Emmanuel Macron, Olaf Scholz, Sergej Lavrov, Qin Gang a Anthony Blinken sú len niektoré z mien, ktoré za posledných 12 mesiacov uskutočnili významné návštevy Afriky. Všetci sa vo veľkej miere zameriavali na spoluprácu a obchod, každý z nich to však robil s diskurzom odrážajúcim akýsi reštart studenej vojny, ktorého jedným z najvýraznejších symptómov je Ukrajina.

Každá svojím spôsobom, vyzbrojená príslušnou propagandou, si tieto veľmoci želajú, aby si národy Afriky a Ázie vybrali stranu. Na rozdiel od minulého storočia však tieto národy nemožno tak ľahko prinútiť, aby si vybrali, a ani by nemali. Rusko to chápe. Západ nie.

Nie je tajomstvom, že Afrika sa zdráha otvorene odsúdiť konanie Ruska na Ukrajine alebo sa podieľať na úsilí Západu uvaliť sankcie a izolovať túto bojujúcu krajinu. Namiesto toho africké a ázijské krajiny naďalej prijímali týchto dlhoročných partnerov s otvorenou náručou – všeobecne odsúdili vojnu, ale nie Rusko.

Napríklad v Malawi považujú bojujúci poľnohospodári ruské dodávky desiatok tisíc ton hnojív uprostred celosvetového nedostatku za dar z nebies. Malawijský minister poľnohospodárstva si potriasol rukou s ruským veľvyslancom a vďačne označil Rusko za “skutočného priateľa”. Ohlásené plány Ruska poslať 260 000 ton hnojív do krajín v Afrike určite rozšíria podobné pocity.

V našej krajine, v Kongu-Brazzaville, vláda uprostred vojny s Ukrajinou podpísala s Ruskom päť významných dohôd o spolupráci, vrátane dohody o výstavbe nového ropovodu a posilnení vojenskej spolupráce.

Táto šarmantná ofenzíva, ktorú výrazne vedie ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ktorý len od januára navštívil Juhoafrickú republiku, Eswatini, Angolu, Eritreu, Mali, Sudán a Mauritániu, už živí proruské nálady na celom kontinente a je v ostrom kontraste s vlažným dobrodružstvom prezidenta Emmanuela Macrona v Afrike.

Na tlačovej konferencii s prezidentom Konžskej demokratickej republiky (KDR) Felixom Tshisekedim, ktorá bola azda najhluchším faux pas celej jeho cesty, bol prezident Macron opakovane požiadaný, aby odsúdil podporu Rwandy povstalcom M23, ktorí spôsobujú chaos vo východnej časti KDR, čo je situácia, ktorá sa veľmi podobá tajnej podpore separatistov z Donbasu zo strany Ruska v posledných rokoch. V každom prípade tak neurobil.

Namiesto toho, keď sa ho francúzsky novinár opýtal na pohŕdavú zmienku bývalého ministra obrany Jeana-Yvesa Le Driana o “kompromise v africkom štýle” v súvislosti s voľbami prezidenta Tshisekediho v roku 2019, Macron pokračoval v poučovaní konžského prezidenta o slobode tlače – na veľkú neveru svedkov tejto scény.

Napriek vzletnej rétorike prezidenta Macrona o “nových vzťahoch” a “nových začiatkoch” bol jeho výbuch ďalšou trpkou pripomienkou dlhodobého paternalistického a nesúrodého postoja Európy voči kontinentu. Ide o ten istý postoj, v rámci ktorého desaťročia európskeho politického a vojenského vplyvu na kontinente nepriniesli zmysluplný pokrok, keď tieto snahy aktívne nepodkopávali. Afričania sú z toho múdri a odmietajú to ďalej znášať, čoho dôkazom je nárast protifrancúzskych nálad v západnej Afrike. Rusko, Čína a ďalšie krajiny, hoci zďaleka nie sú bez výčitiek, len využívajú ponúkané príležitosti.

Tak, ako sa výrazne znížil podiel pomoci EÚ smerujúcej do Afriky, podobné problémy sú aj so vzťahmi Európy v Ázii. Jej podiel na obchode s tovarom v juhovýchodnej Ázii, s výnimkou Číny, klesol za posledné dve desaťročia o viac ako tretinu. Západná Európa bola v roku 2021 cieľom menej ako desatiny malajzijského, singapurského, juhokórejského a taiwanského vývozu. Rusko opäť rýchlo postupuje, aby vyplnilo túto medzeru, prijalo Čínu za svojho hlavného obchodného partnera a dôsledne vyváža ropu a plyn skôr dychtivým ázijským kupcom než na Západ. Keď Rusko v polovici marca pozastavilo platnosť svojich zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia s “nepriateľskými” krajinami na celom svete, väčšina krajín juhovýchodnej Ázie bola z tohto opatrenia vyňatá.

Okrem toho sa Rusko v poslednom desaťročí stalo najväčším dodávateľom zbraní do regiónu a nedávno uskutočnilo spoločné námorné cvičenia so Združením krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN). Indonézia, Filipíny a Malajzia odmietli uvalenie sankcií na Moskvu, zatiaľ čo Malajzia začiatkom tohto roka podpísala s Ruskom memorandum o porozumení s cieľom zlepšiť obchod s poľnohospodárskymi výrobkami.

Týmto štátom nemožno vyčítať, že sa v záujme riešenia svojich najnaliehavejších spoločenských priorít zapájajú do partnerstiev a spolupráce s medzinárodnými partnermi. Africkým a ázijským krajinám nemožno vyčítať ani to, že berú s rezervou diskurz o medzinárodných hodnotách a zmenách, keď tieto údajné zmeny nevyplývajú z uznania súčasných nedostatkov, ale z vnucovania nových globálnych trendov.

Aké poučenie možno poskytnúť o územnej celistvosti a spravodlivosti, keď udalosti z roku 2011 v Líbyi, ako aj ich trvalé dôsledky, zostávajú traumatizujúco čerstvé v afrických mysliach, alebo keď postoj afrických krajín vo vzťahu k vojne na Ukrajine je takmer totožný s postojom Európy vo vzťahu ku konfliktu vo východných provinciách KDR?

Aké ponaučenie by sme si mali vziať z postupu európskych súdov, ktoré pristúpili k zabaveniu malajzijského majetku a nehnuteľností v hodnote 15 miliárd dolárov – vrátane lukratívnych ropných a plynových aktív – na základe pochybnej arbitráže schválenej španielskym arbitrom, ktorý čelí trestnému stíhaniu zo strany španielskych orgánov? A kto z toho bude mať skutočný prospech, keďže tento nárok na zvrchované územia, odvodený od dohody medzi dávno zaniknutým sultanátom a britskou spoločnosťou z koloniálnej éry, financujú neznámi investori z tretích krajín?

Ochota európskych súdov skonfiškovať zdroje a majetok suverénneho ázijského štátu na takomto chabom základe nie je pre pozorovateľov v Afrike a v celom rozvojovom svete stratená.

Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek, je zrejmé, že vzťahy medzi starým a novým svetom budú naďalej napäté, pokiaľ sa nebudú vyvíjať základné predpoklady a presvedčenia. Konkrétne je potrebné zmeniť tie postoje, ktoré naďalej považujú rozvojové krajiny za nevšímavé voči mnohým rozporom v rétorike a praxi, ktoré charakterizujú svet, ako ho poznáme – či už ide o: systém pomoci a obchodu, ktorý živí nerovnováhu a choroby, ktoré údajne rieši; diskurz o medzinárodnom práve a hodnotách, ktorý sa rozpadá tvárou v tvár minulým priestupkom a súčasným snahám o reformy; alebo dokonca rokovania o financovaní opatrení v oblasti klímy, v ktorých naliehavosť prestáva, keď začínajú ekonomické záujmy.

Západný svet môže túto trajektóriu zvrátiť len tak, že bude hľadať skutočne nové základy vo svojich vzťahoch s krajinami Afriky a Ázie a spochybní svoje vlastné predpoklady a chápanie toho, čo skutočne znamená rešpektujúce partnerstvo medzi rovnako legitímnymi národmi. Nejde o to, aby sme sa len tvárili, že ideály sa snažia zostať presvedčivé, ani o to, aby sme úplne ustúpili od týchto ideálov na oltár ekonomického pragmatizmu.

Znamená to skôr prijať náležitý podiel zodpovednosti za súčasný stav, pochopiť očakávania do budúcnosti, byť ochotný urobiť skutočné ústupky a zosúladiť diskurz s dolármi a skutkami. Tým západný svet uistí tých z nás, ktorí naďalej veria v sľuby Charty OSN a Všeobecnej deklarácie ľudských práv, že to neboli len zámienky na udržanie hegemónie tvárou v tvár existenčným hrozbám, ale skôr trvalá vízia lepšieho sveta, za ktorý sa oplatí bojovať aj dnes.