Stalo sa to, čo sa v budúcnosti zákonite bude stávať častejšie: fanatizmus sekty pravdoláskarov sa bude obracať aj voči nim samým. Mimovládka Inštitút pre ľudské práva (Human Rights Institute), na svoj zoznam „nebezpečných“ kandidátov na post poslancov Európskeho parlamentu zaradila aj podpredsedníčku Národnej rady Luciu Nicholsonovú (SaS).

Dôvod má byť ten, že Nicholsonová navrhla, že po štyroch deťoch by pre mužov aj ženy mohol byť úkon sterilizácie bezplatný. „Len preto, že som si dovolila navrhnúť dobrovoľné bezplatné sterilizácie pre všetkých (vrátane mužov) po štyroch deťoch. Má to byť opatrenie, ktoré možno – dobrovoľne a bezplatne – využijú ľudia, ktorí nemajú peniaze na antikoncepciu a nechcú rodiť deti do chudoby, kde sa o ne nevedia postarať,” uviedla Nicholsonová (píšeme o tom TU).

Nicholsonová sa tak dostala do jednej spoločnosti s tými, od ktorých sa každý slušný slniečkar a liberál zúfalo odťahuje, ako keby boli nakazení morom: poslancami ĽSNS. Aby to na nej neostalo prilepené, musí si to umyť mydlom a pre istotu ešte aj solvinou:

„Ten návrh nie je opatrením proti rómskym ženám. Je to úplná hlúposť. Je to pre ne a prišla som na to už veľmi dávno. Tendenčne a účelovo sa nechal Inštitút zapredať k takejto diskreditačnej kampani. Kto ma pozná vie, že dennodenne bojujem za práva rôznych menšín,” všemožne sa snaží zbaviť strašného biľagu Nicholsonová a vymenúva ako sa zaslúžila o predloženie návrhu na registrované partnerstvá, ako bojovala za práva ľudí s zdravotným postihnutím, ako založila vlastné občianske združenie Dajme radu, v ktorom pomáha rodinám s nevyliečiteľne chorými deťmi s operáciami v zahraničí. „Nikdy som sa nebránila konštruktívnej kritike, no toto je naozaj nechutná účelová antikampaň, na ktorú nemám slov,“ dotknuto hovorí Nicholsonová.

Lenže šéf Inštitútu pre ľudské práva Peter Weisenbacher nie je sám, kto vidí podobnosť medzi Nicholsonovou a tými, ktorých nazývajú extrémistami. Na nedávnom diskusnom podujatí o slobode médií Nicholsonová rozprávala príbeh o tom, ako kdesi na strednom Slovensku pribehla k nej jedna pani, že ju obdivuje a chce sa s ňou odfotografovať. Tá pani sa Nicholsonovej vyznala z toho, že ju nesmierne uznáva a povedala, že sú iba dvaja politici, ktorých zbožňuje, a jedným z nich je ona. Na otázku, kto je ten druhý, pani odpovedala, že Marián Kotleba. „A toto nie je jediný podobný prípad, stáva sa mi to častejšie,“ posťažovala sa Nicholsonová.

Ako to teda je s Nicholsonovej extrémizmom? Hovorí sa, že bez vánku sa ani lístok na strome nepohne. Nedávno Sulíkovci vyhlásili, že bližšia než Progresívne Slovensko je im strana Sme rodina, ktorá sa nedávno s veľkou predvolebnou okázalosťou spojila so Salvinim a Le Penovou v európskej frakcii MENL (píšeme o tom TU), ktorú demokratické a objektívne mainstreamové médiá označujú za fašistov. Položme si kontrolnú otázku: ako by správny a slušný demokrat mal označiť niekoho, kto sa chce spojiť so spojencami fašistov?

„Takže vy chcete vedieť, čo si myslím o nacistoch? Poviem vám to kulantne. Pripomínajú mi mohamedánov: aj tí prídu k vám domov a najprv sa tvária milo, ale potom vám zakážu jaterničky, pivo a dievčatám sukne. A vy ani neviete ako, ocitnete sa v mešite a musíte sa modliť k Aláhovi, aby vás nekameňovali,“ povedal Jan Werich v roku 1938. A skladačka začína do seba zapadať: poslanec SaS Martin Klus pred časom vystupoval v parlamente ako obhajca islamskej nadácie, kde obhajuje napríklad právo mohamedánov stavať na Slovensku mešity… Začína to vyzerať tak, že vlastne dnes už medzi nacistami, mohamedánmi a liberálmi nie je skoro žiadny rozdiel, takže je vlastne jedno, koho budeme voliť v nadchádzajúcich voľbách.

Že to preháňam? Že to je zavádzanie? Že motám piate cez deviate a dávam do jedného košíka jablká s vajíčkami? No dobre, odhalili ste ma. Ale o čom je potom celé to divadelné predstavenie, ktoré môžeme naživo sledovať v podaní „demokratických“ opozičných parlamentných strán, ktoré sa zrazu všetky (a je to fakt iba zhoda náhod, že práve pred voľbami) tvária ako udatní zástancovia Slovenska a slovenského národa a neohrození bojovníci proti diaľkovému neokoloniálnemu riadeniu tunajšej gubernie?

A prečo je tá kampaň, aby ľudia preboha išli k voľbám, taká prehnane hysterická? Prečo sa všetci tí influenceri, hejteri, blogeri, jašteri, youtuberi, promotéri a iní eskamotéri tak veľmi snažia zmobilizovať svoje stádo? Veď tých štrnásť europoslancov si predsa Slovensko zvolí bez ohľadu na to, koľko ľudí k voľbám príde…

Tá kampaň je v skutočnosti preto taká zúfalá, pretože je tu vážna obava, že sa do Bruselu dostane niekto, koho si tam euromašinéria naozaj veľmi neželá. Všetky tie populisticko-korporátnefašisticko-mohamedánsko-liberálno… skrátka protislovenské sily pred voľbami do europarlamentu robia všetko pre to, aby slovenského voliča znechutili, odradili, pomýlili, zneistili a hlavne dezorientovali. Nesmierne im záleží na tom, aby dezorientovaný volič hlavne nevolil toho, kto by mohol hru na jednu bránku zmeniť na hru podľa trochu iných pravidiel: autentické národné sily. A práve to môže byť pre rozmýšľajúceho voliča azda najspoľahlivejšou indíciou pri rozhodovaní, čo robiť na budúcu sobotu.

Ivan Lehotský