Rozsudok smrti na základe retribučných (dodatočne prijatých) zákonov s prvkami inkvizície a revolučných tribunálov, vyriekol predseda Národného súdu Igor Daxner 15. apríla 1947 – iba jeden zo siedmich, prísediaci Pavol Polák bol za doživotný trest na slobode. Prezidenta obesili „na úžas celého Slovenska bez rozdielu straníckej alebo náboženskej príslušnosti“ (Gejza Medrický) nadránom 18. apríla 1947. Po hlasovaní Predsedníctva SNR a vlády Beneš milosť neudelil. Proti milosti sa na rokovaní vlády v Prahe postavil komunista Vladimír Clementis i predstaviteľ partizánov Viliam Žingor. Paradoxom dejín je, že obaja o niekoľko rokov zomreli rovnakou smrťou bez milosti (Viliam Žingor 18. decembra 1950, Vladimír Clementis 3. decembra 1952). Aj predseda Národného súdu Igor Daxner, vnuk Štefana Marka Daxnera, skončil na povraze. O život prišiel dobrovoľne v deň 13. výročia Tisovej popravy, 18. apríla 1960.

Podľa odpovedí na otázku, či mal byť popravený prezident (ako jediný zo štátov spolupracujúcich s Hitlerom), vidieť hĺbku rozdelenia našej spoločnosti. Šéf VPN z roku 1989 Fedor Gál: „Tiso bol prezident a niesol obrovskú zodpovednosť… zlyhal v oboch týchto rovinách, ako farár, katolík, aj ako prezident. Mal sa radšej nechať popraviť nacistami, ako by obetoval desiatky tisíc životov na istú smrť. Pretože ak o tom všetkom niekto vedel, bol to práve on“. Podľa Tisovho obhajcu Ernesta Žabkaya bol proces „naším národným nešťastím“ a vykonaný trest smrti nad prezidentom, „ktorému nie celkom neprávom pripisovali k dobru slovenský hospodársky zázrak“ (Hans Keller), ostane „bolestne hanebným bodom našej povojnovej histórie“, pretože sa tu „zhodli záujmy Benešove so záujmami komunistickej strany“, uviedol Gejza Medrický. Poprava prezidenta bude navždy prinajmenšom ostňom, prebúdzajúcim ospalé mysle pri hodnotení konania osobností vo vypätých časoch, keď sa majú rozhodovať medzi osobnými a spoločenskými prioritami, zvažovať veľkosť rizík vo svetle dodržania vlastných priorít.

Tiso bol obžalovaný zo 113 činov, rozdelených do štyroch kategórií (citujeme podľa českých zdrojov): (A) rozbíjení republiky a spolupráce s nacistickým Německem – predstavovalo 39% obžaloby, (B) zavedení fašistického režimu na Slovensku, uzavření smlouvy s Německem, vyhlášení války Spojencům a SSSR – 26%, (C) maření přípravy slovenského odbojového hnutí; pozvání německých vojsk; zločiny spáchané po potlačení SNP – 19%, (D) odsun českých občanů a pronásledování odpůrců režimu; židovský kodex a výjimky; deportace Židů“ – 6% obžaloby. Každá z týchto kategórií si zasluhuje osobitnú zmienku.

Zánik Česko-Slovenska a vznik Slovenského štátu Čechov natoľko urazil(?), že sa v Česku zrodil mýtus „kudly do zad“, úspešne diplomatický šírený Benešom cez vojnu aj po nej. „Bol živnou pôdou nedôvery k akýmkoľvek snahám o samosprávu Slovenska, citeľnou a prítomnou až do posledných chvíľ jestvovania spoločného štátu,“ píše sa v Krátkych dejinách Slovenska. Po osude „slovenských buržoáznych nacionalistov“ na začiatku 50. rokov bolo zrejmé, že akýkoľvek pokus Slovákov o vyššiu mieru samostatnosti môže skončiť na šibenici. Je naozaj naivné vyčítať slovenskej reprezentácii „rozbitie Československa“, pretože tá len v danej situácii postavila slovenské záujmy pred akékoľvek osobné záujmy: mal vari Tiso napodobniť Beneša, odletieť za hranice a nechať národ napospas Hitlerovi a slintajúcim susedom? Slovensko naozaj nenesie vinu, že na európskom poli „bašoval“ Hitler, a že ten na žiadosť Háchu zriadil Protektorát Čechy a Morava, prebral české územie do „ochrany“ s okupačnou správou so všetkým, čo s tým súvisí. Protektorátny prezident Hácha a protektorátna vláda boli po 15. marci 1939 výkonnými orgánmi okupantov, napriek tomu Národný súd v Prahe neodsúdil na smrť ani jedného z nich.

O zmluve medzu Slovenskom a Nemeckom (a Tisovom „Wo ist mein Hut?“) sme sa už zmienili. Aj o tom, či nemal prezident odstúpiť po zosilňovaní zásahov Nemcov do správy Slovenska (Salzburg 1940, židovský kódex 1941). Neodstúpil aj na žiadosť rabínov. Lekár židovského pôvodu Gabriel Hoffmann počul od hlavného rabína Armina Friedera, že dovtedy, kým Tiso sedí na prezidentskom stolci, Židia majú aspoň nádej, že mnohí z nich prežijú. Neodstúpil a zotrval vo vernosti Nemecku až do konca, ba aj po Hitlerovej samovražde ešte poslal gratulačný telegram jeho nástupcovi, admirálovi Dönitzovi. Chcel tým dokázať, že sa neviazal na osobu Hitlera, ale na nemecký národ? Odpoveďou môže byť aj takýto náhľad: od chvíle, keď Tiso sa stal hlavou štátu, dodržiaval to, čo odprisahal, že totiž bude verným strážcom ústavy a zákonov, a teda zradiť medzinárodnú zmluvu, ktorá na 25 rokov viazala Slovenskú republiku na Nemeckú ríšu, priečilo sa jeho morálke. Takže otázka: je vysoká, ba najvyššia funkcia v štáte vhodná pre katolíckeho kňaza?

Vojnu ZSSR a spojencom vyhlásil neústavne, za chrbtom parlamentu a prezidenta vtedajší premiér Tuka. Súčasníci i fakty hovoria o tom, že generáli a skupina predstaviteľov okolo Tisa a Sokola chceli „mierový“ prechod na stranu spojencov, a Tiso sa bránil pozvaniu Nemcov na potlačenie nepokojov vyvolávaných partizánmi do poslednej chvíle. Nemci silou potlačili povstanie (ktoré predčasne vypuklo zradcovským konaním Kuchtu, Šrobára a iných) a mala z ich strany nasledovať tvrdá odplata… Konal 30. októbra 1944 prezident Tiso z osobných či spoločenských pohnútok?

Možno málo je známy fakt, že „počas prvej Slovenskej republiky nebol nikto popravený, za politické delikty sa v base sedelo v priemere šesť týždňov“ (Ján Litecký Šveda). Ako svedčí Eva Kristínová, „Tiso sledoval svoju zásadu chrániť slovenské životy ako sa len dalo, po celý čas trvania Slovenskej republiky nepripustil, aby bol vykonaný čo len jeden rozsudok smrti.“ Šéf prednovembrových partizánov František Mišeje sa vyjadril, že za Tisa neodvisol ani jeden komunista, „to až my sami sme sa začali vešať“. Pritom v Protektoráte „byly popraveny na základě rozsudku, nebo bez soudu zabity statisíce lidí, přesné číslo lze stěží určit“ (wikipedia). Krutým paradoxom je, že práve Jozefa Tisa, ako jediného z „našich“ prezidentov obesili. V rokoch 1918–1938 na trest smrti odsúdili 433 ľudí a vykonali 21 popráv, Masaryk udelil milosť v 412 prípadoch, od mája 1945 do februára 1948 odsúdili na trest smrti 738 ľudí, a Beneš neudelil ani jednu milosť. Pravda, podľa akéhosi Milana Gettinga (Plus sedem dní) sú to klamstvá, že „v slovákštáte nebol vynesený rozsudok smrti“. Vynesený rozsudok nie je však ešte vykonaný. Po potlačení SNP Nemci tvrdo intervenovali proti výške trestov pre jeho organizátorov (Šrobár doživotné väzenie, Ursíny, Lettrich, a ďalší dlhoročné väzenie). Považovali rozsudok bratislavského súdu zo dňa 22. decembra 1944 „za urážku nemeckej brannej moci“ a požadovali pre Šrobára trest smrti. Tiso dal súhlas až po tom, keď ho uistili, že Šrobár už 23. októbra odletel do ZSSR. Tiso sa chránil aj životy organizátorov SNP napriek tomu, že ostro odsudzoval povstanie proti vlastnému štátu.

„Tisov postoj bol diametrálne kontrastujúci s Benešovým a komunisticko-daxnerovským počínaním pri procese s ním“ (Gejza Medrický). Napriek tomu všetkému sa naplnilo to, čo potvrdil aj Ivo Samson: „K Benešovým celoválečným krédům patřil slogan, který zaznamenali očití svědkové: Tiso musí viset!“

Marián Tkáč