Zaujímavou písomnou pamiatkou slovenského jazyka je list zbojníkov mestu Bardejov z 25. júla 1493. Zbojníci sa v ňom vyhrážajú mešťanom za to, že dali popraviť ich štyroch druhov, o ktorých tvrdia že boli nevinní. Text je písaný v dobovej slovenčine: „Vy zly a nespravedlivy lvde Bardiowcy… vy ste našich bratov dali povešať, ľudí dobrých a nevinných, ktorí ani vám ani nikomu inému nič neurobili, ako necitliví vrahovia. A preto, ak nám, ich priateľom a rodine nezaplatíte štyristo zlatých v zlate do troch nedelí v kláštore v Mogoli v Krakove alebo v kláštore kartuziánov v Lechnici, budeme sa mstiť na vašich hrdlách i na vašom majetku i na vašich poddaných, pokiaľ budeme žiť…“

Šľachtic s erbom bol dostatočne majetný človek, aby bol schopný zaistiť bezpečnosť väčšiemu množstvu ľudí, a tí mu za túto službu platili.Tak vznikli dane, aby sa hromadili peniaze na obranu, ale aj na celkovú správu štátu.Takáto ochrana bola potrebná najmä v čase, keď ústredná moc bola oslabená, vtedy úloha „miestnej moci“, šľachty, vzrástla.Šľachta vznikla zväčša z bývalej rodovej aristokracie (stará rodová šľachta) alebo si šľachtické postavenie vyslúžila.

Vráťme sa k otázke, prečo v roku 997 Nitrania, kniežatá Poznan a Hunt/Hont „opásali“ mečom práve veľkovojvodu Vajka/Štefana, a nie niekoho iného. Prečo sa potomkovia významných rodov z Nitry, v ktorej bolo biskupstvo už v treťom storočí – v roku 251 bol nitriansky biskup na koncile v Ríme, a Veľkej Nitravy, ktorú práve trhali medzi seba susedia, bývalí spojenci, priklonili na stranu Vajka/Štefana? Práve preto, že bývalí spojenci sa správali tak, ako sa správali? Alebo preto, že bol „odchovancom“ Nitry?Zdá sa, že pre jedno i druhé.

Nitrania zrejme veľmi negatívne pociťovali zradu od Čechov. Turecko/maďarsko–česko–glomačský vojenský pakt z roku 906sa stal pre Nitravuosudným. Ak sa bojovníci z Ázie (budúci Maďari, ešte aj uznávaný Porfyrogenetos pomenúva starých Maďarov „Turkoi“) chceli dostať ku Glomačom a pomôcť im v boji proti Sasom, museli prejsť cez Moravu a Čechy. Aj prešli, a Čechom zrejme vyšla kalkulácia, že za „otvorenie hraníc“ získajú západnú časť oslabenej Veľkej Nitravy, teda Moravu. Česi, ktorí sa už v roku895, hneď ako sa pominul Svätopluk, podriadili Nemcom a tu sa sťažovali na Nitranov, akoby len čakali na príležitosť zmocniť sa Moravy. A tá práve prišla.

Veľká Nitravaodišla do zabudnutia, dodatočne jej dokonca pridelili iné meno: „Megalé Marabia/Veľká Morava“. Akoby neveľká „Morava“ bola väčšia a viac znamenala ako veľká „Nitrava“! A českí „myslivci“dokonca vynašli v 14. storočí„translatioregni“,„prenesenie kráľovstva“ Svätoplukovho priamo na české knieža Vratislava II. Ale tak to predsa nebolo! Po Svätoplukovi, korunovanom v roku 885 pápežskými vyslancami, sa do zoznamu „Rímom korunovaných kráľov“ dostali poľskí a uhorskí panovníci, takzvaní Arpádovci (toto je pojem profesora Homzu, lebo on vie prečo, na „Arpáda neverí“), ozajstní dediči Svätopluka a jeho „RegniSclavorum“ (žiadne „RegniMoravorum“!). Dokonca v roku 1075 sa Svätoplukovým dedičom stal aj vládca Kyjevskej Rusi IzjaslavVsevolodovič. Tam i v Haliči vôbec bolo meno Svjatopolk bežné.

Ako mohli byť Česi Svätoplukovými dedičmi, keď prvému z nich, Vratislavovi II.,nedal korunu pápež, ale nemecký cisár?Bol to Henrich IV., ktorý viedol protipápežskú politiku, keď na synode vo Wormse v roku 1076 zbavil 157. pápeža Gegora VII. pontifikátu a Gregor naňho za touvalil kliatbu. Na to v krutej zime v roku 1077 podnikol Henrich, oblečený len do pustovníckeho rúcha a bosý, nebezpečný prechod cez Alpy, a potom čakal tri dni pred hradom Canossa, abyho pápež  rozhrešil.Ani toto pokorenie neprinieslo mier, Henrich zaútočil na Rím a po niekoľkých pokusoch sa mu ho podarilo v roku 1084 ovládnuť. Tu dal zvoliť nového pápeža Klementa III. a Gregor sa uchýlil na Sicíliu, kde o rok zomrel. Práve po úspešnom talianskom ťažení ocenilv roku 1085Henrich IV. verné služby českého kniežaťa Vratislava II., ktorý sa ťaženia zúčastnil, kráľovským titulom ad personam.Pomazal ho mohučský arcibiskup Egilbert.A České kráľovstvo založil Zlatou bulou sicílskou až v roku 1212 iný nemecký cisár Fridrich II.!Čudujeme sa, že si Česi väčšmi vážia nemeckých cisárov, ako hlavu cirkvi z Ríma?

České dejiny nie sú teda priamym pokračovaním svätoplukovských dejín, nezáleží, čo o tom tvrdia Česi. Oni totiž svoje (ale aj naše!) dejiny majú vo svojich rukách.

Vráťme sa do Nitry desiateho storočia. Po viacerých vojnách sa západná časť Nitravy, dnešná Morava,už navždy a časť Nitravyod rieky Moravy po Hron na určitý čas pripadla Čechom, časť medzi Hronom a Tisou Poliakom. Poľské hranice sa končili na brehu Dunaja pri meste Ostrihome, potom šli k mestu Jáger, k rieke Tise, zatočili sa okolo rieky Ceplej (Tople), a potom na sever ku Karpatom, Stropkov zrejme patril Poliakom ešte v roku 1270. Za vojakmi idú „investori“: v roku 953 prišli do Bane (Banskej Štiavnice) českí baníci z okolia Zdíc a Čáslavy.Záujem Čechov i Poliakov o naše územie bol a pretrval.

Centrálna nitrianska vláda sa skončila asi v auguste 907, a tak najmenej počas života štyroch generácií (do roku 1000, ale na severe a východe aj oveľa dlhšie) žili Sloveni/Slováci v župách/stoliciach „bez strechy nad hlavou“. Správaz roku 907pochádza od Nemca Johannesa Aventinusa (1477-1534). Ten je„nedôveryhodný“, pokiaľ hovorí o „kráľovi Pribinovi“ ako zakladateľovi mesta Brno/Brynna. Ale informácia z toho istého diela o bitke pri Brezalauspruchu sa nespochybňuje, ba údajne „má pre slovenskú historiografiu mimoriadny význam, (lebo) jedna časť kroniky sa venuje bitke pri Bratislave“ (vikipedia).Len mimochodom: Johann Wolfgang Goethe pochválil celé Aventinusovo dielo. A my? My sme povinní prekonať protislovenskú tendenčnosť vo výklade našich dejín.

Tento Aventinus informuje o bitke, ktorá sa udiala medzi 17. júnom a 11. augustom 907, o tom, že markgróf Luitpold Bavorský vybudoval armádu, pozostávajúcu z viacerých národov/kmeňov – možno pod niektorými z týchto mien, napr. Vendmi, rozpoznať našich predkov? Alebo tí bojovali na druhej,turecko/maďarskejstrane?Alebo nebojovali vôbec? Názory na účastníkov bitky sa rôznia. Podľa Šafárika z roku 1837 bola to bitka Nemcov a Slovanov (Moravanov). Podľa časopisu„Slovesnosť“ z roku 1865, vydávanom Sasinkom a Radlinským, bola to bitka Nemcov a Maďarov (Uhrov), pričom Slováci v nejbojovali spolu s Maďarmi a západní Slovania (Česi?) s Nemcami. Tak si vyberme. Víťazné turecko/staromaďarské kmeneviedli vojvodcovia Dursak a Bogat– nuž nie sú to našské mená?

Nasledujúcich sto rokov, až do „opásania“ Vajka/Štefana (997), akoby naši predkovia ani nežili. Naozaj nič o sebe nenapísali? Alebo sa to „len“ stratilo? Pomôžeme si preto logickou „konštrukciou“: ak Svätopluk maliba vnučky– podľa cudzích prameňov, napríklad Anonyma – sa jedna z nich, dcéra Menumorota/Mojmíra, vydala za Zultu/Zoltána a spolu mali syna Takšoňa, ten mal syna Gejzu a Gejza syna Vajka/Štefana, pravnuka Svätoplukovej vnučky. Nitrana. Tu je základ „miešania krvi“ v začiatkoch Uhorska?Stolecv Nitre ostal, len dynastia po meči vymrela, ale Svätoplukova vnučka tento stolec„podržala“ pre svojich synov, vnukov a pravnukov ako sídlo údelného kniežatstva. Následne odtiaľ, z Nitry, zasadol na uhorský trón nielen Štefan I., ale aj Gejza I. (1074–1077), jeho brat Ladislav (1077-1095) a ďalší. Posledného údelného kniežaťa Almoša (†1129) dal jeho brat, kráľ KolomanKnihomol vedno s jeho maloletým synom Belom, oslepiť. Hrôza našich dejín.Nitran Belo sa napriek slepote stal kráľom ako Belo II. (1131–1141).

Nadlho ostala ochrana rozdrobenej Nitravy, jej žúp,na šľachte. Už sme spomenuli šľachticov s hontovsko-poznanovskými koreňmi, významnými rodmi – podľa pôsobiska slovenskými – boli Abovci, Omodejovci, Čákovci, Drugetovci, Rozgoňovci a iní. Abovci mali meno od svojho najvýznamnejšieho člena, SamuelaAbu,tretieho uhorského kráľa (1041-1044), zaťa Štefana I., a ich panstvo sa rozkladalo okolo pohoria Matra.Postavili Slanecký hrad i hrad Branč, a podľa rodu dostal menoregiónAbov s Košicami.Rod pôsobil aj v Šariši – Bertótovce, Široké, Hendrichovce, Drienov, Lipovec. Bol to teda „náš“ rod, aj keď jeho predkovia údajne pochádzali z časti Chazarov, ktorí sa v 9. storočí pridali k starým turkomaďarským kmeňom. Nebol by to teda náš rod, keby nevlastnil veľkú časť nášho územia a „nechránil ho“.Ale on, a následne ďalšie rody, tak robili. Hádam sme tým na otázku, ktorá mnohých trápi – len aby sme preboha neurobili z niekoho Slováka(?) – odpovedali dostatočne. Okolité národy také otázky nekladú: ani v prípade povedzme Košúta, či Babiša.

Zakladateľom rodu Omodejovcov bol Omodej/AmadeusAba (†1311), najprv krajinský sudca v Košiciach, potom uhorský palatín v rokoch 1285-1311.Veľké zásluhy získal pri odvrátení druhého tatárskeho vpádu do Uhorska: bránil svoju vlasť. Bol jedným z najaktívnejších podporovateľov kráľa Ondreja III., za čo získal celú Užskú stolicu. Za čas bol najmocnejším uhorským magnátom.Po smrti Ondreja III. sa pridal na stranu Karola Róberta z Anžou, získal pre neho mesto Košice, ktoré dovtedy stálo na strane jeho súpera, českého Václava. Kráľa však nepodporoval trvale, bol taký bohatý, že na severovýchode vytvoril samostatnú dŕžavu s vlastným dvorom, zaberal kráľovské majetky, staval hrady. Keď chcel ovládnuť Košice, dostal sa do sporov s mešťanmi, a pri jednej z potýčok ho 5. septembra 1311 zabili.

Omodejovi synovia vymohli súd, ten však využil budúci kráľ Karol Róbert na potlačenie ich moci. Omodejovci sa zaviazali, že už sa nebudú usilovať ovládnuť Košice, vrátili Abovskú a Zemplínsku župu kráľovi (a ten ich následne odovzdal Drugetovcom). Nadviazali však spojenectvo so šľachticom Matúšom Čákom Trenčianskym, „pánom Váhu a Tatier“, a na jar 1312 vyplienili okolie kráľovského mesta Blatný Potok. Následne odolali obliehaniu kráľovského vojska na Šarišskom hrade. Pri pokuse dobyť Košice sa 15. júna 1312 stretli s kráľovským vojskom pri Rozhanovciach, kde boli porazení.Márne čakali na pomoc Matúša Čáka.

Vlastníci Rozhanoviec, pri ktorých sa bojovalo, Rozgoňovci, spočiatku, pokiaľ nebolo jasné, kto vyhrá, váhali, koho majú v boji podporiť. Tvárili sa, že sú spolu s Matúšom Čákom z Trenčína proti Karolovi Róbertovi. Do bitky takticky nezasahovali, ale keď videli, že štandardy s dvojramenným krížom sa váľajú po zemi a šliapu po nich kone víťazov, rýchlo sa stali podporovateľmi anžuovských ľalií. A pre seba urobili dobre. Postavili sa na víťaznú, teda správnu stranu, a ich rod i majetok pretrval.

Význam rodu Omodejovcov postupne upadal až nakoniec úplne vymizol z písomných prameňov.Dvojramenný kríž však do zabudnutia neupadol. A postaral sa o to, paradoxne, iný neslovenský – slovenský rod Drugetovci.