Životný profil: Pavol Príhoda

Do Školy chodil najprv v Skalici, potom do gymnázia v Uherskom  Hradišti, v Trnave a teológiu študoval v Ostrihome.  Keď r. 1859 maďarskí bohoslovci dostali povolenie, že si môžu založiť literárny krúžok, domáhali sa toho aj slovenskí bohoslovci na čele s Andrejom Kmeťom a medzi nimi bol aj Pavol Príhoda, ktorý sa už ako študent začal zaujímať o slovenskú literatúru.  Keď dostali r. 1861 povolenie, pripravili zakladajúce valné zhromaždenie na 19. január 1862. Príhoda bol vtedy v druhom ročníku. Tu sa cvičili v literárnej práci v materinskom jazyku. Po vysviacke  za kňaza 28. februára 1864 prichádza za  kaplána do Gbelov  /1865-77/. Potom  pôsobil krátko ako  administrátor v Skalici a v Petrovej  Vsi  /1877-79/, v Štefanove /1879/ ako  farár v Smolinskom  /1879-82/,  Štefanove  /1882-88/  a Borskom sv. Mikuláši /1888-1908/, kde bol aj dekanom a tu aj 15. júla 1908 zomrel.

Ako  horlivý kňaz,  výborný kazateľ,  ľudový spisovateľ a prekladateľ, jeden z priekopníkov racionálneho hospodárstva, celý život pracoval v prospech  slovenského ľudu na Záhorí. S úprimnou láskou a porozumením sa približoval k slovenskému pospolitému ľudu a dvíhal ho z vtedajšieho primitívneho spôsobu života na vyšší stupeň. Už ako študent teológie  prekladal z nemčiny  a   francúzštiny, a pokúšal sa o vlastné poviedky  a novely. Debutoval  poviedkami v časopise Cyril a Method /1863-66/,  v ktorých sa zaoberal problematikou rodinnej výchovy.  Neskôr sa venoval  predovšetkým náboženskej literatúre, vlastné i preložené kázne uverejňoval v časopisoch Kazateľ  /1874-80/  Kazateľňa  /1887/  a v Sione  /1869-70/.  Z nemčiny preložil  poviedky pre deti  a mládež od  K. Smida. Ján Mallý Dusarov vydal časti Ružový kríčok a Čerešne v Skalici r. 1865 a 1866. V Gbeloch r. 1869 založil a viedol čítací  spolok, ktorý mal od r. 1874 vlastnú  knižnicu a čitáreň. Objednával preň aj časopisy a knihy. Uvedomoval  si čo  od neho  doba očakáva.  Keď  koncom  60.   rokov  19. storočia  nástup manufaktúrnej  výroby  zapríčinil  úpadok  remesiel a drobného podnikania, ktoré nemohlo konkurovať veľkokapitálu, fabrická výroba súkna zlikvidovala aj chýrnych skalických súkenníckych majstrov, aby ušetril otca pred exekúciou a hanbou, obetoval mu  všetky svoje  úspory. S úprimnou láskou  a porozumením sa približoval  k slovenskému   pospolitému  ľudu.  Usiloval  sa poučovaním,   vzdelávaním   a osvetou   vidieckeho   človeka pozdvihnúť z vtedajšieho primitívneho spôsobu života, na vyšší stupeň. Objednával slovenské knihy, časopisy, noviny. Hoci sa príliš neoduševňoval za sociálne plány „hlasistov“, fakticky  realizoval ich program v  drobnej osvetovej práci.  Zakladal gazdovské,  potravné a úverové spolky.  Bol dlhoročným predsedom búranského potravinového spolku. Bol vzorným včelárom, záhradkárom,  ovocinárom.  Vo   svojich  farnostiach  zanechal trvalú pamiatku  vo vysadených a ošetrovaných stromoch. Svoje poznatky  zo  svojej  praxe  publikoval  v Lichardovom Obzore i v Pútniku svätovojtešskom. Navštevoval včelárske schôdze na Morave i v Čechách, zdokonaľoval sa vo včelárstve a so svojimi skúsenosťami sa delil aj s inými. Ako rečník sa zúčastňoval na roľníckych  zjazdoch  organizovaných  Dr.  Pavlom  Blahom. Pri príležitosti  40. výročia  kňazskej vysviacky  bol menovaný za asesora trnavskej diecézy. Pôsobil ako člen výboru Spolku sv. Vojtecha aj jeho podpredseda. Patril medzi spoluzakladateľov a podporovateľov gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Ľudovít Košík