S vraždením sa začalo ešte pred povstaním. Niekoľkých inak nevinných prívržencov režimu zavraždili v Sklabini už 24. a 25. augusta 1944. Dramatický osud jedného z nich, Karola Nemčoka, ktorého popravčia čata zle trafila, trval až do jeho smrti v roku 1974. Chybili jedni aj druhí, ktorí viac? Možno sa pýtať aj takto: prečo niektorí Slováci pomáhali Nemcom v Kremničke? Prečo partizáni nezbehli z hôr a nezachránili stovky obetí, ktoré surovo vraždili nacisti napríklad v Kľaku a v Ostrom Grúni ako odvetu za akcie partizánov? Kto je za tragédiou 21 obetí streľby v Semeteši neďaleko Turzovky? A 187 nemecky hovoriacich mužov Sklenom? A prečo zahynuli nevinní kňazi? Anton Šalát. Alexander Šindelár. Jozef Nemec len pre svoje priezvisko? Má však zmysel porovnávať neprávosti jedných a druhých? Neplatia aj pre nás slová V. Putina na adresu ruskej revolúcie z roku 1917: „Je neprípustné z vlastných politických a iných záujmov špekulovať o tragédiách… nech sa už naši predkovia vtedy ocitli na ktorejkoľvek strane barikády“? Čo nás môže zjednotiť v pohľade na našu minulosť? Len nejaké veľké nešťastie v prítomnosti či v budúcnosti?

V prvej svetovej vojne bojovalo zo Slovenska 400-tisíc vojakov, mŕtvych bolo 70-tisíc. Teraz počet bojovníkov dosiahol 60-tisíc a počet mŕtvych sa odhaduje na 20 – 40-tisíc. A nebyť „našej vojny“, SNP, bolo by ich ešte menej. U nás je pochovaných 61-tisíc Sovietov, 10-tisíc Rumunov a poldruha tisíca bojujúcich Slovákov a Čechov. Celkové vojnové škody vyčíslili na 114,5 miliardy korún, trojročný slovenský národný dôchodok. Škody v prepočte na obyvateľa boli na Slovensku dvojnásobné oproti Česku. Nuž prešli cez neho až dve fronty: najprv v súvislosti s povstaním, potom pri postupnom vytláčaní Nemcov Červenou armádou. Vojna postihla šesť z desiatich obcí, zničených bolo 92-tisíc domov, tretina železničných tratí, viac ako polovica mostov, zo 665 iba 22 lokomotív bolo schopných jazdy. Vojna, pľundrovanie, strata samostatnosti, krutý osud Židov, poprava prezidenta, útek množstva inteligencie do cudziny, import boľševizácie: skutočne najväčšia tragédia v novodobej histórii národa?

Pod veľkú časť ľudských a hmotných strát sa podpísalo bombardovanie. Pred povstaním ruinovali Slovensko spojenci, najmä Američania. Už 16. júna 1944 predobedom zažila Bratislava prvé nálety a na mesto dopadlo 369 ton bômb zo 158 amerických bombardérov. Bombardovanie rafinérie Apollo prinieslo smrť zamestnancov, ale bomby zasiahli aj iné budovy, a obetí bolo dovedna 181. Len škody na zničenej Apollke vyčíslili na 319 miliónov. Američania na Bratislavu zhodili bomby ešte šesťkrát, na Komárno štyrikrát. Na Nové Zámky, ktoré bombardovali trikrát, dopadlo celkovo 817 ton bômb a o život tam prišlo 4000 ľudí. Bombardovali aj Dubnicu, Malacky, Ružomberok, Medveďovo, Považskú Bystricu, Sládkovičovo. Ich posledným cieľom bola rafinéria v Dubovej 20. augusta 1944, čo pripravilo povstalcov o kľúčové zásoby pohonných hmôt. Benešova exilová vláda v Londýne nedokázala o tom Američanov presvedčiť.

Po vypuknutí povstania to najničivejšie bombardovanie ešte len prišlo. Velenie povstaleckej armády už 1. a potom aj 6. septembra požiadalo Londýn o bombardovanie Bratislavy, Nitry, Žiliny, Košíc a ďalších deväť miest. Bombardovali aj Nemci: 3. septembra letecky zaútočili na banskobystrický vysielač a nebyť „plieškov“ pre ich vojakov v Banskej Bystrici, ľahol by popri nej popolom aj Zvolen a Brezno. Sovieti bombardovali Prešov 20. decembra 1944 od šiestej do ôsmej večer 150 lietadlami. Pri 24 náletoch bolo zabitých asi 300 Nemcov, vyše 120 Prešovčanov a 120 väzňov vo väznici gestapa. Nitru bombardovali 26. marca 1945 ráno pred deviatou. Cieľom mali byť ustupujúce nemecké vojská, ktoré však v čase náletu už v meste neboli. Zahynulo 345 ľudí, z toho 13 vojakov – osem slovenských a päť nemeckých. Podľa hrubých odhadov prišlo pri všetkých náletoch o život sedem až osemtisíc civilistov.

Od začiatku roku 1945 už bolo úplne jasné, že Slovensko príde o svoj – síce na Hitlerov podnet, ale ústavne vyhlásený – štát. Aký to bol štát? Naozaj fašistický, či dokonca „klérofašistický“? Tento komunistami vymyslený pojem z času načas poletuje ponad Tatry. Jakub Drábik z Historického ústavu SAV napísal knihu pod názvom „Fašizmus“ a na otázku aktualít.sk z 31. októbra 2019, či bol Slovenský štát počas druhej svetovej vojny fašistický, odpovedal takto: „Podľa tej definície, s ktorou pracujem ja, nenapĺňa kritériá fašizmu. Slovenský štát nebol dostatočne revolučný a nebol dostatočne radikálny“. A konštatoval, že ani Jozefa Tisa by v žiadnom prípade nenazval fašistom. A ešte dodal, že antisemitizmus nie je definičný znak fašizmu, pretože fašizmus môže byť aj židovský, aj izraelský. Ján Mikula sa vyslovil takto: „Práca za Boha a slovenský národ, nie fašizmus. Iba tí, čo bojujú proti Bohu a slovenskému národu nazývajú túto prácu fašizmom“.

Ak ruský patriarcha Kyrill označil Veľkú vlasteneckú vojnu ako „Boží trest“ za hriech odpadnutia ruského národa od viery, lebo „Boží súd sa prejavuje aj v dejinách, ako prejav Božej pravdy a spravodlivosti, bez ktorých by svet nemohol existovať“ (podľa Ignáca Juruša), ako hodnotiť „našu vojnu“, SNP? Ako možno odpovedať na otázky: (1) Pomohlo SNP nastoliť demokraciu? (2) Zachránilo štát pred pustošením frontu? (3) Chránilo občanov pred nemeckým terorom? (4) Zachránilo Židov pred deportáciami? – Žiaľ, iba záporne. „Keby to SNP nebolo bývalo, mnohí Židia by sa boli na Slovensku zachránili,“ konštatoval (podľa Jána Balka) liehovarník Imrich Herzog, Žid z Lučenca. A citovaný Ján Mikula napísal, že ak by povstanie bolo naozaj „národné“, potom by bol slovenský národ prvým a možno aj jediným, ktorý povstal proti vlastnému štátu a rozrumil ho.“ Áno, priviedlo nás medzi spojencov, ale ako súčasť opäť len „Československa“ bez spojovníka.

Historik Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov) píše, že vojenská porážka povstania mala svoje dôsledky aj v novej ČSR. Keby sa povstanie bolo udržalo hoci aj len na obmedzenom území do konca, vstupenka Slovenska medzi víťazov a do novej Európy by bola cennejšia. Ako víťazný štátny celok by nemuselo prijímať podmienky určené z Prahy. Keďže však nemalo Slovensko žiadnu možnosť udržať sa ako samostatný štát – už sme písali, prečo (lebo – Beneš!), zostával mu len návrat do ČSR a išlo iba o to, ako sa tam vráti. Napriek tomu, že sa nevrátilo ako nepriateľské dobyté územie, nad ktorým by mohol Beneš vyhlásiť vojenskú diktatúru, v konečnom dôsledku sa nevrátilo do „Česko-Slovenska“, teda do štátu dvoch národov, ale len do „Československa“. Prečo po vojne došlo len k lakonickému uznaniu Slovákov ako národa „rovného“ s Čechmi, a nie k pretaveniu tohto uznania do štátneho spolužitia? Zase nás a nie posledný krát dobehli? Ako pri Pittsburskej dohode…?

Začiatkom apríla 1945 odišiel z Bratislavy na Západ prezident Tiso a vláda, a do Košíc prišla z Moskvy nová garnitúra, 3. apríla dorazil aj Beneš. Tu sa formulovala nová vláda na báze Košického vládneho programu. Beneš tam zotrval do 8. mája, a potom obíduc Bratislavu, osem dní čakal v Brne na koniec vojny, aby sa nechal privítať v Prahe 16. mája 1945. A vládol aj Slovákom ešte tri roky. Lebo? Naše chyby, dobrota či naivita, viac-menej dobrovoľný súhlas, aby rozhodovali o nás iní – čo iné boli tri pražské dohody od júna 1945 do júna 1946? Zriekli sme sa možnosti ostať subjektom dejín a o ich osude budú ešte takmer ďalších 50 rokov rozhodovať Neslováci. Ale napokon: nedelíme sa najradšej o moc s „niekým“ doteraz?

Marián Tkáč