Našou najstaršou a jedinou sväticou v pravom zmysle slova – bola totiž v 13. storočí vyhlásená za svätú cirkevnou vrchnosťou – je svätá Alžbeta Uhorská, aj Durínska. Narodila sa 7. júla 1207 v Bratislave ako dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy z Bavorska. Už ako jednoročnú ju zasnúbili s durínskym grófom Ľudovítom IV., ktorý mal v tom čase osem rokov, a tak keď mala štyri roky, v roku 1211 odsťahovali ju z Bratislavy do sídla snúbenca, na hrad Wartburg v Durínsku. Zosobášili ju ako 14-ročnú a z manželstva s Ľudovítom IV. pochádzajú tri deti – syn Hermann, neskorší nástupca Ľudovíta IV.; Sofia, neskoršia brabantská kňažná a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a je uctievaná ako blahoslavená.

Alžbetina svätosť sa spája s pomocou chudobným a chorým, pričom jej život zreteľne poznačili ideály súčasníka sv. Františka z Assisi. Grófovým príbuzným sa počínanie Alžbety nepáčilo. Po tom čo jej manžel v roku 1227 zahynul v južnom Taliansku počas križiackej výpravy, manželovi príbuzní tvrdo zakročili proti Alžbete. Odňali jej deti, odmietli uznať jej dedičské nároky po manželovi a vyhnali ju z Wartburgu. Ujal sa jej jej spovedník, kazateľ Konrád z Marburgu. Ten pre ňu vymohol časť majetku z jej dedičského podielu, no Alžbeta sa ho vzdala v prospech nemocnice v Marburgu, kde sa starala o chorých až do svojej smrti 17. novembra 1231. Zomrela ako 24-ročná. Štyri roky po jej smrti ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú. Je jej zasvätená najväčšia sakrálna stavba na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach.

Medzi slovenské svätice zaraďujeme aj barónku Žofiu Bosniakovú, ktorá sa narodila v rodine šľachtica a významného protitureckého bojovníka Tomáša Bosniaka na Šurianskom hrade 2. júna 1609. Zomrela 28. apríla 1644, teda ako 35-ročná na Strečne v chýre svätosti, bola i je uctievaná ako svätica, aj keď k jej oficiálnej kanonizácii dosiaľ nedošlo.

Začiatkom roku 1626 sa ako 17-ročná vydala za baróna Michala Šeréniho, ktorý mal viaceré majetky na Morave, preto po svadbe žila na jeho hrad Světlov v Bojkoviciach. Manželstvo trvalo veľmi krátko, pretože Michal Šeréni 10. marca 1626 zomrel. Jej druhým manželom bol neskorší palatín František Vešeléni. Po svadbe v roku 1630 sa presťahovala do renesančného kaštieľa v Tepličke nad Váhom a počas vojen žila na Strečne. Narodili sa jej dvaja synovia: Adam v roku 1630 a Ladislav o tri roky. Bola štedrá a obetavá v starostlivosti o poddaných. Chudobným rozdávala malé chlebíky, ktoré vraj dali meno dnešným bosniakom, s manželom založila a udržiavala útulok pre chudobných s nemocnicou, peniaze požičiavala ľuďom v núdzi. Traduje sa príbeh, že počas tuhej zimy Žofia chodievala bosá navštevovať chudobných a slúžka, ktorá ju sprevádzala, kráčajúc v jej stopách cítila sálajúce teplo z jej stôp, ktoré zohrievalo jej nohy.

Pochovali ju v kaplnke na Strečnianskom hrade. Keď sa tu jej telo našlo po 54 rokoch, bolo takmer neporušené, pričom všetky ostatné vtedy nájdené telá boli spráchnivené a rozložené. V roku 1729 slávnostne preniesli jej neporušené ostatky do kostola v Tepličke nad Váhom, kde boli až do 1. apríla 2009. V ten deň ich zapálil psychický narušený muž zo Žiliny. Dnes sa v kostole v truhle nachádzajú len obhorené kosti. V apríli 2012 boli na Strečnianskom hrade opäť uložené jej umelecky reštaurované ostatky, dielo tímu pod vedením akademického maliara Stana Lajdu.

Kardinál Ján Chryzostom Korec v novembri 1997 pri posviacke obnoveného farského kostola v Tepličke nad Váhom oznámil ustanovenie diecéznej komisie na prípravu podkladov k procesu blahorečenia Žofie Bosniakovej. Medzitým už Teplička nepatrí do Nitrianskej, ale Žilinskej diecézy, hoci – údajne – činnosť tejto komisie prebieha dodnes a jej hlavnou náplňou je zbieranie historických písomných materiálov a podnetov.

Treťou je blahoslavená Miriam Terézia Demjanovičová ako panna a mystička. Ona sa narodila (26. marca 1901), žila i zomrela (8. mája 1927) v Amerike, no v roku 1976 pri dvestoročnici Spojených štátov ocitla sa medzi najslávnejšími americkými Slovákmi vedľa Michala Bosáka a ďalších mužov. Príčina? Narodila sa totiž ako najmladšia zo siedmich detí v rodine slovenských gréckokatolíkov Alexandra Demjanoviča a Johanny rodenej Suchej, pôvodom z Bardejova. Do Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety vstúpila Miriam v roku 1925 po získaní vysokoškolského diplomu v odbore humanistiky s vynikajúcimi výsledkami. Vyznačovala sa intenzívnou spiritualitou, a to až do tej miery, že ju nazývajú „americkou svätou Terezkou od Ježiška“. V roku 1926 napísala knihu meditácií o duchovnom živote pre ostatné mníšky – novicky. Týchto dokopy 26 spisov bolo po jej smrti (1927) publikovaných v knihe „Väčšia dokonalosť“ (Greater Perfection). Pod názvom „Kvet z bardejovských záhonov“ ju neskôr v Kanade do slovenčiny preložil a vydal slovenský jezuita Štefan Senčík.

Ako členka kongregácie zomrela vo veku 26 rokov v New Jersey. Pápež Benedikt XVI. jej 10. mája 2012 prisúdil hrdinský stupeň čností, ktorý sa spája s titulom „ctihodná“. Dekrét potvrdzujúci zázrak na príhovor sestry Miriam bol zverejnený na základe autorizácie pápeža Františka 17. decembra 2013. Za blahoslavenú bola vyhlásená 4. októbra 2014 v americkom Newarku, čo bolo historicky vôbec prvé blahorečenie, ktoré sa udialo na pôde USA. Jej relikvie prenášali žijúci príbuzní spolu s Michaelom Mencerom, ktorému sa ako malému zázračne uzdravili oči na príhovor sestry Miriam.

Za našu v poradí štvrtú sväticu považujeme blahoslavenú Sáru Šalkaháziovú, ktorú za pomoc druhým hodili do Dunaja. Narodila sa 11. mája 1899 v Košiciach a krutou popravou skonala 27. decembra 1944 v Budapešti. Sára bola pôvodne učiteľka a neskôr aj novinárka. V roku 1927 vstúpila do rehoľnej Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach, v roku 1937 bola preložená do kláštora v Budapešti, kde počas druhej svetovej vojny skrývala spolu s ostatnými sestrami židov. Príslušníci maďarskej strany šípových krížov ju po udaní jednej zo zamestnankýň kláštora dolapili a s niekoľkými židmi, ktoré sestry ukrývali, zastrelili a telá hodili do Dunaja. V roku 1969 ju izraelská inštitúcia Jad Vašem zaradila medzi spravodlivých medzi národmi a 17. septembra 2006 ju katolícka cirkev vyhlásila za blahoslavenú.

Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila ako desiate z jedenástich detí 24. decembra 1916 v Krivej ako Cecília. Absolvovala zdravotnú školu a 6. júla 1931 nastúpila do kláštora Milosrdných sestier Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach, kde v roku 1936 prijala rehoľné meno Zdenka. V rokoch 1937–1940 pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave, potom do roku 1942 ako ošetrovateľka v Humennom, a do roku 1952 znova v Bratislave ako laborantka v štátnej nemocnici. Keď začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi Štefanovi Koštialovi a trom bohoslovcom, ktorým hrozila smrť, zatkla ju štátna bezpečnosť a po niekoľkotýždňovom vyšetrovaní a mučení ju súd 17. júna 1952 odsúdil za velezradu na 12 rokov väzenia. Prešla viacerými väznicami, väzenie a mučenie jej podlomilo zdravie natoľko, že 16. apríla 1955 ju museli podmienečne prepustiť z pražskej väznice a o niekoľko týždňov, 31. júla 1955 zomrela v trnavskej nemocnici na následky mučenia ako obeť prenasledovania katolíckej cirkvi. V roku 1970 ju posmrtne súdy rehabilitovali a dňa 14. septembra 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.

Najmladšou slovenskou sväticou je blahoslavená Anka Kolesárová, ktorá sa narodila 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom. Keď mala desať rokov, zomrela jej mama a ona prevzala na seba všetky jej povinnosti v starostlivosti o otca a brata. Do jej života kruto zasiahla druhá svetová vojna. V stredu 22. novembra 1944 večer prechádzali cez Vysokú vojská Červenej armády. Pri prehliadke domov vošiel opitý vojak do pivnice pod kuchyňou, kde sa skrývala šestnásťročná Anka s viacerými ľuďmi. Otec ju požiadal, aby prichystala pre vojaka niečo na jedenie, no ten ju začal obťažovať. Vytrhla sa mu z rúk a utekala naspäť do pivnice. Nahnevaný vojak sa ponáhľal za ňou, namieril zbraň a zakričal, aby sa rozlúčila s otcom. Hneď nato svoju hrozbu pred očami jej otca uskutočnil, vypálil dve rany. Pápež František 6. marca 2018 schválil dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anky Kolesárovej. Slávnosť blahorečenia sa konala 1. septembra 2018 na štadióne Lokomotívy v Košiciach.

November 1944 bol veru na východe Slovenska krutým mesiacom. Päť dní predtým, okolo polnoci zo 16. na 17. novembra 1944 sa tragicky skončil aj život 33-ročného kňaza Jána Nemca, ktorého na fare prepadla osemčlenná partizánska skupina, uviazali ho o koňa a vliekli ho popri voze po zamrznutých lesných a poľných cestách osem kilometrov z Lieskovca do Žalobína. Zastali pri rozvodnenej rieke Oľke, kde voda zobrala most. Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu ako lávku miesto zničeného mosta. Od vysilenia však už nevládal. Na tomto mieste mu údermi do hlavy rozsekli lebku a dvoma ranami do hlavy ho surovo zavraždili.

Dnes, práve v čase prípravy vojenskej zmluvy medzi Slovenskom a Spojenými štátmi, by sme si osobitne mali všimnúť, ako kruto zasiahla druhá svetová vojna do života nielen dvoch z našich svätíc – Sáry a Anky, kňaza Jána, ale aj tisícov iných ľudí. Vojna je najväčšie zlo.

Svätí by mali byť vzormi pre žijúcich. Slovenské svätice zomreli pomerne mladé, najmladšia iba ako 16-ročná pri obrane proti útočiacemu vojakovi. Jedna z nich, ctihodná Miriam Demjanovičová, sa vyznačovala intenzívnou spiritualitou. Žiarivým vzorom pre život v našich rodinách môže byť Žofia Bosniaková. Ona i ďalšie naše svätice zväčša pomáhali chudobným a chorým, vzdali sa majetku, boli štedré voči odkázaným. Robili skutky milosrdenstva, žili obetavo a zbožne. A počas najväčšieho nešťastia, druhej svetovej vojny, i po nej, schovávali a chránili prenasledovaných. Naozaj dostatok dôvodov, aby sme ich poznali. A napodobňovali.

Marián Tkáč