Bordeaux/Bratislava 17. marca 2019 (TASR/HSP/Foto:TASR-Monika Himpánová)

Do Bordeaux prišla študovať v roku 1991 na Lýceum Camille Jullian. O niekoľko rokov neskôr sa naň vrátila, ale už ako vyučujúca. Do roku 2013 na ňom učila slovenské predmety. V súčasnosti na Univerzite v Bordeaux prednáša Dejiny a kultúru strednej Európy a učí český jazyk. Výučbu slovenčiny zrušili v roku 2007

Zdôrazňuje, že v strednej Európe je viacjazyčnosť nie neobvyklým javom. „To by sme si mali uvedomiť a trošku sa tým popýšiť. Viacjazyčnosť mi príde v tomto období, v Európe, ako tým najlepším prostriedkom k harmonickému spolunažívaniu.“

V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorila Gabriela Žiaková aj o tom, čo motivovalo Francúzov učiť sa slovenčinu, či upozorňuje na dôležitosť zrovnoprávnenia slovanských jazykov (a iných jazykov) okrem ruštiny, so v súčasnosti najvyužívanejšími.

 
Ako ste sa dostali do Francúzska a kedy to bolo?

Do francúzskeho Bordeaux v regióne Akvitánsko som prišla v septembri 1991 v rámci tzv. Slovenskej sekcie na Lýceu Camille Jullian v Bordeaux.

 
Prišli ste už zo slovenskej školy, alebo ste nastúpili na strednú priamo vo Francúzsku?

Táto nová školská skúsenosť prišla po mojich prvých dvoch rokoch na gymnáziu v Žiline. Bolo to v lete 1991, keď bol vypísaný prvý konkurz na tento druh programu. Prihlásili ma doň moji rodičia. Vlastne som nastúpila do prvého ročníka lýcea tu vo Francúzsku, ktorý zodpovedal asi nášmu druhému ročníku stredoškolského stupňa. Cieľom tohto programu bolo, aby sme všetci piati, ktorí sme prišli, študovali všetky predmety vo francúzštine a nakoniec, aby sme si overili naše skúsenosti a vedomosti práve francúzskou maturitou. Súčasne tento program obsahoval ešte jednu takú zvláštnosť – od samotného začiatku až po maturitu, celé tri roky – sme mali dvojité vyučovanie. Súčasťou boli aj hodiny slovenského jazyka, literatúry a dejepisu.

 
Koľkým z vás piatich sa podarilo úspešne ukončiť vzdelanie?

Všetkým. Boli sme štipendistami francúzskej vlády, to znamená, že sme si povedali, že túto skúsenosť dotiahneme do konca a že odídeme ďalej na vysoké školy s francúzskou maturitou. Boli to také krásne zlaté časy, lebo sme mohli ďalej maturovať aj zo slovenského jazyka. Ja som napríklad maturovala ešte aj z českého jazyka a z ruštiny.

 
Prečo ste si vybrali práve Francúzsko? Inklinovali ste k francúzštine, alebo sa skrátka vyskytla možnosť, ktorú ste využili?

Priznám sa, že príčiny sú rôzne. Musím pripomenúť, že v 80. rokoch bolo dosť veľa ľudí, a medzi nich patrila aj moja mama, ktorí boli očarení Francúzskom. Bolo to to obdobie, keď sa v roku 1988 ukázal v Bratislave aj Francois Mitterrand. No a, samozrejme, očarujúca francúzština, do ktorej sa zamilovala moja mama a vlastne ma vyslala na jazykovú školu. Francúzsky jazyk som sa učila na základnej škole a potom aj na gymnáziu. Taktiež to bola knižnica mojich starých rodičov, kde som si potajomky čítala rôzne knihy o intrigách na francúzskom kráľovskom dvore.

 
Bolo náročné, dostať sa na lýceum? Ako prebiehali skúšky?

Skúšky boli až tým druhým kolom. Najprv sa museli uchádzači prihlásiť a poslať vysvedčenia. Takže prvý výber bol na základe školských výsledkov. Následne druhé kolo prebiehalo v Dome zahraničných stykov na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Mali sme písomné skúšky, to znamená, že sme museli vytvoriť slohovú prácu a na základe opravy tejto písomnej skúšky sme sa niektorí dostali do ďalšieho kola. To už spočívalo v ústnom osobnom pohovore s francúzskym kultúrnym poradcom. Na základe toho sme ďalej ešte podstúpili psychologické skúšky, ktoré zmerali našu schopnosť prispôsobiť sa cudziemu prostrediu a ťažkostiam.

 
Čo to bolo za bilaterálny program medzi Francúzskom a Československom? Pokračuje so Slovenskom dodnes?

Je to veľmi starý program, išlo o Zahraničné sekcie pri francúzskych lýceách. Neexistoval len pre Československo, ale medzi prvými boli nórske sekcie, švédske sekcie, poľské sekcie. Existovala napríklad aj čínska sekcia v Lyone. Československá sekcia mala viacero školských zariadení, pretože vo Francúzsku v tej dobe ešte neboli zmiešané triedy. Dievčatá boli vyslané do iného kraja, chlapci sa nachádzali v meste Dijone a Nimes. Od roku 1990 boli československé sekcie rozdelené na české a novú slovenskú sekciu, ktorá vznikla v Bordeaux. Pre Čechov tento program pokračuje dodnes v meste Dijone. Slovenská sekcia začala fungovať v roku 1991 a skončila školským rokom 2012/2013, čiže v júni 2013.

 
Aké boli začiatky pre dievča, ktoré prišlo z iného režimu, do veľkého Francúzska so základnými znalosťami cudzieho jazyka? Komunikovať s blízkymi bolo v tom čase tiež náročnejšie. Mali ste šestnásť rokov…

Bolo to úžasné. Prvým kritériom, ktoré táto skúsenosť musela spĺňať, bola sloboda a predstava o slobode. To bol pre mňa ten hnací motor, ktorý dokázal vykompenzovať akékoľvek absencie, ktoré by v duši mladého človeka mohli existovať. Tak isto, bola som v dospievajúcom veku, to znamená, že som sa hľadala. Ten voľný priestor mi umožňoval oveľa viac pracovať na sebe, ako keby som bola v prítomnosti rodičov. Prepojenia a kontakty tam, samozrejme, existovali. Fantasticky fungovali telefonické kabínky s telefonickými kartami, ktoré sme používali. Dokonca aj blízki ľudia, spolužiaci, nám umožňovali, aby sme mohli telefonovať domov, teda, aspoň tak to bolo v mojom prípade. Samozrejme, nádherná bola poštová komunikácia. Veľmi ľutujem, že sa zredukovala, pretože maily nemajú to čaro papiera, vône, ktorá prichádza od osôb, ktoré vám píšu, alebo aj farebnosť atramentu, ktorý používajú. Moja mama mi veľmi rada kreslila rôzne scénky z nášho spoločného života. No a veľmi príjemné bolo, že pošta prichádzala na vrátnicu gymnázia. Každé ráno sme sa po raňajkách išli pozrieť, či naše meno nie je napísané na malom lístočku, ktorý oznamoval, ktoré dievčatá na internáte dostali poštu. Všetko to malo neskutočné čaro.

 
Spomínali ste, že ste absolvovali prvé dva roky na slovenskom gymnáziu. Keď porovnáte výučbu vo Francúzsku a na Slovensku, v čom bol z vášho pohľadu rozdiel? V čom si myslíte, že vás ovplyvnilo štúdium v zahraničí?

To je neporovnateľné, pretože každá spoločnosť si vytvára kostru svojho vzdelávacieho programu úplne iným spôsobom. Na gymnáziu na Slovensku, v Žiline, som sa naučila také veci, ktoré som sa nenaučila vo Francúzsku. Napríklad som prišla s fantastickými základmi a francúzsky vzdelávací systém má zase svoje iné pozitívne body, prednosti, ktoré mi doplnili ten základ, ktorý som si priniesla zo Slovenska. Ale musím povedať, že asi to bude individuálne, pretože každý človek si vlastne sám dopĺňa materiál a vypĺňa kostru, ktorú možno dostal na základnej škole.

 
Na slovenských stredných školách je to viac o memorovaní a sme teoretickejšie zameraní. Bolo štúdium vo Francúzsku viac o analyzovaní, premýšľaní a diskutovaní alebo tiež o memorovaní?

Áno, toto je presne ten bod, ktorý bol najväčšou bariérou, ktorou som sa musela prelúskať. Pretože, na jednej strane som mala fantastickú pamäť, bola som schopná si zapamätať neuveriteľné množstvo informácií, keďže náš vtedajší systém zdôrazňoval napríklad ústny prejav a presnosť, čo sa týka dejepisu, chronologických udalostí, bez hlbšieho rozboru. Vo Francúzsku, naopak, detaily niekedy neboli dôležité, dôležitá bola hlavná myšlienka a hlbší rozbor samostatných udalostí. Čo sa týka napríklad literatúry, takisto sme mali fantastickú profesorku, ktorá zdôrazňovala subjektívny pohľad na dielo a spracovanie, stotožnenie sa s poéziou alebo s prózou. Dôležité bolo, aby sme sa naučili životopisy autorov a aby sme brali do úvahy aj ich ako živých ľudí a nielen ako teoretických autorov nejakých textov.

 
Slovenskí študenti možno disponujú väčším množstvom informácií, ale analytické myslenie, schopnosť čítať s porozumením, s tým majú podľa hodnotení problém. Ako sú na tom francúzski študenti?

Neviem, či sa to darí každému študentovi vo Francúzsku, lebo nie je to jednoduchá záležitosť, ale myslím si, že každý sa k nej prepracováva individuálne a postupne. Niekto skôr, niekto nikdy. Je pravda, že francúzsky systém nás osobne k tomu viedol. Keď som bola na strednej škole, ale aj na univerzite. Opäť musím povedať, že ten písomný prejav dokázal potlačiť do úzadia ústny prejav. To znamená, že možno spôsob zmýšľania týchto mladých ľudí vo Francúzsku na strednej škole alebo na univerzite je dosť dobre vybudovaný, ale niekedy možno potrebujú oveľa viac času na diskusiu, pretože sú zvyknutí písať.

 
Prečo ste sa po lýceu už nevrátili na Slovensko?

Nevrátila som sa z toho dôvodu, že od samého začiatku, keď som prišla do Bordeaux, som si všímala, že ľudia tu toho o nás veľmi málo vedia. Vtedy som si vysnívala, že by som o nás veľmi chcela písať po francúzsky, ale zároveň som chcela uvažovať aj o ľuďoch v Európe, či sme rovnakí alebo rozdielni, čo nás spája, či, naopak, rozdeľuje. Chcela som uvažovať o Európe, keďže som vlastne prišla v rámci momentu, keď sa Európa opäť zblížila.

 
Po dvoch rokoch po ukončení lýcea ste nastúpili na univerzitu. Čo ste študovali?

Zapísala som sa na Univerzitu Michel de Montaigne, kde fungoval Slovenský lektorát, na Katedru slovanských štúdií. Venovala som sa štúdiu ruského jazyka a slovanským štúdiám, to znamená jazyku, lingvistike, literatúre. Mali sme povinné aj iné slovanské jazyky. Samozrejme som sa venovala slovenčine a češtine. Čeština bola vyučovaná na inej úrovni ako slovenčina. Slovenčinu vyučoval lektor, češtinu docent. Hodiny mali charakter nielen výučby jazyka, ale aj prednášok o literatúre a rozborov literárnych textov. V poslednom stupni počas štyroch rokov štúdia som musela odovzdať diplomovú prácu, kde som sa už venovala historickej téme československých légií v Rusku. V tej dobe na našej katedre nebolo možné pokračovať v doktorandskom štúdiu, tak som prestúpila na Katedru súčasnej histórie. Tam som sa venovala súčasnej histórii a okrem iného témam, ktoré sa týkali Československa.

 
Neskôr ste sa na lýceum a univerzitu vrátili ako vyučujúca. Ako sa to stalo?

V roku 2007 ma oslovila moja bývalá profesorka z Katedry slovanských štúdií, či by som prijala miesto v slovenskej sekcii na Lýceu Camille Jullian. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo po niekoľkých rokoch som sa preniesla do prostredia, z ktorého som vlastne v Bordeaux pochádzala. Toto miesto som prijala, aj keď som presne nevedela, v čom bude spočívať náročnosť, pretože miesto bolo zároveň podmienené miestom lektora na Univerzite v Bordeaux. Práve v tom roku, keď som nastúpila, lektorské miesto viac-menej zaniklo. Bolo to veľmi náročné, pretože som bola svedkom toho, ako sa už nepokračovalo z rôznych administratívnych a finančných príčin vo výučbe slovenského jazyka na univerzite. Teda som pôsobila len v slovenskej sekcii na Lýceu Camille Jullian až do skončenia programu v roku 2013.
Medzitým, taktiež môj bývalý profesor bohemistiky na Univerzite v Bordeaux odišiel do dôchodku. Obrátila sa na mňa nová vedúca Katedry slovanských štúdií, či by som neprijala toto miesto. Tak som vlastne paralelne pôsobila v slovenskej sekcii Camille Jullian a aj na Katedre slovanských štúdií, kde som začala vyučovať češtinu pre začiatočníkov a stredne pokročilých.

 
Akí boli študenti na lýceu? Prečo bolo z vášho pohľadu dôležité toto štúdium?

Dosť sa situácia mení. Vždy bola a je kolísavá v rovine počtu študentov. Faktom je, že vždy to odzrkadľovalo aj nálady vo francúzskej spoločnosti voči krajinám, ktoré sa nachádzajú v strednej Európe. K týmto krajinám sa, samozrejme, radilo aj Slovensko. Nechcem konkrétne hodnotiť študentov, lebo to by boli veľmi subjektívne pocity, ale môžem povedať, že som sa veľmi tešila tomu, že medzi mojimi žiakmi sa objavili dievčatá alebo chlapci, ktorí pochádzali z rodín, ktoré by si nemohli dovoliť zaplatiť štúdiá vo Francúzsku, prípadne poslať dieťa do zahraničia. Pre mňa bol tento program veľmi dôležitý zo spoločenského aj sociálneho hľadiska. Naozaj umožňoval šancu každému záujemcovi, ktorý spĺňal vedomostné a jazykové kritériá, požiadavky vycestovať do zahraničia, študovať v zahraničí a zmaturovať v zahraničí. Ďalším ojedinelým znakom programu bolo, že v priestore frankofónie sa naskytla možnosť študentom zúčastňovať sa predmetov v ich rodnom jazyku. Počas troch rokov na Lýceu Camille Jullian v Bordeaux mohli súčasne študovať predmety ako slovenský jazyk, literatúra, dejepis. A to je situácia, ktorá sa mi zdá byť ojedinelá a ktorá bola veľmi dôležitá aj z hľadiska toho, že oba jazyky sa stretli na partnerskej pôde.

 
Máte pocit, že lýceum sa zrušilo povedzme v dôsledku straty záujmu zo strany študentov?

Kdeže, záujem zo strany študentov nikdy nebol stratený. Ale to už sú náročné otázky vzdelávacej politiky SR.

 
Na Univerzite v Bordeaux to však bolo iné. Študenti boli Francúzi. Ako sa popasovali s jazykom a akú mali motiváciu sa ho učiť?

Na univerzite si často kladieme otázky, čo vedie študentov k tomu, aby si vybrali ako študijný poznávací jazyk jeden zo slovanských jazykov okrem ruštiny. Myslím si, že ešte sa nám nepodarilo nájsť k tomu kľúč, pretože situácie z roka na rok sú veľmi rôzne. Niekedy sa študenti potrebujú dozvedieť niečo viac zo samotnej kultúry. Napríklad, čo sa týka českého jazyka, keď študujú nejakú tému, alebo robia výskum počas doktorandskej práce, tak sa zapíšu na češtinu, aby boli zasvätení do samotného prostredia českej kultúry. Ďalej, samozrejme, sú to prípady, keď niekto si nachádza cestu k jazyku prostredníctvom emócií alebo lásky. To sú naozaj veľmi opakované prípady. Takisto sa stáva, že ľudia cestujú a krajina, ktorou prešli, ich očarila. Potrebujú získať vedomosti aj čo sa týka jazyka, tak to bolo v prípade napríklad slovenského jazyka. Viem, že boli záujemcovia, ktorí prešli Slovenskom a boli očarení napríklad Tatrami alebo našimi hradmi. Takže naozaj to, čo vedie ľudí k jazykom, je to, čo vychádza zo samotného duševného priestoru človeka. Myslím si, že to je to, čo v dnešnej dobe technológií dokáže poľudštiť spoločnosť.

 
Na troch francúzskych univerzitách – v Clermont Ferrand, Štrasburgu a v Bordeaux – sa učil slovenský jazyk. Čo sa napríklad konkrétne učili v Bordeaux?

Na Univerzite Michel de Montaigne v Bordeaux existoval dlhé roky Slovenský lektorát, ktorý fungoval naozaj na klasickej báze lektorátu. Zo Slovenska bol vždy vyslaný lektor na určitú dobu. Väčšinou to bolo riadené Univerzitou Komenského v Bratislave. Sú rôzne zdroje, ktoré nás informujú o začiatkoch lektorátu na Univerzite v Bordeaux. Jeden hovorí, že lektorát mohol už existovať v 50. rokoch 20. storočia a iný zdroj hovorí o roku 1967. V každom prípade, veľmi dlho pôsobil na univerzite. Svoju pôsobnosť ukončil v roku 2007. Celé roky fungoval len s vyučujúcim lektorom, ktorého náplňou práce bolo vyučovať základy slovenského jazyka pre začiatočníkov a mierne pokročilých. Kedysi existoval univerzitný diplom, ktorý absolventi tohto cyklu dostali po dvoch až troch rokoch. Neskôr bol diplom nahradený už len jednoduchým certifikátom zo slovenského jazyka.

 
Kto mohol na univerzite študovať slovenčinu?

Čo sa týka možnosti voľby slovenčiny ako predmetu, v istom období sa slovenčina radila k povinne voliteľným predmetom takmer na všetkých fakultách, ktoré sa na univerzite nachádzali. Časom sa ich počet zredukoval na Fakultu slovanských štúdií a potom už len na Fakultu jazykovedy. Čo sťažilo životnosť a fungovanie Slovenského lektorátu bolo to, že slovenský jazyk sa ako predmet stal vo veľkej väčšine len doplnkovým predmetom, ktorý si študenti vyberali len veľmi málo. Keď bolo v ročníku zapísaných menej ako šesť študentov, tak ho zatvorili, lebo predmet bol stratový. A teraz to zvýšili na deväť študentov. Je to nasmerované na dopyt. V prípade istých predmetov je to neprípustné.

 
Ozývajú sa hlasy, veď na čo sa učiť takýto jazyk? Aké budú mať potom ľudia, čo ho vyštudovali, uplatnenie? Ako by ste im argumentovali?

Je to úzko prepojené s mentalitou, o ktorej som už hovorila. To znamená, že je to pohľad na toho druhého. Za každým jazykom sa nachádza istý priestor a istá skupina ľudí. Ak máme tento, by som povedala, odsudzujúci pohľad na jazyk, myslím si, že to spočíva práve v pohľade na druhých. Keď si neuvedomujeme, že spoločnosť je sústava mnohých článkov, v ktorých každý má svoje opodstatnenie tak, ako v ekosystéme. V takom prípade je dosť možné, že v istej situácii dôjde ku skratu. Takže, ak sa niekto pýta, aký význam by malo štúdium niektorého zo slovanských jazykov iného ako ruštiny, tak by som to sformulovala veľmi jednoducho – týka sa to istej harmónie v ľudskej spoločnosti. Túto spoločnosť, samozrejme, sprevádza technológia. Potrebujeme sústavne udržiavať spoločnosť v ľudskom stave a chvíľami ju poľudštiť. Myslím si, že jazyk je niečo, čo vychádza celkom prirodzene z človeka, čo predstavuje jeho vnútro. Jazyk je jeho hlavným prostriedkom a médiom, takže učiť sa slovanský jazyk alebo nejaký iný jazyk, povedzme z Ázie, udržiava kontakty medzi ľuďmi. A bez toho, aby to bolo povedané s nejakým pátosom, udržiava aj harmóniu spolunažívania v spoločnostiach.

 
Hovorili ste, že v roku 2007 sa zrušila výučba slovenčiny na Univerzite v Bordeaux. Ako je to v súčasnosti s jazykom?

Na Univerzite v Bordeaux sa vyučuje vyše 30 jazykov. Na Katedre slovanských štúdií sme ich však stratili veľmi veľa. Zostali len tie, ktoré sa z pohľadu západu v istej terminológii nazývajú jazyky historických národov. Zostala iba ruština, čeština a poľština ako západné slovanské jazyky a srbčina ako južný slovanský jazyk. Každý rok hrozí, že slovanské štúdiá budú buď zrušené alebo nejakým spôsobom budú reštrukturalizáciou zaradené k iným katedrám. Aj samotné ruské štúdiá, ktoré sú postavené na veľmi silnom základe, sú tento rok v ohrození. Napríklad tento rok bol zrušený prvý ročník „mastera“. Čo sa týka českého jazyka, z roka na rok hrozí, že sa už vyučovať nebude. V prípade poľského a srbského jazyka je situácia iná, lebo srbský jazyk má stáleho oficiálneho profesora, ktorý má svoje kreslo na katedre. V prípade českého a poľského jazyka sú externí profesori. Počet študentov je veľmi nízky. Myslím si, že by muselo dôjsť opäť k posunu v mentalite univerzitného senátu, ktorý nezasadá len na našej univerzite, ale ktorý sa týka celého Akvitánska, aby sme sa v tomto smere posunuli. Prírodné a technické štúdiá sú naozaj veľmi podporované, ale čo sa týka humanitných vied, tak bádateľské európske programy sú nepostačujúce a nerozvíjajú štúdium ani skúmanie týchto humanitných predmetov a už vôbec nie jazykov.

 
Prečo pred pár rokmi bol záujem o slovenčinu a iné slovanské jazyky a prečo sa dnes už vytratil, keď sa Európa práveže otvára?

Cudzí jazyk je zrkadlom celospoločenskej nálady a zároveň aj zahraničnej orientácie tej či onej krajiny. Keď spadla železná opona alebo Berlínsky múr, ľudia prejavovali záujem o niečo dovtedy nepoznané. Veľmi veľa potomkov zrazu pocítilo potrebu objaviť identitu svojich rodičov alebo starých rodičov. Po vstupe týchto krajín do EÚ došlo naozaj k veľkej uniformizácii v jazykovej rovine. Angličtina sa začala vnímať ako tretí komunikačný jazyk. Dôraz na výučbu iných jazykov závisel od sily tej-onej krajiny.

 
Bude, podľa vás, ešte priestor pre slovenčinu či už v Bordeaux alebo v inom meste vo Francúzsku?

Myslím si, že spoločnosť je živá a že sa vyvíja. Je to ako so všetkým. Je to ako s demokraciou, nie je to niečo, čo je v pevnej forme, je to niečo, o čo musíme stále bojovať v tom veľmi pozitívnom a konštruktívnom zmysle slova.

 
Čo je potrebné urobiť, aby sa slovenčina vrátila do frankofónneho priestoru?

Závisí to v prvom rade od samotných nositeľov toho jazyka. Myslím si, že je veľmi veľa ľudí, ktorí majú veľmi blízky vzťah k svojmu jazyku alebo k jazykom, ktoré ovládajú, či dostali do vienka. Samozrejme, v strednej Európe je viacjazyčnosť nie neobvyklým javom a to by sme si mali uvedomiť a trošku sa tým popýšiť. Viacjazyčnosť mi príde v tomto období, v Európe, ako tým najlepším prostriedkom k harmonickému spolunažívaniu.