„Nikto sa napríklad nepýta na príčiny divného správanie európskych orgánov, vlád západoeurópskych krajín aj Grécka a Talianska, na ktorých územie vstupuje do Európy hlavná vlna migrantov. Ochrana európskych hraníc, doposiaľ kľúčová mantra schengenského projektu, prekvapivo nikoho z nich vôbec nezaujíma,“ upozorňuje Weigl na portáli Inštitútu Václava Klausa.
Dodáva, že západoeurópske elity nesledujú cieľ zastaviť migráciu, zaujíma ich len rovnomerné rozmiestnenie migrantov po celej Európe. Jediné, kto chráni shengenské hranice je podľa neho Maďarsko, za čo je paradoxne kritizované. Taliansko a Grécko, ktoré tiež nesú zodpovednosť za ochranu hraníc, sa sústreďujú najmä na to, ako utečencov dostať čo najskôr do ostatných častí Európy. Príčinami migrácie sa nikto nezaoberá a krajiny, odkiaľ ľudia prichádzajú, zostávajú aj naďalej ponechané svojmu osudu.
Weigl si zároveň myslí, že súčasný prístup európskych politikov sleduje nejaké konkrétne politické ciele. Podľa neho časť európskych elít vidí v emigrácii „podobne ako kedysi v spoločnej mene nový impulz a politický projekt, ktorý má rozbiť a úplne predefinovať starú Európu, na ktorej sa veľký integračný sen zadŕha. Zdá sa, že bol spustený ohromný sociálny experiment s veľkými rizikami a ťažko predstaviteľnými dôsledkami, od ktorého si však elity určujúce európsku politiku sľubujú, že je schopný dnešnú situáciu zvrátiť.“
Migranti žijúci naprieč celou Európou podľa neho narušia a zmenia doterajšiu mozaiku oddelených a ťažko spojiteľných národov. Migranti zároveň ako tmel zjednotenej Európy navyše vyriešia problém starnúcej populácie a multikultúrny ideál pokrokových vizionárov konečne rozkvitne. „Len tak si možno vysvetliť dnešné kroky tých, ktorí európsku politiku určujú,“ dodáva.
Medzinárodná a bezpečnostná politika v zásadných veciach nikdy nie je vedená sentimentalitou
Predstava, ktorá na ľudí denne útočí z médií, že brány do Európy sú imigrácii otvárané preto, že sa ľudia udusili v autách, utopili na mori, či boli publikované fotografie utopeného chlapca na tureckej pláži, je podľa neho pohŕdaním inteligenciou verejnosti. Medzinárodná a bezpečnostná politika v tak zásadných veciach nikdy nie je vedená sentimentalitou a jemnocitom. „Ide o záujmy a úplne konkrétne politické ciele,“ zdôrazňuje.
Preto sa Weigl okrem iného pýta: „Prečo bol líbyjský ľud západnou vojenskou intervenciou slávne zbavený diktátora Kaddáfího a potom bez ďalšieho záujmu ponechaný k rozvratu a anarchii? Prečo sú vysídlenci do Európy masovo transportovaní z Turecka za evidentnej súčinnosti oficiálnych kruhov tejto regionálnej veľmoci a nášho spojenca v NATO a nikto z Európy sa vôbec nepokúša s tým niečo urobiť? Prečo sa talianske námorníctvo zaoberá predovšetkým snahou zaistiť bezpečnú prepravu migrantov do Talianska cez more namiesto snáh brániť ilegálnej migrácii? Prečo na to EÚ prispieva zo svojho rozpočtu a vôbec sa na Taliansko nehnevá? Ako to, že sa vlna masovej migrácie zdvihla naraz práve teraz v tak od seba vzdialených a odlišných krajinách ako je Irak, Sýria, Afganistan a západný Balkán, keď sa tam všade bojuje dlhé roky alebo už nebojuje vôbec a žiadna podobná globálne vlna imigrácie do Európy v minulosti nikdy nenastala? Ako to, že je v dnešnej kríze úplne tabuizovaná dlhoročná negatívna skúsenosť Západnej Európy s moslimskou imigráciou, jej trvalým sociálnym vylúčením a praktickou nemožnosťou asimilácie? Prečo je za rasizmus, xenofóbiu a nacizmus šmahom označovaný prirodzený strach európskej verejnosti z problémov so spolužitím s cudzorodými, kultúrno a nábožensky odlišnými Ázijcami a Afričanmi, ktorých prijatie a aspoň elementárna akulturácia budú pre zadlženú, stagnujúcu Európu predstavovať ťažko predstaviteľný balík problémov?“
Weigl preto na záver upozorňuje, že experiment masovej imigrácie z Ázie a Afriky do Európy je nesmierne nebezpečný a nezodpovedný. Namiesto toho, aby sa rôznorodá Európa spájala, sa môže vplyvom migračnej vlny premeniť na oblasť nestability, etnických, náboženských a sociálnych konfliktov blízkych tým, pred ktorými aktuálne migranti utekajú. Súčasne môže podľa neho migrácia uvrhnúť Európu do tých najhorších etáp jej histórie, keďže veľké experimenty sa málokedy podaria.