Rím 19. júna 2016 (HSP/Foto:internet)

V najdivokejších talianskych horách žil roku 500 po narodení Pána nábožný muž, aby spasil dušu svoju a aby telo budúcemu vzkrieseniu od všetkého porušenia zachoval. Viedol prísny život, ustavične trvajúc na modlitbách, pôstoch a rozjímaní o nebeských veciach. Časom ho vypatralo oko pastierov, ktorí sa so svojím dobytkom tade preháňali. Povesť o jeho svätosti a láskavosti, akou s nimi vychádzal, sa rozniesla široko ďaleko. Prichádzali k nemu ľudia chudobní i bohatí, ktorí útočište u neho hľadali a seba i majetok obetovať chceli Bohu. Iní zas, čo sa nemohli rozlúčiť so svetom, doviedli k nemu svojich synov, aby ich vychoval v duchu nábožnom. Tento muž bol svätý Benedikt, zakladateľ rádu Benediktínov

Roku 522 doviedol k nemu rímsky šľachtic Eutichius svojho 12-ročného synáčika Maura, aby ho vyučil a vychoval. V duchovnom živote zbehlý učiteľ chcel najprv z útleho srdca mladučkého učeníka vykoreniť prameň všetkej skazy, sebeckú hlavatosť a nestálosť, čo sa mu natoľko pošťastilo, že medzi všetkými chovancami najviac si zamiloval Maura, lebo ten nasledoval príklad majstra svojho vo všetkom, v pôste, v bdení, v znášaní obťažností, vo vytrvaní na modlitbách, v mlčaní, tak že ho svätý Benedikt musel viac od toho zdržovať, než k tomu napomínať. Týmto spôsobom sa stal po niekoľkých rokoch živým obrazom svojho majstra, ktorý ho už nie viac ako chovanca, ale ako mladšieho brata miloval, a kedykoľvek k nováčikom, do kláštora vstupujúcim, reč držal, Maura im vo všetkom za príklad a vzor horlivosti predstavoval.

Raz za pekného letného rána, šiel Placidus, chovanec svätého Benedikta, na nízky breh blízkeho jazera pre vodu, v chlapčenskej nerozvážnosti stúpil niekoľko krokov do nepokojnej vody, a vlny ho vzali so sebou od brehu. Benedikt videl nebezpečenstvo a volal na Maura, aby pribehol chytro na pomoc. Maurus neváhal, nemyslel na to, že nevie plávať, nemeral diaľku od brehu, ani hĺbku jazera, on mal len jednu myšlienku pomôcť mu a zachrániť ho stoj čo stoj. Vrútil sa do prúdu a bežal vlnami, akoby po pevnej zemi, vytiahol ponoreného z vody a vyniesol ho pevným ramenom na breh. Len potom videl, čo urobil, studený pot ho prelial, keď pomyslel na nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal. Padol na kolená a vrúcne ďakoval Pánu, ktorý ho zázračným spôsobom zachránil.

Povesť o veľkej zbožnosti svätého Benedikta a jeho rehoľníkov sa niesla celým kresťanstvom, kňazi, kniežatá a biskupi sa ponáhľali tento rád uviesť do svojich krajín a biskupstiev. Tak aj biskup mesta Mans vo Francúzsku požiadal Benedikta, aby mu poslal niekoľko najschopnejších učeníkov, ktorí by aj Francúzsko učinili účastným veľkého požehnania, aké rád svätého Benedikta už vtedy talianskou zemou rozsieval. Benedikt určil k tejto úlohe svojho milacika Maura, nad ktorým tak zrejme sa zbavovali Božia milosť, a ktorý sa preto hodil k ťažkému úradu v cudzej krajine, v ktorej mal zakladať štepnice kresťanskej viery, semeništia Božej úcty a školyaktívnej lásky k blížnemu, stavať kláštory, otvárať priateľské útočiská oduševnenosti za vieru Ježiša Krista. Požehnaním svojho majstra a sprevádzaný blahoželaním spolubratov, s Evanjeliom v ruke a slubom rehoľným v srdci, dal sa Maurus so štyrmi bratmi na ďalekú a ťažkú cestu.

Keď v januári roku 543 prišli do Francúzska, pobožný biskup, ktorý ich povolal, nebol už viac medzi živými, a jeho nástupca ich prijal veľmi chladno, takmer s odporom. Tu stáli úbohí bratia v cudzej krajine celkom opustení.

Boh im však pomohol z tejto núdze. V tom čase žil vtedy na kralovskom dvore znamenitý a bohatý pán, menom Florus, ktorého si kráľ Theodobert tak veľmi zamiloval, že mu všetko po vôli učinil. Toho si získal svätý Maurus ku svojmu svätému dielu. Florus bol muž veľmi pobožný, s celou horlivosťou podporoval rehoľníkov a daroval im rozsiahle pozemky v biskupstve Arigerskom. Tu na brehu rieky Loiry vystavil svätý Maurus známy kláštor Glanfeuil a otvoril prvú školu rehoľnú. Účinkovanie Benediktínov dosiahlo v tejto oblasti všeobecného uznania, tak že i Florus so svojím synom Bertulfom vstúpil do ich rádu. Otec i syn v prítomnosti samého kráľa a mnohých veľmožov francúzskej zeme skladali rehoľné sľuby do rúk sv. opáta Maura. Mocnár daroval kláštoru rozsiahle statky s mnohými poddanými, a mnoho vznešených mužov sa zrieklo márností svetských, aby sa v kláštore s piatimi talianskymi bratmi venovali kresťanským nábožným skutkom. Iní zas tam privádzali svoje deti, aby tu príkladom boli vedené k životu nábožnému. O niekoľko rokov bývalo v Glanfeuilskom kláštore viac než 100 bratov a svätý Maurus začal zakladať kláštory i na iných miestach biskupstva a celého Francúzska po všetkých provinciách sa z ďaleka ponáhľali ľudia do Glanfeuilu, aby osobne preukázali úctu svätému mužovi, ktorý za krátky čas veľké veci k sláve Cirkvi a k spaseniu veriacich učinil, dielom aby u neho útrapách a biedach rozličných radu a pomoc hľadali alebo o divotvorný jeho príhovor u Boha ho prosili. A on nemocných uzdravoval, utrápených potešoval, nevedomých poučoval, zúfajúcich k pokoju a hriešnych k spaseniu privádzal. Svätý Maurus tridsaťosem rokov spravoval kláštor, ktorý svojím pričinením založil.

Vo vysokom veku odovzdal správu svojmu učeníkovi Bertulfovi a zamiloval si samotu, zaoberajúc sa len veľkým krokom z časnosti do večnosti. Dva roky neskôr ho napadla zimnica, a keď tušil svoj blízky koniec, dal sa do kostola zaniesť, aby ho svätými sviatosťami zaopatrili. Potom sa položil na kajúce rúcho a odovzdal svoju dusu roku 583.

Zo života sv. Maura sa učíme pravde, ktorá sa týka každého človeka. Maurus totiž stal sa svätým skrze príklad svätého Benedikta. Miláčik kráľa francúzskeho, Florus, stal sa poníženým rehoľníkom skrze príklad svätého Maura a zase syn Florov stal sa svätým, lebo ho zvolil Maurus za svojho nástupcu. A všetci tí ostatní rehoľníci, ktorí do tohto rádu vstúpili, viedli tu život svätý. Skrze čo boli k tomuto pohnutí? Len skrze príklad druhých, ktorí ich predišli. Príklady tiahnu, človek mnohokrát krátkym dobrým príkladom viac dokáže než dlhou rečou. Príklad totiž je kázeň, ktorú aj sluha môže dávať svojmu pánovi bez toho, aby ho urazil alebo mrzutosťou naplnil. Je to kázeň, ktorou i prostý, neučený kresťan môže komukoľvek do duše hovoriť; je to kázeň, ktorou deti na rodičov a poddaní na svojich predstavených môžu pôsobiť.

Chceš vedieť, čo je dobrý príklad? Keď vedieš dobrý, cnostný život, osožíš nielen sám sebe, ale i všetkým, ktorí s tebou žijú. Prečo však osočujú zlí ľudia najradšej toho, kto je v skutku nábožný, prečo ho ohovárajú, jemu sa posmievajú? Práve preto, že ich svedomie je dobrým príkladom znepokojované, a že ten príklad by radšej nemali na očiach. Dobrí však bývajú posilnení dobrým príkladom, aby sa nedali zviesť z dobrej cesty, ale ešte odhodlanejšie kráčali po nej. Zvlášť mnoho záleží na dobrom príklade, keď máš okolo seba deti, alebo mladých ľudí. Pre týchto je dobrý príklad to, čo slniečko a tichý dáždik pre kvitnúci strom a zelenú jarinu, potichu prináša zdar a požehnanie ich dušiam mladistvým. Avšak daj pozor lebo nie je dobrý príklad, keď sa dakto stavia, ako by bol pobožným a cnostným, to je pretvárka a pokrytectvo, na ktorom niet žiadneho požehnania. Dobrý príklad musí byť úprimný. Musíš kresťansky konať  a hovoriť preto, že tak skutočne myslíš a nie preto, že ten alebo onen na teba pozor dáva. Takých dobrých príkladov bohužiaľ je málo na svete. Mnoho sa mládeži káže slovom, ale málo príkladom. Aj ty sám priateľ sa s cnostnými obklopuj, aby si dobrým príkladom ako na úslní zotavil a zohrial sa. Často človek v duši zdravý príkladom svojím vzkriesil človeka v duši mŕtveho a nemocnému dopomohol k zdraviu.

Karol Jerguš