov a samozrejme priamo závisí od schopnosti rýchlo sa prispôsobovať k neustále sa meniacemu životu, na súdržnosti spoločnosti, jej pripravenosti na konsolidáciu, zhromaždiť do jedného celku všetku svoju silu, a ísť dopredu.

Sily sú potrebné vždy – vždy, ale sila môže byť rôznej kvality. V základe politiky „ríše klamstva“, o ktorej som hovoril na začiatku svojho prejavu, leží predovšetkým hrubá, priamočiara sila. V takýchto prípadoch u nás hovoríme: „Sila je, a rozum nie je potrebný.“

A my s vami vieme, že skutočná sila spočíva v spravodlivosti a pravde, ktorá je na našej strane. A pokiaľ to tak je, je ťažké nesúhlasiť s tým, že práve sila a pripravenosť na boj leží v základe nezávislosti a suverenity, ony sú tým nevyhnutným základom, na ktorom je možné spoľahlivo budovať svoju budúcnosť, stavať svoj dom, svoju rodinu, svoju vlasť .

Vážení spoluobčania!

Som presvedčený, že vojaci a dôstojníci Ozbrojených síl Ruska, ktorí sú oddaní svojej vlasti, profesionálne a odvážne vyplnia svoj dlh. Nepochybujem, že skonsolidovane a efektívne budú konať všetky úrovne štátnej správy, odborníci, ktorí zodpovedajú za stabilitu našej ekonomiky, finančného systému, sociálnej sféry, riaditelia našich spoločností a celý ruský biznis. Spolieham sa na skonsolidovanú, vlasteneckú pozíciu všetkých parlamentných hnutí a verejných síl.

Nakoniec, ako to vždy bolo v histórii, osud Ruska je v dobrých rukách mnohonárodnostného ľudu. A to znamená, že prijaté rozhodnutia budú vyplnené, stanovené ciele budú dosiahnuté, bezpečnosť našej vlasti bude spoľahlivo zaručená.

Verím vo vašu podporu, v tú nepremožiteľnú silu, ktorú nám dáva naša láska k vlasti.