Dnes sa na Západe[A1][A2] stále hovorí o možnej bankovej kríze. Dôvodom týchto rečí sú krachy amerických bánk Silvergate Bank, Silicon Valley Bank (SVB), Signature Bank, ako aj stav pred bankrotom švajčiarskej banky Credit Suisse (SC). Témy diskusie: pravdepodobnosť a možné načasovanie krízy, hĺbka krízy a jej možné trvanie, opatrenia na predchádzanie alebo zmiernenie bankového kolapsu.

Súbor navrhovaných opatrení: sprísnenie ukazovateľov kapitálovej primeranosti úverových inštitúcií, posilnenie kontroly úverových inštitúcií zo strany centrálnych bánk a iných regulačných orgánov, poskytovanie termínovaných úverov problémovým bankám zo strany centrálnych bánk, posilnenie systémov poistenia vkladov.

Je pozoruhodné, že keď sa v minulosti objavili náznaky bankových kríz, navrhovali sa približne rovnaké opatrenia na ich prevenciu a zmiernenie.

Žiaľ, takmer nikto z odborníkov a analytikov dnes nespomína hlavnú príčinu bankových kríz, tú, ktorá ich robí nevyhnutnými napriek najpresvedčivejším tvrdeniam menových autorít, že majú “všetko pod kontrolou”. Túto príčinu možno zhrnúť do niekoľkých slov: “nedostatočné krytie” (úverovej inštitúcie).

Len málo poctivých a odvážnych ekonómov sa pokúsilo oboznámiť verejnosť s jednoduchou pravdou: banky sa podieľajú na falšovaní v mimoriadne veľkom rozsahu. A to až do takej miery, že legálne peniaze emitované centrálnymi bankami (ktorých štatút je zakotvený v ústavách a zákonoch) tvoria len malý zlomok celkovej peňažnej zásoby. Hlavnými emitentmi peňazí sú komerčné banky, ktoré ich vytvárajú “zo vzduchu” vo forme úverov.

Ide o nové peniaze v bezhotovostnej forme, niekedy zle zabezpečené alebo vôbec nezabezpečené (ich “zábezpeka” sa často ukáže ako “bublina” na akciových trhoch). Právo komerčných bánk vytvárať nové peniaze nie je zakotvené v zákone, takže ide o falšovanie vo veľmi veľkom rozsahu. A banky dostávajú právo vytvárať falzifikáty vo forme licencií od finančných regulátorov (často tých istých centrálnych bánk). Máme do činenia s organizovaným zločinom vo veľmi veľkom meradle (v skutočnosti v celosvetovom meradle).

Falošné peniaze sú uložené v bankách a na iných účtoch spolu s pravými peniazmi (tie druhé zvyčajne prinášajú do banky občania, ktorí dodržiavajú zákony), pričom množstvo tých prvých vysoko prevyšuje množstvo tých druhých. Celý tento plánovaný podvod sa odhalí vo chvíľach, keď klienti urobia ran na banku, a vtedy vyjde najavo ono “nedostatočné krytie”, o ktorom opatrne hovoria profesionálni ekonómovia. Končí sa to masovými bankrotmi bánk, ktorým sa s pomocou falošných peňazí podarilo prerozdeliť veľké bohatstvo v prospech malej skupiny podvodníkov.

Napríklad počas hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1932 zaniklo 40 % úverových inštitúcií v Spojených štátoch. Zároveň zmizli miliardy dolárov peňazí Američanov, ktoré mali uložené na účtoch týchto úverových inštitúcií. Pre tých, ktorí by chceli hlbšie nahliadnuť do moderného falšovania peňazí v bankovníctve založeného na neschopnosti úverových inštitúcií kryť svoje záväzky, môžem odporučiť svoju knihu: “Alchýmia peňazí. Ako banky vyrábajú peniaze… zo vzduchu // Séria: Finančné kroniky profesora Katasonova. (Moskva: Svet knihy, 2020).

Bankový systém založený na čiastočnom krytí záväzkov úverových inštitúcií sa začal vytvárať v devätnástom storočí. Vtedy však politici a obyčajní ľudia neboli takí zombifikovaní ako dnes a dokonale videli cynizmus čiastočného krytia. “Pánom peňazí” trvalo mnoho desaťročí, kým tento podvodný model bankovníctva presadili. V dvadsiatom storočí sa proti tomuto už proti tomúto modelu protestovalo len občas. Dnes, v dvadsiatom prvom storočí, už nikto neprotestuje, pretože je slepý voči zjavnému podvodu.

Nie som však úplne spravodlivý. Ojedinelé prípady protestov sa vyskytujú aj dnes. Práve 17. marca som narazil na článok známeho ekonomického a finančného blogera Michaela Shadlocka pod prezývkou “Mish”. Názov článku znie “Dokonalým riešením bankovej krízy je vytvoriť skutočne bezpečnú banku”.

Článok sa začína takto: “Nepotrebujeme zvýšiť limit FDIC, potrebujeme odstrániť potrebu FDIC a vytvoriť bezpečnú banku.

FDIC je skratka pre The Federal Deposit Insurance Corporation (Federálna spoločnosť pre poistenie vkladov). FDIC bola v Amerike vytvorená presne pred 90 rokmi Kongresom USA, bola to reakcia na vtedajšiu bankovú krízu v rokoch 1929 – 1933, ktorá viedla k strate miliárd Američanov, ktorí mali svoje peniaze uložené na bankových vkladoch.

Mimochodom, uprostred tejto bankovej krízy sa viedla vášnivá diskusia o príčinách krízy a o tom, ako ju riešiť. V tom čase bolo mimochodom mnohým jasné, že príčinou bolo nedostatočné krytie bánk. Padali návrhy na ukončenie praxe vytvárania peňazí zo vzduchu a na zavedenie plného krytia záväzkov úverových inštitúcií. Veľký bankový kapitál však presadil iné riešenie – vytvorenie systému poistenia vkladov. Takéto riešenie samozrejme nemohlo zabrániť bankovým krízam, ale iba ich zmierniť a malo upokojiť verejnosť.

Mish teda vo svojej publikácii uvádza, že ak by sa obnovilo plné krytie úverových inštitúcií, FDIC by nebol potrebný. Mish si nerobí ilúzie, že “páni peňazí” budú súhlasiť s úplnou rekonštrukciou bankového systému USA na nových (alebo skôr starých, dnes zabudnutých) princípoch, a navrhuje, aby boli zriadené aspoň pilotné banky so 100 % krytím svojich záväzkov. Tu je jeho návrh: “… potrebujeme banku, ktorá vloží 100 % svojich aktív do jednodňových štátnych dlhopisov a nebude poskytovať úvery.

Zo zrejmých dôvodov by takáto banka nepotrebovala úverových špecialistov ani veľký počet prevádzkových zamestnancov. Záruky FDIC by tiež neboli potrebné, pretože riziko útekov a strát by bolo nulové. FDIC by sme nemuseli likvidovať, ale v skutočnosti by to ani nebolo potrebné. V skutočnosti by sme vytvorili banku so 100 % rezervami.”

Mish vo svojej schéme navrhuje používať ako aktíva štátne pokladničné poukážky, čo sa javí ako ochrana proti riziku možného znehodnotenia; toto riziko vzniká pri dlhších štátnych pokladničných poukážkach (napokon práve pokles trhovej hodnoty štátnych pokladničných poukážok so splatnosťou jeden rok a viac spôsobil krachy spomínaných amerických bánk).

V zásade by sa na takomto systéme mohla zúčastniť každá banka, ktorá v súčasnosti pôsobí v USA, a to tak, že by svoje aktíva preformátovala na jednodňové pokladničné poukážky: “Aby sme zabránili masívnemu kolapsu existujúcich bánk, umožnili by sme každej banke zúčastniť sa na tomto systéme. Klienti by mali možnosť ukladať vklady v existujúcich bankách.”

A pre tie banky, ktoré by chceli pokračovať v úverových operáciách, Mish navrhuje vytvoriť pasíva (záväzky) s dlhými peniazmi investorov (investori sú na rozdiel od vkladateľov ochotní riskovať). “V prípade poskytovania úverov navrhujem, aby banky namiesto poskytovania úverov získavali investičné peniaze. Urobia to tak, že ponúknu vyššie než trhové úrokové sadzby na termínované vklady, ale tieto vklady nebudú garantované,” poznamenáva Mish.

Mish obviňuje Federálny rezervný systém z toho, že vytvoril podmienky pre bankovú krízu. Nechce zdravé banky, pretože potom by sa verejnosť pýtala: Načo vôbec potrebujeme Federálny rezervný systém (nazývaný “veriteľom poslednej inštancie” a “záchrancom bánk”), ak je každá banka v podstate “rezervnou bankou” (banka s rezervami na 100 % krytia svojich záväzkov)? A podľa súčasných “pravidiel hry” je FED vždy “v hre”: “FED nafúkol tri hospodárske bubliny za viac ako 20 rokov a opakovane sme zachraňovali banky.”

Okrem toho Fed neustále zvyšuje ponuku peňazí a vytvára infláciu. Jednoducho sa to prehliada, pretože sú zvyknutí merať infláciu indexom spotrebiteľských cien. A všetka inflácia smerovala na akciové a hypotekárne trhy a nadobudla podobu “bublín”.

Je prítomná aj na trhoch so spotrebným tovarom a v minulom roku dosiahla rekordnú úroveň. Ak by neexistovalo čiastočné krytie záväzkov, neexistovala by žiadna inflácia, ani zjavná (trhy so spotrebným tovarom), ani “tieňová” (akciové trhy a bubliny). “Tí, ktorí si myslia, že CPI (index spotrebit
eľských cien) … meria infláciu, sa mýlia. Ani jeden z týchto ukazovateľov priamo nezohľadňuje ceny nehnuteľností alebo bubliny aktív vo všeobecnosti.”

Mish sa dotýka aj digitálnej meny, ktorú pripravuje Federálny rezervný systém. Americká centrálna banka tvrdí, že sa ju chystá použiť na boj proti bankovým krízam.

Autor uzatvára: “Je potrebná zásadná zmena. Namiesto toho Fed podporuje tie isté sériové opatrenia na nafúkukovanie bublín, doplnené o záchranné balíčky a šarlatánsku digitálnu menu… ako fiktívne riešenie.”

Mish teda neoslovuje americkú centrálnu banku (t. j. “pánov peňazí”), ale malé americké banky a ponúka im spôsob, ako prežiť zastavením nečistej hry “čiastočného krytia”. Nemyslím si, že Mishove návrhy prejdú.

Po prvé, je ťažké nájsť banku, ktorá by bola ochotná fungovať na “plnom krytí”. Ak by sa nejaká našla, stala by sa nekonkurencieschopnou. Po druhé, takáto banka by sa stala nebezpečenstvom pre zlodejský systém a Federálny rezervný systém by urobil všetko pre to, aby takýto “precedens” eliminoval. Reštrukturalizácia systému sa môže a mala by začať “zhora”. Teda na úrovni Federálneho rezervného systému USA. To je však utopické. Prinajmenšom v súčasnosti. Veď o probléme “nedostatočného zabezpečenia” sa dnes v Amerike nediskutuje ani na vrchole, ani na spodku spoločnosti.

P.S. Ako viete, v Sovietskom zväze nebola žiadna banková kríza. Dôvod je jednoduchý: v ZSSR boli banky organizáciami s plným zabezpečením záväzkov.