40. časť Neznámych slovenských dejín: Aké by boli naše dejiny bez maďarského ostňa?

Bratislava 12. mája 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Koľkože to kriku len preto, že pozeráme na minulý (zašlý) svet slovenskými očami! Hoci sme stáročia žili v mnohonárodnom uhorskom (nie v maďarskom) štáte, ostali sme Slovákmi, a tak sa predsa nemôžeme pozerať na našu minulosť očami Avarov, či Hotentotov. Napokon máme svoje deje i svoje osobnosti

Komu to prekáža? Majú pravdu podčiarnici, že Slováci by bez Maďarov nemali dejiny? Nuž v istom zmysle pravdu majú, nemali by sme dejiny plné intríg, rebélií a rabovania. Roky 1604–1711 ako roky „stavovských povstaní“, považovaných aj v našich učebniciach dejepisu za „pokrokové“, plné „hrdinských skutkov“, by zrejme boli obdobím pokojným, „nedejinotvorným“. Fakty sú fakty: nebolo by ničivých smrští, ktoré sa aj niekoľkokrát do roka prehnali celým Slovenskom s výkrikmi o „szabadságu“ (slobode), slovenské dediny a mestá by neboli drancované, plienené a vypaľované. A v Ónode by rozzúrení „strážcovia slobody“ neutýrali turčianskych delegátov, štiavnickí baníci by neboli zastrelení. A počet obyvateľov dnešného Slovenska, ktorý sa počas výčinov „vitézov“ znížil z milióna na 700 tisíc – pričom následky vojny dovŕšil mor – by naopak vzrástol. Máme toto všetko prejsť mlčaním, bez povšimnutia a či to dokonca považovať za „dar“ hrdinských postáv dejín našich južných susedov? Podčiarnici, boli by ste spokojní?

Uviedli sme činy, ktoré zabrzdili rozvoj Slovenska, a tu sú mená ich strojcov, ktorí sužovali našich predkov pred 12 až 16 generáciami. Pekne v maďarskom úze: Bocskai Ištvan, Bethlen Gábor, Rákóczi Ďőrď, Thökhöli Imré, Rákóczi Ferenc. V záujme objektivity sme povinní citovať Milana S. Ďuricu z jeho knihy Dejiny Slovenska a Slovákov (2013): „Povstanie Františka II. Rákociho niektorí historici pokladajú za „prvý samostatný prejav národnej individuality Slovákov v moderných dejinách“.

Aké by teda boli naše dejiny bez maďarského vplyvu? Zaiste iné, nie také, aké boli. Aj v nich však úspešne hľadáme náš, slovenský zástoj.  Podľa knihy Emila Páleša Angelológia dejín (2001), ovplyvňovali a ovplyvňujú ducha slovenského národa dvaja archanjeli: Zachariel (Božia spravodlivosť) a Rafael (Boží liek), zatiaľ čo ducha maďarského národa stráži archanjel Samael (Boží jed). Zatiaľ čo „Božia spravodlivosť“ stojí na čele duchov múdrosti a „Boží liek“ je symbolom rozumu, zručnosti, obrany, osvietenstva, a tak ďalej…, je „Boží jed“ nielen symbolom vojny, ale aj pohybu, zmeny, je jedným slovom „ostňom“ pre okolité slovanské národy. Niet pochýb, že keby sa nezjavil na scéne dejín Samael so svojimi agilnými služobníkmi (najprv Hunmi a o 500 rokov Maďarmi), naše dejiny by zaiste vyzerali inak, ako vyzerajú. Vládla by tu zrejme pokojná atmosféra nadšenia pre duchovno a stavbu chrámov. Takže: koľko vplyvu na našich skutočných dejinách mali „vitézi“ a koľko „archanjeli“?

Vyzerá to naozaj tak, že Maďari ovplyvnili naše dejiny, ale mali by sme ich aj bez nich. Nestáli totiž na ich začiatku – a ani na ich „konci“. Nemožno poprieť, že Maďari sa naozaj stali „ostňom“, zdrojom pohybu, ktorý nás prebúdzal, nútil k činom. Napríklad Lajoš Košút (inak Slovák) nás vyzval, aby sme tasili meče, ak chceme národnú slobodu. To on „posadil“ Štúra na bieleho koňa. Archanjel Samael je patrónom aktivity, húževnatosti, ráznych činov, výbojnosti. Iste, aj násilia, aj koristníčenia. Aj zaberania cudzieho. Aj, aj…

Naše dejiny sú však iné ako maďarské, a tentoraz naozaj nie „vďaka Maďarom“. Národy mali i majú svoje vlastné národné dejiny, aj keď nemali (či nemajú) svoj vlastný štát. Toto je aj náš prípad. Naše dejiny sú dejinami utvárania vlastnej kultúry a prehlbovania našej duchovnosti. Na začiatku našich dejín nebol meč, ale „slovo“. A „slovo“ je dosiaľ ústredným motívom našich dejín, ktoré okolo neho oscilujú.

Kto by teda v našich dejinách nahradil „vitézov“ s „bujnou krvou“, ktorí tak rušivo „menili“ naše dejiny? S mnohými – počnúc Pribinom, Rastislavom, Koceľom, Svätoplukom, Slavomírom, bratmi zo Solúna či Gorazdom, Klimentom, Angelárom, Naumom, Sávom…, sme sa už stretli. Žil medzi našimi predkami aj svätý  Mojsej Uhrín (983-1043), náš rodák z východu, šíriaci vieru v Kyjevskej Rusi, kde aj zomrel, nitriansky biskup  Bystrík (1003-1046), mnísi-pustovníci Svorad-Andrej a Benedikt (980-1030), údelný knieža v Nitre Imrich (1007-1031) rovnako, ako nitriansky knieža a neskôr kráľ Ladislav (1040-1095). Nitrianskym rodákom bol aj Maurus (1001-1075), autor prvej „našej“ legendy o Svoradovi a Benediktovi. Takmer neznámy je blahoslavený Ján Simonides (1639-1674), najprv protestant, potom jezuita, učiteľ a misionár rodom z Bijacoviec. V roku 1674 bol farárom v Turej Lúke, kde ho v noci z 31. októbra na 1. novembra 1674 umučili vo veku 34 rokov neznámi muži.

Naše kultúrne a duchovné dejiny ovplyvnili aj muži ako Juraj Turzo (1567-1616), palatín, zakladateľ evanjelickej cirkvi, ktorý hovoril o „našej slovenskej nácii“. Peter Pázmaň (1570-1637, zriaďovateľ Pazmanea vo Viedni (1623) a Trnavskej univerzity (1635). Do našich dejín sa zapísal aj Juraj Tranovský (1592-1637), ktorý vydal náboženské piesne v knihe Cithara Sanctorum (1636), či Jakub Jakobeus (1591-1645), evanjelický kňaz z Prešova, autor Viva gentis Slavicae delineatio (1642). Nedocenený je aj katolícky biskup a diplomat Juraj Selepčéni-Pohronec (1595-1685), ostrihomský arcibiskup a vicekráľ, ktorý z poverenia Leopolda I. spolu s palatínom Vešelénim založil v roku 1665 protitureckú pevnosť Leopoldov a v roku 1666 v Hubiciach na Žitnom ostrove prvú manufaktúru. Napokon práve jeho pričinením sa poľský kráľ Ján III. Sobieski rozhodol prísť na pomoc proti Tököliho vojsku a proti Turkom pri Viedni v septembri 1683.

Do dejín slovenského národa, ktoré sú vo svetovom kontexte výnimočne väčšmi o kultúre, duchu a hodnotách, ako o štrnganí šabľami, patrí aj misionár zo Spišskej Kapituly, jezuita Benedikt Sološi-Rybnický. Ten v Levoči v roku 1655 vydal spevník Cantus Catolici, v ktorom sa Slováci aj na papieri vracajú k cyrilo-metodskej náboženskej, kultúrnej a štátnej tradícii panónskeho národa Slovákov z 9. storočia. Spevník obsahuje 294 spevov, z ktorých je 227 je v slovenčine.

Ale sú tu aj ďalšie osobnosti, ktoré neštrngali šabličkami. Jágerský biskup Benedikt Kišdy založil 26. februára 1657 univerzitu v Košiciach, ktorá pri rozličných zmenách, podmienených historickými okolnosťami existovala až do roku 1921, kedy ju zrušila pražská vláda. Polyhistor a rektor Trnavskej univerzity Martin Svätojanský/Sentiváni začal v roku 1689 v Trnave vydávať trojzväzkovú encyklopédiu Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea, čo bolo prvé encyklopedické dielo v celom Uhorsku. V roku 1699 vydal dejiny Uhorska, v ktorých uvádza, že prvými obyvateľmi Uhorska boli Panónci a ich jazykom bola slovenčina.

S rastúcim časom je čoraz viac vplyvných osobností, o ktorých môžeme povedať, že boli Slovákmi, aj keď sa oni priamo nazývali skôr Panóncami či Uhrami. Hovorili však rečou, ktorá je predchodkyňou dnešnej slovenčiny. V tom čase sa už činili univerzity v Trnave (od roku 1635) a aj spomínaná univerzita v Košiciach, a na nich pôsobili viacerí Panónci-Slováci.

Profesorom histórie v Trnave bol Michal Bencsik, ktorý označil Slovákov za potomkov „Maďarmi podrobeného Svätoplukovho ľudu“, a tým spochybnil ich rovnoprávnosť v Uhorsku. Katolícky kňaz z Dubnice Ján Baltazár Magin (1681-1734) reagoval v roku 1728 prvou obranou Slovákov, ktorá sa volala Ostne alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena. Samuel Timon (1675-1763), rímskokatolícky duchovný, jezuita, slovenský polyhistor, pedagóg, historik, pochádzal z rodiny so slovenským povedomím z Trenčianskej Turnej, a jeho otec Ján Timon bol úradníkom Uhorskej kráľovskej komory. Samuel Timon prednášal v rokoch 1712–1720 na Trnavskej a od roku 1721 na Košickej univerzite. Hrdo sa hlásil za Slováka, za čo sa mu mnohokrát dostalo posmeškov od jeho maďarských spolubratov. Svojím dielom Imago antiquæ Hungariæ (Obraz starého Uhorska) položil základy kritickej historiografie v celom Uhorsku, ako aj prvá koncepcia slovenských národných dejín: Jeho dielo sa stalo učebnicou dejepisu a aj zemepisu v Uhorsku. V ňom Timon dokazoval, že Slováci obývali územie Uhorska dávno pred príchodom Maďarov. Vytvoril teóriu, že Slováci prijali starých Maďarov ako hostí a spoločne založili a vybudovali Uhorské kráľovstvo. Ako prvý nazval Cyrila a Metoda slove(a)nskými apoštolmi. Áno, Samuel Timon by si zaslúžil sochu prianjmenšom v Košiciach, kde je po ňom pomenovaná ulica. Ale zaiste patrí do slovenského panteónu.

Marián Tkáč