Keď sa Annalena Baerbocková (nemecká spolková ministerka zahraničných vecí, členka Strany zelených a propagátorka feministickej zahraničnej politiky) zaviazala, že podporí Ukrajinu bez ohľadu na to, čo si myslia jej voliči, jasne tým naznačila, akým spôsobom sa vedie západná politika voči Ukrajine. Nech to trvá akokoľvek dlho a akokoľvek dlho to bude trvať, je spoločný refrén politicko-mediálnej triedy v celom euroatlantickom priestore.

Veľká Británia doteraz vyplatila Ukrajine 2,3 miliardy libier na “vojenskú pomoc” a zaviazala sa, že túto sumu dorovná v tomto roku. Spojené kráľovstvo sa už zaviazalo poskytnúť Ukrajine 14 hlavných bojových tankov Challenger 2 vrátane výcviku, munície a náhradných dielov; samohybné delá AS90 na zvýšenie ukrajinského potenciálu v oblasti diaľkových zbraní; a ďalšie stovky rakiet protivzdušnej obrany. Vláda uviedla, že stíhačky nie sú “mimo hry “. Britský minister zahraničných vecí James Cleverly na nedávnom vystúpení v Bezpečnostnej rade OSN vysvetlil, že britská podpora Ukrajine “nie je časovo obmedzená” a že Británia “dodrží sľuby, ktoré sme dali Charte OSN a ukrajinskému ľudu” .

V pozoruhodnom vyhlásení z minulého týždňa, ktoré naznačuje úlohu Západu v pokračujúcej vojne, Rishi Sunak nedávno povedal, že teraz “nie je čas na mier” pre Ukrajinu. To prispieva k dôkazom, že Británia zohráva kľúčovú úlohu pri predlžovaní vojny. Minulý rok ukrajinské médiá informovali, že Boris Johnson v apríli odišiel do Kyjeva a povedal Zelenskému, že aj keď je (Zelenskyj) pripravený rokovať, Západ nie je. Bývalý izraelský premiér Naftali Bennett tiež nedávno tvrdil, že na jar minulého roka boli Rusko aj Ukrajina ochotné rokovať, ale Johnson nie, a že nakoniec západné mocnosti rokovania zastavili.

Britská vláda od roku 2021 prijala aj ďalšie dva mimoriadne významné vojenské záväzky. V septembri 2021 bol oznámený vojenský pakt AUKUS medzi Austráliou, Britániou a Amerikou. Ide o vojenskú alianciu vytvorenú na udržanie americkej hegemónie vo východnej Ázii a na udržanie Číny pod kontrolou. Vojenská aliancia bola oznámená bez akejkoľvek predchádzajúcej diskusie. Potom, minulý rok, v nadväznosti na žiadosť Švédska a Fínska o vstup do NATO, dala vláda týmto dvom štátom mimoriadny bezpečnostný prísľub. Britská vláda sa zaviazala, že bude brániť viac ako 1 300 km dlhú hranicu s Ruskom, a čo je ešte prekvapujúcejšie, že tak bude robiť britskými jadrovými zbraňami. Tieto neuveriteľne významné vojenské pakty však boli náhle oznámené na konci rýchlej návštevy vtedajšieho premiéra Borisa Johnsona vo Švédsku a Fínsku.

V priebehu posledných dvoch rokov sa britská vláda zapojila a stupňuje zástupnú vojnu s Ruskom, jadrovým štátom. Prihlásila sa k americkému súpereniu s Čínou o hegemóniu vo východnej Ázii a zaviazala sa použiť jadrové zbrane v mene Švédska a Fínska. Nech to stojí, čo to stojí? Akokoľvek dlho to bude trvať? Prečo by to mala Británia robiť? V súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu, programom AUKUS a bezpečnostnými paktmi so Švédskom a Fínskom sa v politických rozhodnutiach vlády výrazne neobjavuje jedna vec, a tou je verejná diskusia.

V Británii vláda a médiá vytvorili vojnový konsenzus. Vláda oznamuje vojenskú politiku bez akejkoľvek predchádzajúcej diskusie a médiá po oznámeniach nekladú žiadne otázky. Nekladú sa ani tie najzákladnejšie otázky, jednoduché, racionálne otázky o cieľoch, prostriedkoch, účeloch a dôsledkoch. Sunak tvrdí, že Ukrajine musíme pomôcť, aby sme si zabezpečili víťazstvo. Čo to však znamená? Za akú cenu? Až do takej miery, že by to mohlo viesť k vojne s Ruskom? Čo si o tom myslia britskí občania? Je v našom záujme pripojiť sa k americkým krokom a ísť do vojny s Čínou? Vedelo by veľa ľudí v Británii ukázať na mape Spratlyho ostrovy? Ako by nás ovplyvnila čínska kontrola nad Taiwanom? Chceme byť vo vojenskom pakte so Švédskom? Na všetky tieto otázky možno existujú dobré odpovede na podporu vlády, ale neboli nám položené. Zrkadlovo, ako boli formulované politické rozhodnutia v reakcii na Covid, boli politické rozhodnutia v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu formulované v zmysle Nie je žiadna alternatíva. Každý, kto nesúhlasí, je označený za propagandistu Kremľa.

Úroveň mediálneho konsenzu je ohromujúca. Od neustáleho zvyšovania počtu zbraní až po vyššie uvedené odhalenia o kľúčovej úlohe, ktorú britská vláda zohrala pri diktovaní podmienok vojny. Dokonca ani vtedy, keď britská vláda naznačila, že by mohla na Ukrajinu poslať vojenské lietadlá, nezaznela od novinárov ani jedna otázka, ktorá by rozvlnila hladký povrch nášho vojnového konsenzu. Médiá podporujú a podopierajú konsenzus TINA. Namiesto toho sa médiá veľmi selektívne zameriavajú na konkrétne boje v rámci Ukrajiny alebo uverejňujú čoraz hlúpejšie články o Rusku. BBC nedávno prekonala samu seba komickým článkom vystrihnutým a vloženým z naratívneho manažmentu ministerstva obrany, ktorý musel mať voľný deň, vysvetľujúcim, že ruskí záložníci sa spoliehajú na boj s lopatami. Akoby na zdôraznenie pravdivosti tohto tvrdenia nás BBC informovala, že práve tieto lopaty boli v Rusku mytologizované. Rusku večne dochádza munícia, vojaci, tanky a obmedzuje sa na boj s lopatami, pričom je zároveň takou hrozbou, že ak nebude porazené, čoskoro bude pochodovať na Varšavu. Nikdy sa však nekladie otázka.

V parlamente vládne rovnaké ticho. Namiesto racionálnej parlamentnej diskusie o prostriedkoch, cieľoch, zámeroch a dôsledkoch máme namiesto nej prekvapivé scény, ako napríklad keď ukrajinský prezident Zelenskyj uskutočnil “nečakanú” návštevu a vo Westminster Hall ho vítal celý parlament. Labouristická opozícia chápe svoju úlohu v britskej demokracii tak, že plne podporuje vládu a nekladie žiadne otázky, okrem kritiky, že nerobí dosť. Jedenástim labouristickým poslancom hrozilo na jar minulého roka odobratie biča po tom, čo podpísali list Stop vojne, v ktorom vyzývali na diplomatické riešenie a upozorňovali na expanziu NATO. Aj to bolo priveľa a poslanci poslušne stiahli svoje mená.

Vojna na Ukrajine môže byť prvou z hľadiska takmer úplného oficiálneho vojnového konsenzu naprieč politicko-mediálnou triedou. Nemá obdobu, pokiaľ ide o rozhodnutia britskej zahraničnej politiky od konca studenej vojny. Britskí občania majú plné právo diskutovať a demokraticky rozhodovať o zahraničnej politike. Vojnový konsenzus je zámernou konštrukciou britského štátu s cieľom vyhnúť sa demokratickej kontrole a vylúčiť verejnosť z existenčných politických rozhodnutí. Rozhodnutie politickej a mediálnej triedy, že by sa mala úplne vylúčiť akákoľvek diskusia o našej zahraničnej politike, by malo byť dôvodom na veľké znepokojenie bez ohľadu na to, aká by podľa niekoho mala byť britská politika voči Ukrajine. Zahraničná politika je naším rozhodnutím, nie rozhodnutím našej vlády, a musíme to tak urobiť.