Bratislava 20. septembra 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Hadi Mizban, TASR/AP-Jens Schlueter/Pool, TASR/AP-Savitskiy Vadim/Russian Defense Ministry Press Service)

Týmto citátom z pokleslej českej komédie Slunce, seno a pár facek by sme asi najlepšie mohli okomentovať správanie našich najoddanejších partnerov v „obrannom“ pakte NATO, ktorí by brata v zbroji nezradili za nič na svete

Tak sme sa dozvedeli, že USA vytvorili spolu s Veľkou Britániou a Austráliou novú vojensko-politickú alianciu, pakt AUKUS. V oficiálnom vyhlásení pri príležitosti tohto sviatku mieru a humanity oficiálne miesta z Washingtonu zdôraznili, že aliancia nie je zameraná proti žiadnej konkrétnej krajine.

A to by mal oceniť každý milovník inteligentného alebo aspoň polointeligentného humoru. Oni v tom Washingtone zrejme jedia vtipné hamburgery: veď predsa dnes už aj každé malé dieťa vie, že všetky pakty sa odjakživa vyznačovali tým, že nikdy neboli namierené proti konkrétnym krajinám alebo skupinám krajín, ale vždy boli uzatvárané iba tak, nezáväzne, pre zábavu. Napríklad u nás na sídlisku: raz som urobil pakt s Ferom bez Joža. A potom som zase urobil pakt s Jožom bez Fera. A bola to dobrá zábava.

Len potom to už akosi prestala byť zábava – tí dvaja to totiž celé pokazili. No jednoducho ma naštvali, lebo nevedno prečo, urobili pakt bezo mňa, a to, iste uznáte, sa človeka veľmi dotkne. Takí nevďačníci!

Ale to sme odbočili. Pozrime sa radšej na to, čo si tento mierový pakt (keď tí z Washingtonu môžu vtipkovať, tak prečo nie aj my?) kladie za svoj cieľ. Predstavitelia členských krajín hovoria, že by mal prispieť k „vyššej bezpečnosti a stabilite“ najmä v Indo-tichomorskom regióne (ani tento vtip nie je zlý).

ANZUS a AUKUS?

V tomto regióne však už USA a Austrália pôsobia v jednom podobnom pakte: je to Tichomorský bezpečnostný pakt známy pod skratkou ANZUS, ktorý v roku 1951 založili Spojené štáty americké, Austrália a Nový Zéland. Po drobnej roztržke medzi USA a Novým Zélandom sa síce jeho fungovanie obmedzilo na dva bilaterálne vzťahy – medzi Austráliou a Novým Zélandom a medzi Austráliou a Spojenými štátmi – ale podstatné je, že pakt stále platí. Austrálsko-americká aliancia v rámci paktu ANZUS stále zostáva v plnej platnosti a vojenskí šéfovia oboch krajín sa každoročne zúčastňujú ministerských zasadaní.

Dá sa teda povedať, že vznik nového paktu AUKUS – s rovnakým zložením ako pakt ANZUS, len s tým rozdielom, že tam je Nový Zéland nahradený Veľkou Britániou – bude predovšetkým o zapojení Veľkej Británie.

A okrem zapojenia Veľkej Británie, tej Veľkej Británie, ktorá nedávno vystúpila z Európskej Únie, bude aj o nezapojení. Koho? No predsa tej Európskej únie, z ktorej do nového paktu nebol vzatý nikto. Do paktu nebolo pozvané Estónsko, Malta… no a niekomu by mohlo na um zísť napríklad aj také Francúzsko ako hlavná mocnosť EÚ (po Nemecku, ktoré však v Indickom ani Tichom oceáne nemá žiadne územia ani vojenské základne).

Pakt proti Francúzsku?

Francúzsko by pritom bolo pre USA v regióne určite silnejším spojencom ako Veľká Británia: Francúzsko má na svojich početných ostrovoch v Indickom aj Tichom oceáne viacero vojenských základní, kým Veľká Británia má v Indickom oceáne iba základňu Diego Garcia na nezákonne okupovaných Čagoských ostrovoch (má vojakov aj v Austrálii a menšie vojenské zariadenia v Singapúre a v Bruneji) a v Tichom oceáne dokonca nemá žiadne vojenské základne, keď jediné britské tichomorské územie sú Pitcairnove ostrovy, ktoré si ukradli v roku 1902, kde žije len 66 obyvateľov a nie je tam žiadna pristávacia plocha.

Napriek tomu všetkému USA do svojho výlučne obranného paktu nevzali Francúzsko, ale Veľkú Britániu. A nielen to: súčasťou dohody je aj výroba ôsmich jadrových ponoriek pre Austráliu.

Lenže moment: Austrália už mala ponorky objednané – a práve z Francúzska, pre ekonomiku ktorého bude strata tejto „zákazky storočia“ v hodnote 56 miliárd eur mimoriadne bolestivá. Verejnosť si ešte pamätá, aké existenčné problémy spôsobilo francúzskym lodeniciam, keď z politických dôvodov prišli o zákazku vo výške 1,2 miliardy eur na výrobu výsadkových lodí Mistral pre Rusko – a tu ide o sumu takmer 50-krát väčšiu…

Naopak, USA budú mať dvojaký profit: vyfúknu Francúzsku, svojmu najstaršiemu a najvernejšiemu vojenskému spojencovi megalukratívny kšeft a výmenou za know-how ako stavať moderné ponorky (Austrália bude môcť stavať ponorky s jadrovým pohonom) dostanú možnosť si v južnej Austrálii postaviť ďalšie americké námorné a letecké základne.

Rana od chrbta

Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian označil rozhodnutie Austrálie zrušiť dohodu o kúpe ponoriek od francúzskej spoločnosti Naval Group za ranu do chrbta: „Mali sme dôverné vzťahy s Austráliou. Táto dôvera bola podkopaná. Som veľmi nahnevaný kvôli zrušeniu tejto zmluvy,” uviedol. A povedal tiež, že podobné správanie je „medzi partnermi a spojencami neprijateľným správaním“.

Francúzsko na protest zrušilo plánovanú spoločnú oslavu 240. výročia námornej bitky o Chesapeake, kde francúzska flotila bojovala po boku USA proti Veľkej Británii a povolalo svojich veľvyslancov z USA a Austrálie na konzultácie. Agentúry uvádzajú, že to je po prvýkrát v histórii, keď Francúzsko pristúpilo k takémuto vážnemu kroku v prípade týchto dvoch krajín, ktoré patria k jeho tradičným spojencom.

Biely dom vyjadril nad francúzskym postojom poľutovanie. Je to logické. Predstavte si, že svojho najlepšieho priateľa nepozvete na svadbu, ešte ho aj zákerne pripravíte o životnú šancu zarobiť a on sa z nejakého zvláštneho dôvodu na vás nahnevá. No nevyjadrili by ste nad jeho čudným správaním tiež poľutovanie?

„Mrzí nás, že spravili tento krok, a v nasledujúcich dňoch sa budeme naďalej angažovať v riešení nezhôd medzi nami, tak ako sme to urobili aj v iných prípadoch počas nášho dlhoročného spojenectva,“ uviedol predstaviteľ Bieleho domu. Ostáva nám iba dúfať, že americké chápanie dôverného spojenectva si povšimnú aj naši mocipáni ako Korčok či Naď… No dobre, už prestanem vtipkovať o takej vážnej téme. Pozrime sa radšej na to, čo všetko môže signalizovať americké správanie v geopolitickom kontexte.

Predzvesť vzniku armády EÚ?

Predstavitelia EÚ hovoria v tej súvislosti o vlastnej armáde Európskej únie. Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa po ohlásení nového americko-austrálsko-britského vojenského paktu nechala počuť, že je to obzvlášť dôležité potom, ako USA a ich spojenci odišli z Afganistanu. Leyenová predpokladá, že budúce „misie“ (presnejšie, agresie okupantov a votrelcov) EÚ sa budú diať bez účasti USA.

Naopak generálny tajomník NATO hrozí prstom: vraj vznik európskych ozbrojených síl môže negatívne ovplyvniť bezpečnosť na kontinente. (Viem, sľuboval som koniec vtipkovania, ale odteraz už naozaj. Mimochodom, ktovie akú kašu tam oni jedia v tej centrále NATO v Bruseli – že by nejakú veselú „strešnú“ verziu typickej belgickej špeciality králik na pive „lapin à la bière“?)

V Nemecku sú o týždeň voľby, v Rusku boli tento víkend, vo Francúzsku budú prezidentské voľby začiatkom apríla 2022. Bol tento americký krok načasovaný tak, aby vyslal nejaké posolstvá voličom či politikom v niektorej týchto krajín? Ak aj bol v termíne oznámenia založenia paktu ukrytý nejaký odkaz európskym „partnerom“, tak asi sotva to bola tá hlavná motivácia.

Geopolitika? Alebo obyčajná pahltnosť?

Každé rozhodnutie geopolitických hráčov je viacvektorové, to je základná axióma, ktorú by bolo dobré vždy mať na pamäti. A preto, samozrejme, najnovšie kroky amerického režimu je možné čítať aj tak, že postupne odvracajú zrak od upadajúceho migrantského eurokalifátu a po výprasku v Afganistane teraz tempom, ktoré nie je celkom nepodobné panike, konsolidujú posledné zvyšky „tábora svojich najvernejších“ a chcú sa sústreďovať sa na provokovanie Číny a Ruska z východnej strany, aby úplne nestratili pozície v priestore, ktorý sa pomaly, ale iste stáva čínskym.

Ale hlavnou pointou celého tohto príbehu aj tak ostáva dojem, že pahltná americká zbrojárska loby v tomto prípade jednoducho nedokázala nepodľahnúť neodolateľnému nutkaniu ukoristiť si pre seba takú šťavnatú zákazku, a preto usporiadala celú tú maškarádu okolo založenia vojenského paktu.

Samozrejme, všetko sa to napokon skončí tak, že sa vec diplomaticky uhladí. Parížski agenti Washingtonu dohrajú divadielko pred francúzskou verejnosťou o tom, ako ich tá zrada zronila, padnú si s tými z Bieleho domu do náručia a karavána pôjde ďalej.

Ale aj takáto nepodstatná zápletka je ďalším drobným kúskom do celkovej mozaiky, ktorá nám hovorí, že riadenie Ríše je čoraz menej konzistentné a racionálne. Každú mršinu jedného dňa rozožerú červy. A každým dňom je bližšie chvíľa, keď bude aktuálne si klásť otázku, či to oko „veľkého brata“, ktoré sa na nás tak láskyplno díva spoza veľkej mláky, je vôbec ešte okom veľkého brata, alebo už hlavičkou červíka vykúkajúceho z prázdnej očnej dierky.

Alebo je tá chvíľa už dávno tu, len sme si to ešte niektorí nevšimli?

Ivan Lehotský